SeanLSD

Nepoznám bohužiaľ Collodiho dielo, ale mám o ňom predstavu, že je to jedna z najkúzelnejších, najtemnejších a najsmutnejších detských kníh, aké kedy vznikli. V tomto filme sa teda atmosféra skrývala veľmi umne všade, len nie pred kamerou a tam kde by mala byť a to v akomkoľvek zmysle, a ja stále rozmýšľam, či sa to tak strašne nepodarilo, alebo to bolo tak strašné zamýšľané dopredu. Benigni je blázon, aj na Taliana, to je nepochybné, ale v tom pozitívnom slova zmysle. Jeho frenetické pohyby a reč pripomínajú skôr sfetovaného magora ako drevenú bábku, keďže však veľmi dobre viem, ako sa okolie zväčša pozerá na excentrika, čo potom ešte excentický maniak takýchto rozmerov, ak mu to urobilo radosť a splnil si práve TÝMTO svoj sen, som ochotný to akceptovať. A dojímavú, krásnu a okúzľujúcu verziu Pinocchia si pozriem možno inokedy . .

Záver Felliniho" trilógie o samote" sa ešte viac ako PODVODNÍK blíži svojim rozbíjaním syžetu SLADKÉMU ŽIVOTU. Príbeh síce ešte postupuje chronologicky a lineárne, ale predsa len sa už niektoré pasáže dajú voľne poprehadzovať. G. Masina exceluje v tomto legendárnom snímku o večnej nádeji na lásku a jej neúnavnom hľadaní. Ani trochu sa nečudujem, že Fellini svoju postavu nenechal na konci zomrieť, tak ako mal pôvodne v pláne, pretože tým by stvoril hádam jeden z najkrutejších záverov v histórií filmu. Jednoducho sa neodvážil zabiť niekoho tak dôverčivého ako Cabiria, ktorej vdýchol život spolu so svojou manželkou a ona začala žiť vlastným životom. Na krutosti sa tým však nič nemení, je snáď ešte horšie nechať ju nažive v takej situácií. Iba záverečný spev s tancom a Cabiriin nevyliečiteľný optimizmus ma zachránili pred depresiou a posilnili vo viere nielen stále dúfať v niečo lepšie, ale sa o to aj pričiniť po skončení tohto nádherného filmu, v ktorom veľký kúzelník Fellini virtuózne prelieva radosť a smútok a robí si z emócií diváka kolotoč.

Vždy znovu, keď FACE OFF vidím, som z toho vo vytŕžení. Jeden z mojich najobľúbenejších filmov vôbec, poklad nielen v akčnom žánri, ale predovšetkým v ňom. Jasný dôkaz toho, že obsadzovať dobrých hercov do akčných filmov (čo v 90. rokoch ešte len pozvoľna začínalo) má svoj zmysel, teda v prípade, že majú čo hrať. John Woo je na akciu macher, o tom netreba diskutovať, ale o čo sú tie pôsobivejšie, keď sa opierajú o poriadny príbeh, keď sa na ne nedívame len ako na záležitosť techniky, ale prežívame ich s postavami ? Werb a Colleary už pred tým zámeny masiek a tvárí využili v MASKE a DARKMANOVI III, a vidieť, že im to pomohlo, pretože tu svoj talent, nápady a skúsenosti nahodili na plné obrátky, vyšťavili tému do poslednej kvapky bez toho, aby bol dej preplácaný a stvorili scenáristické veľdielo. Cage a Travolta sú zas presne tými typmi "akčných" hrdinov, ktorí aj niečo zahrajú a ktorí sa dokážu dokonale vteliť do postavy svojho protivníka. Cagea žeriem a dosť rozmýšľam nad tým, či to nebol jeho najlepší výkon. Travoltu rád nemám, a preto mi len vyhovovalo, že väčšinu filmu som ho mohol s radosťou nenávidieť, pokiaľ mal totiž Castor Cageovu tvár, akosi som to nedokázal. Každopádne ale - dalo sa z tohto diela ešte vyťažiť viac ? Postavy, vzťahy, pocity, situácie . . a k tomu hudba Johna Powella, ktorý na scénu filmového komponovania vstúpil ako malý boh - ten jeho hlavný husľový motív s ozvenami zvončekov zo mňa vytiahne slzu kedykoľvek. Sledovať, ako sa postupne stierajú hranice medzi postavami, ako sa pod cudzou tvárou mení charakter - a to možno nielen vplyvom iných ľudí a okolnosťami, ale aj vlastným strachom z novej identity a vzápätí pocitom slobody z nej - je niečo fascinujúce, navyše zobrazené tak pozorne a citlivo, že sa kdektorý psychologický film môže zakopať pod čiernu zem. Najmä na Archerovi je to evidentné, keď pri úteku obetuje desiatky nevinných. No a potom krásne scény so zrkadlami, nielen keď na seba mieria a skutočne sa vidia, ale aj keď sa Archer pozerá na synovu fotku či sa sfetuje. Rozpor medzi fyzickým vzhľadom a tým, ako veľmi prijímame novú identitu, keď hráme niekoho iného, je nádherne vyjadrený jedinou vetou - Neviem či viac nenávidím tvoj ksicht alebo tvoje telo ! Akčné záležitosti sú popri tom všetkom už iba čerešničkou, ale čerešničkou akou ! John Woo presne vie, ako urobiť z prestrelky nádherný balet, v ktorom je v pohybe všetko, ľudia, predmety i priestor, keď lieta a víri nielen kamera. Zároveň s neomylnou bravúrou majstra dokonale ovláda rytmus, zrýchľuje a spomaľuje, v spomalených záberoch naťahuje scénu, aby sme si ju mohli naplno vychutnať - a vzápätí exploduje v novom záchvate vizuálneho šialenstva, či dokonca úplne zastaví, kakofóniu zvukov a streľby presekne ticho a zdanlivý pokoj, v ktorom si uvedomíme tlkot srdca, chvenie nervov, mihnutie oka či nádeje – alebo len pád holubieho pierka do krvavej kaluže . .

