as-minor

Veľmi slabý thriller s nezáživným výkonom hereckého ensemblu. Vzájomný vzťah postáv je vykreslený zle s emocionálnym deficitom z oboch strán. Scenár je plný „klišoidných“ sračiek a akcia postráda dynamickosť. Až na pár zaujímavých scén sa vo filme nič nedeje a nie je moc pútavým pre divákove oko. V podstate sa jedná len o šablónovitú „béčkovú“ akciu, ktorá v žiadnom prípade nenadchne, ale na druhej strane ani príliš neurazí.

Príjemná talianská „prkotinka“ s nenásilným, jednoduchým humorom. Funkčná dramatická linka, ktorá sa točí okolo straty pamäte v syntéze s milým a komorným romantickým príbehom vlastne spĺňa všetko to, čo som od tohto diela očakával. Viem, že niektoré fóry sú príliš detinské a zmýšľanie postáv sem-tam hýri naivitou, no svoj účel film splnil.

Základný stavebný prvok celého filmu vôbec nie je zlý. Sympatický pokus o vybudovanie poctivej retro „zábavky” zasadenej do autentického prostredia so scénami, ktoré dnešnú precitlivenú spoločnosť zrejme pobúria, však nevyšiel. Tvorcom sa nedá uprieť snaha. Vykreslenie „starej Ameriky” je z hľadiska vizuálneho celku slušné. Dielo srší pohodovou atmosférou v rámci celej minutáže a provokácia smerovaná na dobového „mainstreamovo-sentimentálneho” recipienta funguje tiež. Kameňom úrazu je však humor, ktorý je až príliš ostentatívny a nehorázne snímku škodí. Nie nadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac! A je to skutočne škoda, keďže projekt mal svoj potenciál a mohol sa stať akýmsi novodobým nostalgickým kultovým filmom. Bohužiaľ nakoniec zlyháva vo svojej podstate, tým myslím žánrovo. V tomto prípade sa nedá hovoriť o komédii, prípadne „dramédii“. Komédia vyžaduje humor, ktorý tu chýba počas celého snímku. A ak by tvorcovia chceli hovoriť o „dramédii“, tak by bol problém v štýle rozprávania, prílišnom tlaku na diváka násilným humorom a celkovo v absentovaní nápaditejšej dramatickej linky. Takto sa jedná len o polovičný produkt, ktorý by vyžadoval dôslednejšiu prípravu, hlavne z hľadiska svojho zaradenia sa a definovania svojej podstaty a účelnosti. Za dobrý nápad a sympatický pokus dávam dve hviezdičky.

Neúspešné pokračovanie neúspešnej komédie. Dvojka prináša ešte viac trápnosti, mužskej „homo-hysteričnosti“, ktorá by za určitých okolností mohla fungovať ako hlavný motív „homomédie“, avšak v tomto prípade len lynčuje už tak šeredný a bezduchý scenár. Nezachráni to ani veľkolepé entrée Mela Gibsona. Tri funkčné vtipy, emočne deformovaný príbeh, otrepané klišé. Bohužiaľ nie je to na viac ako jednu hviezdičku. A aj tú dávam zrejme len z ľútosti.

Po filme Mesto sa Ben Affleck znovu raz ocitá za pomyselným režisérskym pultom, scenáristickým stolom a je aj súčasťou hereckej družiny. A ja si túto kombináciu pochvaľujem. I keď už v úvode možno predvídať sled udalostí, ktorý pomaličky smeruje až k exponovanému klimaxu (gangsterskej prestrelke), celé je to podané s veľkou mierou vkusu tak, aby to nebolo zbytočne okázalé. Z hľadiska časovej plochy sa možno jedná o príliš dlhočiznú púť a naťahovaný záver môže mať miestami nepríjemný patetický nádych, ale celkové vyznenie diela to až tak nenarúša a moje pocity sú veľmi kladného rázu. Vďaka hypnotizujúcej atmosfére sršiacej zo snímku ma ani na okamih nenapadlo smerovať svoj myšlienkový pochod mimo filmové plátno. Uvedomujem si, že z hľadiska kontextu Affleckovej tvorby sa zrejme nejedná o jeho najpozoruhodnejšie a najosobitejšie filmové spracovanie, ale povedzme si na rovinu, čo by za takýto výsledný celok dali iní režiséri. Holt, Affleck to jednoducho vie! Dokáže správnym spôsobom uchopiť príbeh a vďaka svojmu talentu ho unikátnou metódou priviesť i k životu.

