Paldiny

Coppola vedel, že sa po príbehovej stránke originálu nevyrovná, preto to s pokračovaním vyriešil veľmi umne a do prítomnosti vložil hneď celú líniu s detstvom a vzostupom Vita Andoliniho. Skákaním v čase tak šikovne maskuje jednoduchší príbeh, ktorý Pacinova línia ponúka. Mladý Al sa stáva plnohodnotným nástupcom Marlona Branda, škoda len ťažšej orientácie vo víre nových postáv a nadmerného úbytku výraznejších tvárí akými prekypoval prvý diel. Najsilnejší prírastok tak zastáva Robert De Niro, čoby mladá verzia Andoliniho, vďaka ktorému dosahujú výlety do minulosti rovnako vysokej úrovne. Druhý Kmotr je kus poctivej filmáričiny a dosť možno najkvalitnejšie pokračovanie vôbec, akému nechýba pedantné spracovanie oboch generačných období, silné okamžiky a opäť bezchybný záver.

Rozmýšľam akými superlatívami ovenčiť film, ktorý už predo mnou vyzdvihla celá rada zanietených pisálkov. Takto to zhruba dopadne, keď sa do správnych rúk dostane kniha s obrím potenciálom a hereckou zostavou prvej triedy. Máme tu biely prášok, ktorý koncom 40-tych rokov rozvíril vášne najväčších taliansko-amerických hlavúnov a máme tu rodinu pre akú je vernosť viac než vierovyznaním. Hromada vyšperkovaných scén z akých hneď niekoľko patrí do kategórie legendárnych (vstávanie s konskou hlavou, scéna s pomarančom, chladnokrvný trest opaskom) a dočkala sa nespočetného citovania či paródií. Prvý Kmotr nemohol po filmovej stránke dopadnúť lepšie a ja sa iba teším, že si tento neopakovateľný zážitok môžem opakovane púšťať dookola a po novom aj v remastrovanom prevedení.

Toľký potenciál a predsa to nevyšlo. Ťažko povedať či za to môžu hviezdy na oblohe, za kamerou či pred ňou, ale už dlho som sa pri blockbastri tak nenudil. Všetko pri tom hralo v jeho prospech, Arnold na vrchole, McTiernan tesne pred ním (áno Die Hard 3 sa ľúbila viac) a k tomu atraktívne spojenie reálneho sveta so svetom akčného hrdinu. Okrem konfrontácie oboch polí tu môžeme nájsť, početné narážky nielen na akčňáky, ale aj celú hromadu známych osobností, povinné explózie plus hlučnú akciu. Čo už tomu chýba je šťava a spontánnosť akou prekypovali práve tie kúsky aké Hrdina paroduje. Last Action Hero je natočený v akomsi kŕči, kde chápate vtipom, len sa na nich nesmejete. Výslednému dojmu neprospieva ani prestrelená minutáž (uťahanejší záver by ste len sťažka hľadali) a náklonnosť k detskému publiku, na čo vtipne odkazuje scénka s vulgarizmom na servítku, ktorý sa nesmie prečítať. Toto je film pre lunaparky a nie pre fanúšikov žánru, tí sa občas zaglebia, ale pri tom to končí. Chvála nebesiam, že akčných hrdinov máme viac a ešte ten rok druhý povolaný dokázal pretaviť podružný námet na výbornú "Buďte dobrý John Spartan".

Situácia blízkej budúcnosti: matička Zem melie z posledného, ľudstvo už pre istotu nemá z čoho mlieť a navyše vstúpilo do štádia kedy je schopné zaprieť aj vlastnú existenciu. Príbeh spočiatku obklopuje rúško tajomna a strachu z neznámeho, otvárajú sa zaujímavé myšlienky, s postavami sa smejeme, bojíme aj plačeme. Nolan hrá dlhý čas na realistickú nôtu v štýle Gravitácie, lenže už v úvodnej hodine načrtnutými náznakmi nenápadne upozorňuje, akým smerom sa bude film uberať. Po opustení našej galaxie nastáva blocbastrový prevrat s obľúbenými scenáristickými fintami a zvratmi, čím nadšenie mizne spoločne s posádkou. So zmenou štýlu rozprávania všetko dostáva pevný základ a popkorn sneží na míle v takom rozsahu, že po napätím zarazenej zadnice do sedadla si s toľkými pukancami kľudne môžem vyložiť nohy na suseda od vedľa. Predsa len temnej strane vesmíru čoby najzáhadnejšiemu miestu škatuľka nesvedčí a ak sa chcel Nolan priblížiť velikánom žánru iba citovaním alebo pochopením nepochopiteľného, tak sa mu to nepodarilo. Na 3D projekcii si zvlášť nepotrpím, ale Interstallar by si ju zaslúžil, rovnako Zimmer zlatú sošku. Od režiséra Nolanovho formátu ale očakávam viac, tu nedokážem skryť rozporuplné pocity z očividného kalkulu.

