as-minor

Dnes majú ľudia tendenciu pri vyjadrovaní sa k odborným témam mimo ich znalostný rámec skĺzavať k prílišne egocentrickým, subjektívnym, zjednodušeným a neobjektívnym tvrdeniam, bez toho, aby buď nechali priestor odborníkom a vypočuli si ich reálnu interpretáciu faktov o aktuálnom stave vecí, ktorá často vyplýva z dlhodobých analýz, alebo boli ochotný venovať svoj čas a úsilie dohľadaniu a následnému naštudovaniu si odborných poznatkov k danej téme. Bežným a zrejme veľmi nebezpečným príkladom sú dnešní influenceri. Niekto môže namietať, že influencer je celkom problematický pojem. Kto to vlastne je? A za akých podmienok môže byť človeku pridelené takéto označenie? Preto, aby sme sa pochopili, je nutné si najskôr definovať problematický termín, ktorý môže byť v širšom kontexte chápaný viacerými spôsobmi. A presne, ako býva zvykom v odborných štúdiách, keď existuje problematický termín, ktorý by mohol mať viacero významov, je nutné, aby ho autor na začiatku svojho textu spresnil a definoval, nech každý pochopí, aký bude jeho význam v rámci konkrétneho textu. Preto aj ja definujem tento termín z môjho pohľadu. Influencer je pre mňa každý človek výrazne činný vo svojom sociálnom živote vytvárajúci taký obsah, pomocou ktorého dokáže ovplyvniť značnú časť svojho publika na sociálnej sieti, ale aj mimo nej. Skutočne to však musí byť výraznejšia časť populácie a nie, len rodinní príslušníci, alebo známi, i keď na druhej strane aj pomocou nich môže nepriamo ovplyvňovať celkom širokú verejnosť. V tomto kontexte však označujme termínom influencer osobu, ktorá priamo ovplyvňuje výraznejšiu časť spoločnosti, teda v zmysle kvantity. Práve tieto osoby často nemajú dostatočne odbornú edukáciu v oblastiach, ku ktorým vytvárajú tvrdenia. Tie sú nejakým spôsobom ideologizované, ale často zlyhávajú vo svojej podstate, a to vo faktoch. Ďalším problémom je práve rozdiel medzi názorom a nazvime to „ovplyvňovacím tvrdením“. Žijeme v demokratickej spoločnosti a každý má svoje právo na akýkoľvek názor. Názor má však trochu inú štruktúru a hlavne výpovednú hodnotu, než „ovplyvňovacie tvrdenie“. Názor je vlastnou a jedinečnou domnienkou o aktuálnom stave vecí, alebo konkrétnej téme bez akejkoľvek snahy nabádať druhých k zdieľaniu tohto názoru. „Ovplyvňovacie tvrdenie“ však už zo svojej podstaty nabáda druhých k zdieľaniu, prípadne i šíreniu úsudku o konkrétnej téme. A pokiaľ „ovplyvňovacie tvrdenie“ trpí nedostatkom odbornosti, absenciou faktov a je príkladom dezinformačnej praxe, v tomto prípade je veľmi nebezpečné, pretože môže byť výbornou základňou pre ďalších nadšených nasledovníkov, ktorí podobne ako ich vodca (pôvodca tvrdenia) nemajú snahu vypočuť si odborníkov k danej téme, prípadne si nechcú dohľadať kľúčové poznatky v danej oblasti. Ďalším problémom je komunikačný šum, ktorý sa nachádza v rámci celého komunikačného procesu, ale to už je debata mimo obsah tohto filmu. A o tomto všetkom je vlastne tento šikovne konštruovaný deväť minútový príbeh, ktorý veľmi pravdivo vykresľuje obraz dnešnej spoločnosti. Groteskné zakončenie filmu je vlastne viac desivé, než sa na prvý pohľad môže zdať!

Čo film priniesol takému profesionálne deformovanému hypochondrovi ako som ja? Poznatky o mne doposiaľ neznámej kataplexii, ktorá je charakteristická náhlou stratou svalového tonusu počas silných citových prežitkov. V prípade filmu, narozdiel od skutočnosti, dochádza aj k strate vedomia, aby tak tvorcovia zvýraznili dramatickú linku. Herecky je film podaný na solídnej úrovni. Bohužiaľ si myslím, že snímok mal omnoho väčší potenciál, čo sa týka emocionálnej roviny. Všetko je tak na pol. Obrazne povedané, humor je bez „chuti” a vážne pasáže nedokážu vyryť jazvy hlboko pod kožu, tak aby to bolo presvedčivé. Dá sa na to pozrieť, ale na opakované premietanie to nie je.

V prvom rade musím povedať, že toto som fakt nečakal! Som nesmierne milo prekvapený týmto filmovým kúskom. Trailer, ktorý ma nijako obzvlášť neohúril, som zhliadol ešte veľmi dávno a preto i po rozhodnutí vydať sa na túto filmovú jazdu boli moje očakávania skôr skeptické. Ale duo Rogen a Theron bolo nesmierne sympatické a v kombinácii s jednoduchým a vlastne „sprostým“ humorom, ktorý však bol nesmierne vtipný, vytvorilo vynikajúcu „feel good“ atmosféru. Na záver si dovolím použiť jednu myšlienku, ktorá je príhodná, respektíve adekvátna skôr pre literárny trh. „Nesúď knihu podľa obalu!“

Narkóza musela mať porušený zdravý úsudok, keď bola ochotná investovať, aj v prípade minimálnych nákladov, do tohto extravagantného seriálového výkalu. Komu je vlastne tento sitcom určený? Neverím, že bežný priemerný jedinec to sleduje, a keď to má aj zapnuté, zrejme to plní len funkciu backgroundu. Čiže v prípade, že by bola moja domnienka správna, čísla sledovanosti by tak boli pod týmto vplyvom značne skreslené, respektíve vyššie než reálne. A zrejme je to práve sledovanosť, ktorá narkózu utvrdzuje v názore, že má zmysel točiť takýto nechutný experiment, pardon exkrement. O hereckých karikatúrach radšej ani nehovorím. Dôstojnosť vymenili za „cash“! Hnevajte sa na mňa, ale ja si radšej vychutnám pohľad na plávajúce hovno v záchodovej mise, pretože to hovno je aspoň autentické.

Absurdná komédia plná nekalých fórikov, ktorým dodáva šmrnc hlavná postava prezentovaná vynikajúcim Thorntonom. Je pravdou, že ku koncu sa vytrácalo kúzlo nekonvenčnej vianočnej komédie a prešlo to do bodu, kedy sa viac hralo na city, ale o tom asi vianočné filmy sú, no i tak musím povedať, že som sa celkom dobre bavil a užíval som si to. Najmä vďaka hláškam a podarenému hereckému koncertu Billyho Boba Thorntona, ktorý ku svojej postave pasoval ako „riť na šerbeľ“. Za mňa štyri hviezdy.

Až na pár výborných hlášok to bolo dosť otravné. Celkom nerozumiem miestnemu hodnoteniu, ktoré je podľa mňa prehnané a film vytiahlo až k tým najlepším komédiam. Na začiatku to malo „grády“, ktoré to však postupne strácalo, až sa to ku koncu vlastne stalo trápnou vianočnou maškarádou bez pridanej hodnoty. Zasmial som sa hlavne v úvode, pri hláškach ako „tlustý pysk”, atď. a v závere som sa skôr hanbil za režiséra aj celú hereckú družinu, ktorá bola súčasťou až prehnane stupídnych scén. Pre mňa teda ide o taký slabší priemer na poli vianočných komédií.

„Moje dvě oči, stačí pro nás oba.” