SeanLSD

"Musíme veriť, rešpektovať zákony fyzikálne a nebáť sa!" __ Až kým som nevidel ĽALIE POĽNÉ, považoval som SLÁVNOSŤ za najlepší slovenský film v jeho dejinách. __ Úžasná juhoslovenská bakchanália, na míle vzdialená všetkým tým vážnym, ťažkopádnym a melodramatickým domácim filmom pred ním aj potom. Film, z ktorého mi je dobre, pri ktorom mám radosť, ktorý mi dáva pocit, že život je fajn. Koľko je takých v histórií slovenskej kinematografie ? (Päť a pol. Doslova!) __ "Ale ja som nebol. ani ma nevolali, a ani som neprišiel. Ja som triezvy! - A to ja už zasa nie!" __ Parádna oslava prostej ľudskej existencie z časov, kedy dedina ešte skutočne žila. Niekto by mohol povedať, že také časy nikdy neboli, že sú len filmovým zázrakom, ale ja som na juhoslovenskej dedine vyrástol a viem svoje... __ Babindolský Rubín, slovenské palmy, 8 šantivých dcér a Hostinec u Dvoch krčiem... to je kult. __  K tomu Vincent Šikula v jedinej svojej filmovej roli muzikanta a mladý chudý Julo Satinský. __ "A je písané, aby  syn človeka (Elo Havetta) v roku tridsiatom veku svojho prvým zázrakom sa zjavil a slúžil radosti."

Do minulého týždňa som si celé roky myslel, že najlepšie slovenské filmové dielo je SLÁVNOSŤ V BOTANICKEJ ZÁHRADE... ___ Nikdy by som neveril, že slovenská zem urodí takýto film. A zvlášť tam-od-nás z juhu. Ešte teraz som v šoku, že ĽALIE POĽNÉ existujú - že na filmovom páse máme aspoň jedno takéto zjavenie. Je to úchvatná chvála bláznovstva, oslnivá oslava života a južných polí a životodarného leta na rovine. Elo Havetta je jeden jediný, kto kedy naozaj geniálne tvorivo zachytil bezstarostnú letoru našej úrodnej nížiny.

Ani Škandinávcom to vždy nevyjde... a niekedy sa ten ich zmysel pre podivný, absurdný a čiernočierny humor dostane tak ďaleko, že už zrejme definitívne prestáva byť humorom. Alebo to nebola komédia ? ___ Je pozoruhodné, že Jensen, ktorý napísal celý kopec dánskych filmov všetkých žánrov, si pre svoje autorské projekty vyhradzuje len tie ďaleko najbizarnejšie a najúchylnejšie námety. Akoby mu iné ani nestálo za réžiu.

Kedy sa vám naposledy stalo, že ste chceli pozrieť nejaký film, pustili ste si ho a až po jeho skončení vám došlo, že ste videli film iný ? Mne dnes - ale nakoniec zas až tak iný nebol, už len tým, že obe zamenené diela majú toho istého tvorcu aj tých istých hercov... Až ku koncu mi začalo dochádzať, že film bol proste zle označený a ja zrejme nesledujem RYTIEROV SPRAVODLIVOSTI.

Réžijne je to síce umiernenejšie ako väčšina seriálu, ale menej je niekedy viac a Levinson tu predvádza úplnú parádu. Scenáristicky sčasti podobné prvému bonusovému dielu, ale menej zovreté a tematické ako rozhovor o závislosti, ktorý definoval Rue. Tvorca však týmto dokazuje, že ako scenárista so svojimi postavami  skutočne žije, a ako režisér, že napriek vlastnej suverénnej vízií vie strategicky geniálne ustúpiť a nechať predstaviteľky, aby svoje postavy naozaj utvárali podľa seba a tak sa do nich viac ako len presvedčivo prenášali. V záujme výpovede. Wow.

V kontraste s neuveriteľnou dynamikou celého seriálu je tento bonusový diel obrovské prekvapenie - ale rovnako, ak nie viac kvalitné. Hodinový pevne zovretý, brilantne napísaný, rozhovor, ktorý sa odohráva v jedinej lokáci, navyše takmer len dvomi postavami. Ak si niekto myslí, že je to nuda, alebo strata času, celá EUPHORIA šla mimo neho.

Sledované od júna do novembra 2021. ___ Zaujímavé je aj to, že celý seriál, ktorý je výrazne a odvážne sexuálny, ako aj väčšina jeho postáv, je v podstate rozprávaný z pohľadu postavy, ktorá zo sexu nezažila takmer nič. Akoby práve ona, bojujúca so závislosťou úplne iného druhu, mala od tých intrigánskych pletiek a nevyzretých vášní najlepší odstup.