Ani neviem čo povedať. Slabé, nepresvedčivé, odfláknuté. V tom filme nebolo dotiahnuté absolútne nič. Netrúfol by som si tvrdiť, že je Gordon dobrý scenárista, ale tento príbeh by vyplodilo aj malé dieťa v polospánku a nie trojica dospelých chlapov, navyše v prípade, že ide o remakovaný remake. Avšak predchádzajúce filmy sú o poznanie kvalitnejšie, ba dokonca o hodne poznaní. Ferrara na režisérskej stoličke akoby tiež pospával. Nie že by mi až tak vadilo, že neviem, kto sú votrelci a prečo a ako robia to čo robia, ani mi toľko neprekáža ten neurčitý záver, ktorý sa nedá nazvať ani len otvoreným, ale keď absolútne zlyháva všetka logika, napätie a desivosť, tak čo s takým filmom ? Zopár pekne nasvetlených scén a slušne vťahujúca hudba to proste nezachránia. LUPIČI TIEL sa snažili byť chvíľami apokalyptickí, filozofickí či desiví, ale celí boli ako zlepenec z kúskov dialógov v iných filmoch. Možno práve o to šlo a nikto sa ani o nič viac nesnažil, inak si totiž neviem vysvetliť opätovné sfilmovanie diela Jacka Finneyho ani nie po desiatich rokoch . .

Napriek tomu, že Felliniho milujem asi viac než ktokoľvek iný na tejto stránke, tento film ma príliš neoslovil. Bol som síce šokovaný nádherou farebných širokouhlých obrazov a dekoráciami, uchvátili ma Giuliettine vízie, ale s prekvapením som zistil, že ma neupútal príbeh, hoci práve od tohto námetu som to mimoriadne očakával. Nechcem tým však povedať, že by sa Federicovi nepodaril ponor do ženskej psychiky tak, ako mal v úmysle, práve naopak by som skôr tvrdil, že mu to vyšlo opäť brilantne, nasať do seba všetko čo sa dá, vedomosti, pocity, sny a fantáziu, vedu i racionalitu, skúsenosti a pozorovania, všetko to potom vo svojom geniálnom mozgu pretaviť do celkom jedinečnej zmesi a vyliať to divákom ako cesto na pekáč, nech si s tým robia čo chcú a vedia . . Nuž čo, asi nie som žena, pretože ponor do psychiky muža v 8 A 1/2 mi sadol omnoho viac, hlavne ideovo a námetovo ( nevravím o estetike ) hoci aj bez tých duchov . .

Pekný portrét človeka, neváhajúceho zahodiť všetko, ktorý sa cez posadnutosť svojim koníčkom prepracuje až k nekompromisnému idealistovi idúcemu neúprosne za svojim chimerickým cieľom, aj so všetkými zakopnutiami a pochybnosťami, ktoré ku genialite nesporne patria. Ja sám síce umeniu nerozumiem, takže ani nedokážem posúdiť prečo že to bol Paul Gauguin takým skvelým umelcom, ale mám slabosť pre takéto buričské charaktery, o to viac ak majú ešte pevné morálne zásady, ktoré, priznajme si, s výnimkou rečových obratov až také bežné nie sú ani dnes. Uznám ale aj, že pre iného človeka, možno drvivú väčšinu, to musí jednoducho vyzerať, že sa iba totálne zbláznil. Uznám to, možno aj pochopím, ale nie som ochotný akceptovať . .

