SeanLSD

Dal som si PRÍPITOK v jediný triezvy deň svojho alkoholického behu na dlhú trať a zasiahol ma z opačného konca - z pozície toho, prečo som sa na tento beh dal. Okrem toho, že je to výstižný popis rodinne-spoločenských klišé, je to aj dobrá sonda do duše nesmelého jedinca, ktorá vo svojom emocionálnom vyznení tak rýchlo preskakuje medzi totálnym rozčarovaním zo života a vzťahov a náhle vzplanuvšími nádejami na opätovné získanie pocitu zmyslu a naplnenia  z nich, že som normálne s napätím očakával, s ktorou z nich docvála PRÍPITOK do cieľa.

V tejto chvíli ten najvhodnejší film pre človeka, ktorý sa volá Martin, nedávno mu ponúkli vyučovanie dejepisu na škole a práve sa chystá na úmorný aj rozkošnícky chlastací maratón v záujme dosiahnutia svojich dlhodobých predsavzatí. Bez chlastu to proste nepôjde!

Veľmi svojské dielo, ktoré neprekvapivo nie je o krave, ale o priateľstve. Pozoruhodné historické zasadenie do pionierskych časov osídľovania Ameriky a poctivý realizmus s dôrazom na detailné vyobrazenie každodennosti.

Ako človek, ktorý sa z neochoty podriaďovať mainstreamu nedávno opäť presťahoval do auta, som bol na tento film hodne zvedavý. Zistil som však, že okrem zdanlivého vonkajšieho rámcovania so mnou nemá mnoho spoločného. KRAJINA NOMÁDOV, remeselne solídna a vo vyznení krehká festivalovka so silným sociálnym podtextom, totiž nie je veľmi lákavým obrazom nomádskeho života "always on the road", ako si ho obvykle predstavujeme my, čo ešte mladí a zdraví túžime po cestovaní a dobrodružstve. Pre väčšinu hrdinov toho filmu (a knihy), čo sa dali na takýto život, je to totiž často skôr nutnosť, jeden z mála možných únikov zo spodku zdieračského kapitalistického svinstva, z núdze cnosť, zastieraná rečnením o slobode. Ale táto sloboda je až nepríjemne často do tejto svojej podoby vynútená. Zima a problémy s exkrementami sú jedna vec, ale samota a smútok dokážu byť pri takejto existencií naozaj zdrvujúce, aj keď máte všade nitky k voľnomyšlienkárskej komunite a na každom kroku či kilometri stretávate podobne zmýšľajúcich, nezávislých (alebo neprispôsobivých) jedincov. Dobre to poznám aj sám, a to ani nemusím žiť na odvrátenej strane amerického sna. Stačí aj odvrátená strana mojich vlastných predstáv o peknom živote. Ale popri nich sú tu tie návaly pocitu slobody, keď naštartujete motor (a on naozaj naskočí), keď zaparkujete na krásnom mieste, kedy a kde sa vám zachce alebo nemusíte zaplatiť nájom, čas na intenzívnejšie preciťovanie sveta a života a okúzlenie, ktoré zas a znova prichádza z veľkolepej prírody - a to za to stojí. Inak platí, že charakter hlavnej hrdinky, ktorú Frances McDormandová ani nemusela moc hrať, je omnoho zložitejší a nepostihnuteľnejší než realizmus blížiaci sa dokumentu a sociálna angažovanosť, ktorá sa filmom tiahne a kvôli ktorej je v Amerike asi taký vychytený.