Tamasha je bollywoodskou rozprávkou pre dospelých. Vypráva príbeh o jednej láske odohrávajúcej sa na pozadí dvoch odlišných svetov. Sveta s danými pravidlami a sveta slobodného, prekypujúceho vlastnou fantáziou dvoch hlavných protagonistov. Dokáže však ich láska existovať v oboch? Tento indický „klenot“ v sebe kombinuje podmanivú, farbami sa blyštiacu scenériu s príjemnými emočnými vibráciami. Tým nechcem povedať, že žánrovo sa jedná o čistý „feel-good“ snímok bez trpkej príchute na ceste za láskou. To v žiadnom prípade nie. Na našich hrdinov čakajú i prekážky, s ktorými sa musia popasovať. Ale aj tak vo filme dominuje príjemná atmosféra. A po grandióznom finále som ostal milo zaskočený z výborného celkového výsledku.

V jednoduchosti je krása. Filmový minimalizmus v cyperskom podaní s minimálnymi finančnými nákladmi na produkciu, minimálnym hereckým obsadením, minimálnym počtom vyrobených filmových kulís (tvorcovia doslova využívajú len tie, ktorými Cyprus obdarila matka príroda), minimálnymi prvkami invencií z hľadiska réžie a scenáru a predsa to funguje tak ako má. Postavy sú sympatické a dialógy dynamické. Typologicky sa jedná o romantický konverzačný road-movie, v ktorom nie je dôležitá cieľová stanica jazdy, ale jazda samotná.

Filmové prevedenie ani zďaleka nedosahuje kvality počítačovej hry. Všetko je kvázi statické. Akčná prestrelka je nezáživná a postráda akýkoľvek dynamický vývoj dramatického napätia. Ničím neobvyklé herecké výkony protagonistov aj antagonistov, tiež nezachraňujú príbeh s tuctovou zápletkou. Nechcem byť však prehnane kritický, keďže sa zrejme jedná o nízkorozpočtový snímok. No na druhej strane i tie sa dajú zrealizovať dôvtipnejším spôsobom a často si dokážu nájsť svoju „fanúšikovskú“ základňu. Ten prvotný nápad nie je vôbec zlý. Chcelo by to však prepracovanejší dej, originálnejšiu zápletku a profesionálnejší prístup zo strany tvorcov i hercov. Ani z marketingového hľadiska sa nejedná o veľmi podarenú propagáciu herného náprotivku.

Výborná syntéza sci-fi, komédie a akcie. Vynikajúci vizuál spoločne so zaujímavým príbehom vytvárajú sugestívnu atmosféru, v ktorej sa herecká družina na čele s odhodlaným a vždy vyrovnaným Bruceom Willisom a s tajuplnou, no zároveň rozkošnou Millou Jovovichovou snažia zachrániť svet. Na ich ceste plnej dobrodružstiev zažívame množstvo komických situácií, ale aj pocity znepokojenia a neistoty, strach, hľadanie „dokonalej“ lásky a spoločne zodpovedáme na otázky dobra a zla. Zaslúži si tento svet druhú šancu, ďalší zajtrajšok? I to je otázka, ktorú nám položí tento, dnes už kultový filmový snímok.

