SeanLSD

THUMBS Sabriny Carpenter je až zarážajúco podobný prípad ako LUSH LIFE Zary Larsson... - teda skladba poňatím, dynamikou a hitovým potenciálom výrazne vyčnievajúca nad drvivou väčšinou ostatnej produkcie interpretky, ktorá v prípade tejto slečny spadá prevažne do nevýrazného detského kváziromantického poprocku.  (Ne)prekvapivo je to tiež jediná skladba z albumu "Evolution", ktorý si Sabrina nenapísala sama. Obe, zjavom podobné a vekom blízke, speváčky pritom disponujú slušným speváckym talentom a nutno podotknúť, že v ich veku aj Taylor Swift (ktorú v niektorých skladbách značne pripomínajú) ešte len vychádzala zo svojho country obdobia, ktoré ani ja ako jej zarytý fanúšik vôbec nemusím, takže v budúcnosti určite ešte niekedy skontrolujem, ako si vedú...

Aj keby som tie prachy vyhral, bol by to odpad, hovorím si a mám to zdanlivo ujasnené...

Z tohoto filmu si pamätám smiešny dabing a že tu bomba odpočítala 14 sekúnd za 21. Štefan Kinematograf.

V niečom je to v podstate iba jemná hyperbolizácia dnešného sveta sociálnych médií, Facebooku a sveta najrozličnejších youtuberov a influencerov, v celkovom globále obraz obludnej dystopie, ktorá sa nám zjavuje na obzore, ale repliky Toma Hanksa sú tak bravúrne napísané, že absolútne rozmazávajú okatú čiernobielosť, ony jediné okrem vývoja hlavnej postavy tu stelesňujú nejednoznačnosť pretriasanej problematiky. Inak je totiž celý ten konflikt podaný strašne zjednodušene - všetky nitky svetovej korporácie tu držia dvaja týpci, celý odboj tvoria ďalší dvaja, jeden in druhý out a všetko ostatné je len stádo. Tomu zodpovedá aj ten unáhlený záver, ktorý najskôr budí dojem, že sa tvorcom odnechcelo domýšľať do hĺbky a uspokojili sa s nárazovým skratkovitým riešením. Ale potom si rozladený náročnejší divák uvedomí, že to nebola náhoda, že celý film bol povrchný a zostal pri nápade. Aj tomu však škodí skutočnosť, že politika firmy stelesnená tými dvoma je hneď zo začiatku predvedená ako pokrytecká. Základ CIRCLE bol solídny, ale bohužiaľ pri ňom zostalo, nebola ochota rozvíjať ho ďalej...

Pár verzií tohoto príbehu som už videl, a nemyslím, že by mi chýbala ďalšia, s pesničkami..

Geniálne.. - v zmysle totálnej cinefilskej ujebanosti. A extrému, ktorého je Gaspár Noé v súčasnej svetovej kinematografií stelesneným symbolom. Kto bol niekedy na filmovom natáčaní, vie, aký súboj medzi chaosom a organizovanosťou sa tam odohráva. Po svojom dobrom zvyku hyperbolizovane v dvoch obrazoch na delenom plátne tu Noé ešte stupňuje kadenciu deja, v ktorom figurujú tie jeho typické, ľahko uchylné, posadnuté charaktery. A potom to z trefnej etudy o filmárskej vášni a sebestrednosti celkom očakávatelne prechádza do psycha, a začne to vyzerať ako film o filme, keď niekto rovnako postihnutý, strácajúci hranicu medzi dielom a realitou, sníma zo zákulisia štáb CLIMAXU. Rozpracoval by som ten koncept viac, pandán k predchádzajúcemu dielu by bol dokonalý. Ale dolupodpisany GN, nie už zabijak epileptikov, ale stvoriteľ epilepsie, sa aj tak vo svojej čerstvej schizofrénií zozadu diabolsky vyškiera tou svojou vyblikanou makovicou...

Velice zábavné a nakoniec aj veľmi milé. Ale asi som predsalen neprišiel do kina s tými správnymi slnečnými okuliarmi,aby som pri tej pestrej omaľovánke chrochtal blahom..