Alvarez pevne drží nastolené pravidlá originálu, máme tu les, chatku a päticu mladíkov v nej. Zápletka s odvikačkou je len pridanou hodnotou smerujúcou k fyzickej deštrukcii, ktorá je čo do brutality intenzívnejšia než ktorýkoľvek Saw. Na rozdiel od hororového predchodcu tu absentuje povestné dusno, nový Lesný duch si vystačí s pár mikanicami a exkluzívnou červenou záplavou. Tá v závere vygraduje do monštruóznych rozmerov, z neba prší krvavý dážď, hrá chorálová hudba a v pozadí hučí siréna. Nebyť do očí bijúcich nelogickostí, rýchlo sa hojacich rán či izolepou oblepených odtrhnutých končatín mohlo to byť za päť. Oči však museli mať prelepené aj borci z komisie pre udeľovanie rattingu, keď pustili toto mäso do kín s "ľahkým" eRkom * * * * * "We're gonna get you" odznelo v traileru a zaznelo aj v NC-17 verzii, ktorá dopraje každej bolesti zopár sekúnd navyše. Tiež sa nám dostáva pridanej scénky, ktorá v náznakoch uštedruje happyendu bombu do čela.

Keď sa banda študentov koncom 70tych rokov rozhodla natočiť amatérsku jednohubku určite netušila, že sa k podobnej téme vráti ešte trikrát a už vôbec jej nenapadlo, že zakaždým inak. Po splatter horore a bizarnej komédii sa Raimi pre tentokrát rozhodol poňať film po historicku a v retro štýle 50tok. Armáda temnôt je konečne regulárne pokračovanie. Ash so svojim dopravným prostriedkom, puškou a motorovou pílou smeruje do stredoveku, aby sa postavil knihe, ktorá ho tam dostala. A aj keď sa tu ukáže nejeden nasraný démon na horor, alebo čo i len náznak napätia môžeme zabudnúť. Záverečný diel trilógie je "už len" uletenou komédiou s tými najšialenejšími nápadmi. Okrem nebezpečných démonov tu máme Merlina, mini varianty Asha či celé hordy kostlivcov, ktorých vedie do boja hnijúci veliteľ. Zábava a tempo idú ruka v ruke, trebárs scéna z cintorína by našla v žánri komédia sotva konkurenciu. Najväčšie mínus tak tkvie v Raimim samotnom. Ten chlap mal totiž natáčanie asi tak v trubici ako Ash svoju romantickú líniu. Všetko vyznie lacno, trebárs také triky sú na úrovni Súboja titánov z 81. Úžasné je sledovať ako Raimi prdí na zaužívané filmové postupy a najlepšie divák spraví, ak zabudne na to čo doposiaľ videl, no ak ho film prichytí nepripraveného je zle * * * * * Režisérska verzia, s výnimkou rozšírenej scénky z mlyna, kde Ashove miniatúri obrábajú jeho telo, má výrazne pomalšie tempo, na čo najviac dopláca dobývanie hradu. Alternatívny záver v porovnaní s tým bežným je síce originálnejší, lenže postráda vtip a rovnako aj najlepšiu hlášku z obchodu od domácich potrieb. Kino verzia mi tak príde vítanejšia, ale že by som sa do filmu pustil znovu, neviem.