Nie je to analýza, sonda ani kritika. Je to len zrkadlo - a možno ani nie také krivé, ako by si všetci, čo to už majú dávno za sebou, želali. Sam Levinson prišiel s tak suverénnou generačnou výpoveďou, že ešte aj my, čo sme od neho veľa čakali (a čo sa v nej pohybujeme ako účastníci aj pozorovatelia), pozeráme s otvorenou hubou (a slzou v oku). PS. Samozrejme, bolo by dobre vedieť, do akej miery je to jeho originálny prínos a ako veľmi je jeho EUFÓRIA závislá od pôvodnej izraelskej predlohy...

Predstavujem si, že by som mal 46 rokov, a podarilo sa mi ako režisérovi a scenáristovi splácať dohromady takýto výživný popcorn zo všemožných dobre známych ingrediencií a za toľko peňazí, a k tomu ho ešte aj ukuchtiť tak správne, svižne, dynamicky, pointovanými výletíkmi, nabitými hláškami, povinnými zvratmi a viac než remeselnou choreografiou, pritom s naratívnou rafinovanosťou so situačnou komikou aj psychoanalytickými fórikmi, navyše s vychytenými hviezdami, ktoré si striedavo aj kolektívne iskria... - a potom by som si čítal komentáre uživateľov ČSFD. Asi by ma to ranilo.

Ak už si v 21. storočí skutočne každý herec musí zahrať takúto úlohu, tak nech to vyzerá radšej takto ako JA, POMSTA s Travoltom, ktorú som videl pred týždňom. Pravý rozdiel rozlišujúci béčkovú sračku od kvalitného žánrového filmu nie je primárne o peniazoch, ale o tom tajomnom slovíčku RÉŽIA. Scenár je totiž podobne primi.. klasický, hoci omnoho usporiadanejší a zmysluplnejší (inak povedané – menej béčkový). Ja to nevidím ako problém, pokiaľ ma herci presvedčia, aby som uveril ich emóciam. A Banderas je rozhodne iná herecká liga ako Adkins, čo už samo osebe naznačuje, že sa Florentine hádam chcel pokúsiť o niečo iné ako vo svojich ostatných filmoch. Musím uznať, že sa mu to veľmi dlho (vo filme veľmi krátkom) darí. Expozícia je všetko. Pre toho, kto čaká len bitku, to musí byť neznesiteľné. Antonio ma ale zaangažoval - jeho tragédia a spôsoby, akými sa s ňou vyrovnáva. Nezačne hneď hrotiť karate a mlátiť dealerov na ulici. Tak by to bolo v zlom béčku. V dobrom ho najprv necháme hrať... slopať, hulákať a mudrovať, potom sa ako trest nechá otĺkať až nakoniec sám začne otĺkať, pričom zloží stoického bobríka mlčania. To je všetko fajn, priam super. Bravo. Potom je tu remeslo. A Isaac nielenže skutočne rozumie filmovej réžií, ale čo vie najlepšie, je režírovať bitky. To sa vie. Preto prekvapí, že nakoniec o ne (takmer) vôbec nejde. Nie je to tá vetva revenge filmu, v ktorej je postihnutý aktér bývalý neviemaký špecialista, ktorého osobná strata donúti vrátiť sa k remeslu a vyvraždiť polovicu sveta, ale ani tá (mnou ďaleko obľúbenejšia), v ktorej sa obyčajný človek dostane po príslušnej premene (ktorá ma na tom najviac zaujíma) do toho istého krvavého chaosu, v ktorom vyvraždí polovicu sveta... Prekonať sklamanie z toho, že to nebude o bitkách, dokáže jedine príbeh – resp. emocionálna zaangažovanosť mňa ako diváka. Tá fungovala – a preto bolo vlastne najväčším sklamaním, ktoré mi bráni ísť s hodnotením vyššie, samotný záver, v ktorom už ma bitka ako taká vlastne nezaujímala. Už som jej myšlienku opustil. A iné myšlienky, ktoré ma medzičasom začali zaujímať, sú tu roztrieskané v klasickom bitkárskom finále. Nevadí, že v najlacnejšom sklade. Bitka je to dobrá – špinavá, kontaktná, (relatívne) realistická, nápaditá. Ale tu sa mohlo ešte polhodinu niečo diať, vyvíjať, tu sa s celým tým dobre rozbehnutým a aj morálne zaujímavo sproblematizovaným príbehom ešte dalo (a malo) zaujímavo pracovať! A nemyslím spôsobom, že záporák (ak už by sme neriešili nadhodené otázky viny, zodpovednosti a spravodlivosti) bude mať ďalších 20 komplicov, ktorých bude treba vytrieskať... Škoda – lebo sa mi to páčilo. Každopádne ak mi nejaký štandardný akčňák dá viac ako chuť na štvrťhodinu cvičenia – a dokonca ma popri zamýšľaní sa nad slovami a činmi donúti prečítať si konečne Marca Aurelia, je to udalosť.