Úplná paráda, takú prehliadku akrobacie som už dávno nezažil, rovnako ako ústrednú dvojicu postáv, ktorá je tak nebezpečne štýlová už od ksichtu, že keď k tomu ešte začnú predvádzať tie svoje triky, takmer mi zabiehalo. Nielen vďaka názvu sa mi zdal scenár až príliš carpenterovský s takou malou prímesou SKALY, ale prečo nie, je chytrý, nenáročný, vážnejšie odtiene si na ňom ani trochu nemusíme všímať a režisér z toho urobil skutočný vizuálny orgazmus, nadupané, ale s prehľadom natočené akčné peklo. Takto má vyzerať perfektná oddychovka vo veku videoklipovo strihaných filmov bez prílišného napodobňovania. Bravo !

Fú, čuduj sa svete, film s Van Dammom sa ešte aj po roku 2000 môže vyšvihúť nielen na roveň lepšieho akčného priemeru, ale dokonca na dielo, ktoré sa snaží niečo povedať. Surovejší ako iné, ale zároveň magickejší ( či skôr iba "iný" ? ), veľmi dramatický, nie však akčný. Asi nikdy ešte Jeana neničili tak drasticky, nielen fyzicky, ale aj psychicky. Bez elegancie efektných výkopov, bez potrhlých úškľabkov a neuveriteľnej stupidity scenára, s bitkami brutálnymi a špinavými. Nevidieť kedysi LEGIONÁRA, bol by šok ešte väčší, aj tak je to však jedným slovom prekvapenie.

Tiež si nemyslím, že by niekto z tvorcov chcel natočiť to, čo som napokon videl ja. Už ten začiatok bol vyslovene hnusný, trápny a debilný, to by sa však všetko ešte dalo, lenže okrem toho aj neskutočne odfláknutý, ako od partičky tínedžerov popoludní na záhrade po pár šlukoch trávy. Len ten môj neotrasiteľný zvyk snažiť sa dopozerať aj tú sebeväčšiu sprostosť ma asi prinútil nezabaliť to už vtedy. A Chow Yun-Fat, samozrejme, ale s hongkonským filmovým priemyslom je to asi skutočne vážne, keď sa dal na toto nahovoriť. Skôr asi vypili aj s Johnom Woo príliš veľa ryžového vína, pretože výsledok nezachránila ani charizma jedného, ani schopnosti druhého. Predsa len to nie je až také zlé, len sa mi zdá, že na tej producentskej stoličke dlho nesedel a pri záverečnom zostrihu to už asi totálne vzdal. Nechápem, ako sa to kedy zaseklo, pretože prvá polovica je fakt dobrá, Seann William Scott po tých svojich dementných úlohách skutočne prekvapuje, bojové scény sú nádherné, choreografia vycibrená, všetko fičí . . - a zrazu to rovnako rýchlo všetko zmizne . . - a už sa nevráti. Kam, to netuším, možno je za tým tá temná nacistická technológia, ale každopádne ma už v druhej polke filmu nič zo stoličky nedvihlo. Paul Hunter je starý videoklipár, a po tomto filme sa ani trochu nečudujem, že sa natrvalo ( dúfajme ) vrátil k umeleckým útvarom dlhým maximálne niekoľko minút, a okrem toho nevyžadujúcim absolútne žiadny zmysel. Hádam aj dobre, že dostal do rúk takú nehorázne fušerskú zlátaninu, ani vo sne nechcem vidieť, čo by urobil s aspoň o milimeter lepším scenárom . .

Strašne slabé. Duguay ma sklamal na celej čiare, čo síce neznamená, že si teraz budem odpľúvať, len čo zbadám jeho meno, ale predsa len mi to nejde do hlavy, lebo všetko, čo som od neho zatiaľ videl bolo mimoriadne schopné, zvlášť s prihliadnutím k tým podivuhodným koprodukciám. Tento zlepenec, ktorý vyzeral ako amatérsky prepis MISSION IMPOSSIBLE s podobnou zápletkou, prostredím, postavami ajj rozuzlením, proste všetkým, však vôbec nešlapal, hoci ani veľmi neviem povedať prečo. Konečne som videl Michaela Biehna ako záporáka, ale ani to mi nesadlo, podobne ako hlavná postava, hoci štýl boja Wesleyho Snipesa jednoducho milujem. To bolo napokon aj jediné, čo v tomto filme za niečo stálo, spolu s nezabudnuteľnou strieľačkou medzi nimi na konci, ktorá bola tak skvelá, že ma celkom prebudila z letargie, do ktorej ma uviedli predchádzajúce 2 hodiny. Pretieral som si oči a ešte do rána rozmýšľal, či sa mi to iba nezdalo, pretože tá chvíľka skutočne vyzerala ako žiarivá perla v kope hnoja.