Dilema či ide o remake alebo pokračovanie je zbytočná, Evil Dead 2 ignoruje udalosti prvého dielu, s určitosťou ho tak môžeme uznať za remake. V porovnaní so starším bráškom druhý Lesný duch (ako ho radi voláme) prešiel niekoľkými zásadnými zmenami. Okrem toho, že sa z Asha, utiahnutého teenagera, stal akčný hrdina, žánrovo film opúšťa hororové vody. Je tu síce pár vypätých okamihov, ale celkovo ide o akúsi morbídnu komédiu so schizofrenickými úletmi. Prvá polovica má pekelné tempo, máme tu Asha, jeho snúbenicu, potom už len Asha, snúbenicu totiž posadol démon a tak stratila hlavu. Keby som pokračoval nasleduje konfrontácia Ash vs hlava snúbenice, Ash vs telo snúbenice a vo finále Ash vs Ash. Toľká spŕška bizarných, úchylných a najmä vtipných momentov neprestáva udivovať, kým nedôjde na druhú polovicu. S príchodom ďalších postáv dianie na plátne zamrzne a štedrejší rozpočet začne byť rovnako na obtiaž. Raimi sa snaží o veľkolepejšie uchopenie svojho dietka, lenže trikovú stránku nezvláda, čím sa vytráca kúzlo úvodných 40-tich minút. Prvý Evil Dead vsadil na atmosféru a vyšlo mu to, druhý vsádza na humor, lenže miestami pôsobí preplácane a nedokáže baviť po celý čas. Stále ale lepšie ako úplný odklon do komediálnych vôd aký si nás počkal s nástupom armády temnôt.

Potenciál amatérskej prvotiny Within the Woods využíva Raimi do poslednej kvapky. Partička  tentokrát rozrastená na 5 členov sa vracia do démonmi posadnutej chatky uprostred lesa. Raimi sa s ničím nepára a po úvodnom zoznámení nastolí pravé hororové dusno a to bude už len hustnúť. Šikovné kamerové triky z pohľadu voyeura s efektnými zvukmi, ruchmi, psycho smiechom dotvárajú pocit strachu a stiesnenosti. Zhruba v polovičke sa k slovu dostanú splatterové momenty. V závere už ani smiešne triky (nie masky, tie sú parádne) nepokazia dojem. Najviac pamätihodná však zostáva surrealisticky poňatá scéna znásilnenia prírodou. Žánrová delikatesa.

Presne ako píše Matty, "Hodně kontaktní film". Predstaviteľka Adéle sa od kamery prakticky neodlepí a presvedčivo stvárňuje svoju postavu v detskom aj dospelom období života. K prirodzenému prejavu jej navyše dopomáha potlačenie typických "omietkových“ doplnkov, aké maskéri radi praktikujú na herečkách. Na realičnosti tiež pridávajú uveriteľné postavy v uveriteľných situáciách či pohľad do života mladých, aký sa na moje prekvapenie od našich rovesníkov príliš nelíši. V príbehu sa objavujú časté filozofické otázky, porovnanie drhnúcej komunikácie ľudí s vedomostnými či spoločenskými rozdielmi. Film má natoľko silný základ, že by sa kľudne zaobišiel aj bez účelovo provokačných scénok, ktoré nech sú akokoľvek pikantné, pôsobia navyše. 3-hodinová minutáž je tiež prehnaná, najmä scénkam v škôlke by neuškodilo mierne pristrihnutie, prípadne nahradenie Adéliným priznaním sa rodine aké nepochopiteľne chýba. Po spustení záverečných titulkov som sa neubránil miernemu sklamaniu, nevadia mi nejednoznačné konce, ale predsa len sledujete 3-hodinový film s niekoľkými dramatickými búrkami a všetko skončí chladne s obyčajným závanom vánku, čo beriem ako podfuk.

Popravde ten opakovaný Howardov perfekcionalizmus ma chvíľu nechal na pochybách, či nesiahnuť po nižšom hodnotení. Lenže po treťom zhliadnutí nemám Rivalom skutočne čo vytknúť, Hemsworth je perfektný, pri Niki Laudovi mám pocit, že sa vrátil v čase a do toho tá súhra obrazu a zvuku. Snáď len tomu dabingu sa vyhnúť.