Ak si dobre spomínam (v tejto dobe zabúdania už ani to nie je isté), môj prvý grécky film v živote - a hneď také milé prekvapenie - zvláštny, strohý a festivalový protipól a zároveň doplnok k hollywoodskemu REMINISCENCE, ktorý som videl tesne predtým. Tam šlo o útek pred realitou prostredníctvom strácania sa v do večnosti natiahnutej spomienke, JABKA sú o úteku pred realitou v zabudnutí. Či chcenom alebo nechcenom, to je ponechané na diváckej voľbe. Lebo tento film o chlapíkovi, čo proste ľúbi jablká, umožňuje krásne dvojité čítanie (zvlášť ak vám trochu unikne úvodná scéna). Je tu naozaj prítomná pandémia amnézie alebo ide len o metaforu pre ľudí, ktorí chcú zabudnúť, lebo nedokážu čeliť bolesti, prázdnote, svetu... sebe samým ? Liečia potom tí doktori skutočnú chorobu alebo po krôčikoch učia postihnutých znovu žiť, prípadne hľadajú v priehrští zážitkov, čo tvoria náplň bežného života, ten správny kľúč k prebudeniu do vedomej existencie ? Alebo sú len prirodzenou autoritou, čo ochotne zaplní vákuum prázdnej existencie ? Film pritom nepátra príliš po príčine tejto prázdnoty (respektíve zdroji epidémie) (ako v klasickom žánrovom filme), tá je rozšírenou akceptovanou skutočnosťou a on iba sleduje a skúma následky. Ale či aj potenciálne riešenie, je už opäť na voľbe diváka. V príbehu hlavnej postavy sa síce ponúka odpoveď, veľmi zmysluplná - ale čo všetci tí ostatní postihnutí ľudia ? Každý / mnohí má / majú svoj dostatočný dôvod, prečo byť slabý... Metaforické vyjadrenie spoločnosti je tu ale pritom významovo omnoho bohatšie, viacvrstvové - nielen v už spomenutom zmysle "rob, čo ti hovoria druhí, lebo nevieš / nechceš / nevládzeš žiť svoj život autenticky so všetkým, čo so sebou prináša," ale aj ako obraz súčasného anonymizovaného sveta, či veľkomesta. Že sa k mnohým postihnutým neprihlási žiadna rodina ani priatelia indikuje celospoločenskú sociálnu krízu, v ktorej je stále viac ľudí vykorenených a/ alebo žijú ako singles vo veľkých mestách bez akýchkoľvek bližších, hlbších vzťahov. Inak povedané - zo sociálneho hľadiska ľudia stratení tak ako tak, aj bez vírusu amnézie. Že mnohí nemajú pri sebe doklady zas naznačuje ľahkovážnosť alebo aj to, že CHCÚ zabudnúť na svoju identitu, na to, kým sú a na svoje problémy, ktoré nezvládajú alebo nie je možné vyriešiť - možno aj preto, že vyrastajú zo samotnej povahy súčasnej spoločnosti. Pointa vyrozprávaného príbehu z neho síce napokon urobí jednoznačnejšie vyznenie, ale hlavný kontext tvorí aj tak práve takáto podstatná symbolická výpoveď o našej dobe.

Otec dokumentaristiky bol priamo pri veľkolepom čine a natočil plody ľudskej práce vyrvané zo zeme. Tak heroický film o práci hádam predtým ani potom nevznikol. Keď to človek sleduje, nemá problém vcítiť sa do vtedajšej atmosféry a pochopiť, prečo bola tá ideológia taká príťažlivá, o to viac, ak každý mohol na vlastné oči a za prispenia vlastných rúk sledovať, ako prináša výsledky. A nie hocijaké.

Kopa ľudí s dáždnikmi vyzerá ako nepokojné, hmýriace sa huby. no aj napriek krásnej, veľmi vhodne zvolenej hudbe mi niečo na tej impresií chýbalo...