Toto poľudšťovanie dovtedy výhradne negatívnych postáv, stvorených ako stelesnenie zla len a len k tomu, aby boli nenávidené, má svoje úskalia. Vedieť sa s nimi vysporiadať je výzva pre schopných scenáristov s nápadmi. V prípade CRUELLY mali dostatočne široký priestor pre improvizáciu, keďže, pokiaľ je mi známe, o tejto pani vieme len to, že je zlá a chce kožuch zo 101 dalmatínov. Prečo teda to zasadenie do 70-tych rokov ?, napadlo mi. Žeby inšpirácia JOKEROM, záľuba vo vizuálnom harašení tej dekády alebo odkazovanie na čosi hlbšieho v kultúrnom podhubí americkej spoločnosti? Každopádne Disney prekvapil po viacerých stránkach neuveriteľne kvalitným filmom, ktorý sa vyslovene vyžíva v nápaditých výtvarných konceptoch a bola by hanba, keby nedostal Oscary či iné ceny minimálne za kostýmy a výpravu, keď už je celý ten film vlastne o nich, že ? Som v pokušení napísať, že je to najlepší kinofilm minimálne za pol roka, a rozhodne nie iba preto, že tých 6 mesiacov boli kiná zatvorené... a ani zďaleka to nie je pre deti. Je to taká temná psychologická rozprávka o móde, čo ju už samo osebe robí dostatočne vyčnievajúcou a originálnou. Obe Emmy tu excelujú v grimasoidnom ksichtení sa, ktoré ich skutočne približuje animovaným postavičkám a páni im viac než zdatne sekundujú.

Perfektne nestranný dokument o zdanlivo marginálnej téme, pre väčšinu ľudí zaujímavosť z regiónu, pre domácich kolbište s rastúcim významom aj vášňami, ktorá však za hranicami okresu rýchlo stráca pálčivosť. Problematika je tu zobrazená prehľadne a v lokálnych súvislostiach. Jednotlivé strany sú predstavené a konfrontované vzácne vyrovnaným neutrálnym prístupom. Poctivý dokumentárny časozber ukazuje vývoj od lokálneho problému, zaujímavosti, rarity k vyhroteniu na zákonodarnej úrovni. Obidve strany sú rovnako zapálené a argumentačne schopné, mimo tohoto problému sú pritom ich členovia navzájom známi a susedia z malej komunity na Broumovsku. Čo môže naopak chýbať, je akýsi dokumentaristov osobný vklad, neprítomnosť širšieho kontextu, kde chýbajú názory odborníkov, širšie európske súvislosti, ktoré sa pritom zmieňujú, "tvrdé" fakty a čísla alebo aj že poriadne nevysvetlili tú argumentáciu o súvislosti medzi prítomnosťou vlka, teda vyššou biodiverzitou a zadržiavaním vody v krajine.

Ja som sa nehanbil dať jednotke plnú päťku. Ani som sa nehanbil dať si na dvere Dianin plagát. A ani sa nebudem hanbiť dať skoro päť aj dvojke (Hoci mi tam toľko vecí chýbalo). Pretože tá spočiatku úplne pritrúbla rozprávková zápletka je dovedená do dôsledkov s až filozofickou dôslednosťou (Pravda, mohla byť využitá ďaleko nápaditejšie). A pritom je to naozaj veľmi, ale veľmi dievčenský film... - starosvetsky dievčenský, romanticky morálny a sentimentálny. Predstavoval som si ho úplne inak, diskotékovo a krikľavo 80´s, a zostal som sklamaný (Akú šarapatu dokáže v očakávaní vzbudiť hudobná dramaturgia traileru?!)... Ale jeho prekvapivosť - relatívne pomalé celkové tempo, dôrazy na city a pocity a ešte väčšia jemnosť a ženskosť než v prvom filme - postupne prekonávali moju nabudenú videoklipovú predstavivosť - až ma načisto premohli. Samozrejme. Ja už som taký. Ale zároveň je to dôkaz, že je to dobrý film. (S ktorého prístupom musí mať súčasné vynervované a cynické publikum dosť problém, zvlášť ak mu navyše nie je vystavené v kine, ale doma.)  Mne sa páči, že sa WW84 nebojí vyjsť do sveta tak protiprúdovo, s takouto až zádumčivo vážnou, romanticky naivnou a filozoficko-rozprávkovou tvárou. Za osobitnú zmienku stojí až šokujúca cudnosť  a sústredenie na melancholické trúchlenie nad stratenou láskou, ktoré sú v takom kontraste s výzorom a kostýmom Wonder Woman aj náladou 80. rokov, ako sme zvyknutí, že je v hollywoodskom filme obvykle prezentovaná. Nuž, máme tu mocné ženské hnutie v plnej kráse. (Tomu zodpovedá aj celková neakčnosť filmu a neveľká spektakulárnosť akčných scén, predovšetkým v pomere k tomu, čo je štandardom v súčasnom komiksovom veľkofilme.) A v tej súvislosti sa mi nedá nezmieniť aj o hlavnej predstaviteľke. Gal Gadot síce nie je bohvieaká herečka, ale magnetizujúca je neuveriteľným spôsobom. Melanchólia jej postavy robí jej krásu ešte nedostupnejšou ako jej polobožstvo,  no keď sa usmeje, prežiari celé plátno takou ľudskou dobrotivosťou, až jedného napadne, že ju naozaj museli zoslať z nebies, aby zosobnila túto postavu. A osobná poznámka na záver... – čo mi ten film dobre pripomína. Že keď vstanem do krásneho májového rána, nemusí byť jediná vec na ktorú pomyslím smútok, že som v posteli sám. Veď na svete je toho toľko...