Muž s kinoaparátom je experimentálnym dokumentom Dzigy Vertova z roku 1929, ktorý nezapôsobí na každého z nás rovnakým dojmom. Už dobové plagáty k filmu upozorňovali divákov, že sa jedná o experiment s filmovým prepisom viditeľných fenoménov bez medzititulkov, bez kulís, bez štúdia. A je tomu skutočne tak. Dziga Vertov sa rozhodol natočiť film, ktorý predstavuje akúsi sondu do života bežných ľudí tej doby. Dokument tak nesleduje príbeh jednotlivca, alebo príbeh ako taký. Nepracuje so žiadnym scenárom, nevystupujú tu skutoční herci, ani nemáme možnosť sledovať nejaké titulky, ktoré by podporovali, alebo určitým spôsobom vysvetľovali samotný akt odohrávajúci sa na filmovom plátne. V tomto prípade by sa dalo povedať, že hranice obmedzujúce tvorcu alebo filmové dielo ako také neexistujú. Autor sa snaží využívať možnosti nového média filmu naplno a výrazne ho izolovať od divadelného a literárneho jazyka. Darí sa mu to najmä v práci s kamerou a exponovanými filmovými trikmi, ktoré môžu pôsobiť aj v dnešných dňoch progresívne. Využívanie rôznych veľkostí záberov, rôznych uhlov pohľadu, a najmä zaujímavý pohyb kamery. Všetky tieto činnosti predstavujú významný míľnik aj pre ďalší vývoj tohto média. Časté sú aj analógie režijného uchopenia diela (práca s kamerou) s vnútroobrazovým svetom. Čo sa týka hudobného podkladu je možnosť vyberať z viacerých variant. Tie však boli dokomponované až v neskoršom období. Ja som videl snímok s hudobným sprievodom Michaela Nymana. Ako som už na začiatku spomínal, dokument nezapôsobí na každého z nás rovnakým dojmom. U niekoho môže vyvolať silné emócie, ktoré spôsobí práve sfilmovaný kontext doby, na druhej strane niekto sa môže nudiť ak nevníma skutočne elegantnú prácu s kamerou a snaží sa hľadať celý zmysel v neexistujúcom príbehu filmu. A potom sú tu i diváci, vrátane mňa, u ktorých snímok nezanechá žiaden výrazný pocit, alebo emóciu, ktorá by prevažovala. Neviem, či je to spôsobené práve hudobným sprievodom, ale minimalizmus Nymana mi nepripadal ako správne dramaturgické riešenie. Tú koncepčnú diskontinuitu badať v nefungujúcej symbióze dvoch zložiek. Na jednej strane máme repetíciu niekoľkých hudobných tém a k nim nefunkčne postavenú elegantnú prácu s kamerou, ktorá počas celého priebehu filmu vynaliezavým spôsobom pracuje so scénami, v ktorých autor využíva široké spektrum šikovných filmových trikov. A tak ma v priebehu sledovania dokumentu prepadával pocit, že práve hudba je obmedzujúcim prvkom dôvtipného vizuálneho celku. Dalo by sa teda povedať, že i keď obrazová zložka a režisérske riešenia hýria v kontexte doby vskutku inovatívnymi prvkami, celkový dobrý dojem brzdí práve hudobné ozvučenie a po dopozeraní tohto diela tak neostalo nič v mojom vnútri, čo by ma dokázalo donútiť premýšľať nad ním ešte dlhé hodiny po projekcii. Otázkou však je, akým dojmom by na mňa snímok pôsobil s iným hudobným podkladom. Keďže mám pocit, že jedno premietanie mi stačí, túto otázku nechám asi navždy nezodpovedanú. Osobne mi však zážitok z dokumentu narúšala ešte jedna slabá stránka. A tou je celková minutáž. Mám pocit, že 20 alebo 30 minútová časová plocha by snímku svedčala o trochu viac, keďže opakujúce sa zábery začali po chvíli spôsobovať nežiadaný monotónny efekt. Tretiu hviezdičku pridávam len z hľadiska kontextu doby, v ktorej dielo vďaka nekonvenčnosti a invenciám nepochybne prezentuje vtedajšie avantgardné zmýšľanie, ktorého dôsledky sa prejavovali v budúcich produkciách.