Ach jaj, tieto nešťastné bayovské remaky! Nehovorím o tom, že NOČNÁ MORA V ELM STREET rozhodne nebol jeden z tých filmov, ktoré by potrebovali remake ( Nie je vôbec starý (to by som musel byť starý aj ja) a dodnes spoľahlivo funguje.) Hovorím o tom, že ich zverili kdejakým babrákom z videoklipového priemyslu, ktorí vedia postaviť hercov na pľac a dobre nasvietiť scénu, ale to je tak všetko. Vôbec nevadilo, že mi tento film 10 rokov unikal. Všetko je tu zle. A legendárny príbeh navyše podaný tak nešikovne, ako sa len dá. Normálne som pri tom zaspával (aspoň to ma priblížilo hrdinom!)! Jediné uznanie za tú hroznú predstavu 6 minút života mozgu po tom, čo prestane biť srdce a myšlienku nepozorovateľných mikrospánkov, ktoré umožňujú Kruegerovi prebleskovať aj v zdanlivo bdelej realite. Chápem predstavu urobiť z neho odpudivú obludu, ktorá toho veľa nenakecá, ale prečo ho museli osekať doslova o všetko, čo bolo na ňom zaujímavé?! Čo ale nechápem vôbec je, že v dobe tých najbrutálnejších hororov nemali odvahu ani len tie Freddyho obrázky nám ukázať...o miere brutality alebo zaujímavého snového sveta ani nehovoriac. Ani náznak atmosféry alebo strachu! Všetko je tu tak nesmierne šedé, sterilné a nevýrazné, že mi to neberie hlava. Ak niekto, povedzme z mladších divákov, nepozná pôvodnú sériu, nemôže na základe tohoto pochopiť, prečo je NOČNÁ MORA kultom a legendou. Za takúto katastrofálnu neúctu k látke si tvorcovia zaslúžia jedine príjemný nocľah s Fredom Kruegerom.

Výnimočne kontaktný film a mimoriadne autentický zážitok, ktorý pracuje s osvedčeným aj ošúchaným príbehom, ale práve vďaka svojej forme ním dosahujje výnimočného efektu. Pravdaže, ak nie ste mudrlanti, ktorí si dopredu prečítali obsah a / alebo pozreli trailer... pretože potom nesledujete v prvom rade filmovú formu a nevymýšľate argumenty o tom, ako je využitá, ale veziete sa s Victoriou jednou zdanlivo obyčajnou nocou, akoby ste sami vyrazili v noci z klubu s nejakými novými náhodnými známymi ... Finta je v tom, že tušíte, že sa niečo stane, pretože prečo by inak o tom natáčali film, ale súčasne aj rozmýšľate, že možno nie, veď je to predsa evidentne nekomerčný umelecký film, a vzniká tým veľmi zaujímavé napätie (ostatne ako u mnohých filmov, ktorými sa necháte unášať bez toho, aby ste o nich čokoľvek vedeli). Každopádne svoju One Night in Berlin si asi predstavujete trochu inak... Ja rozhodne!

Odzbrojujúca dokonalosť filmovej formy tohoto diela, v ktorom je vyslovene perfektná každá jedna zložka filmovej práce, mi bráni analyzovať tento film hlbšie psychologicky. Nabudúce.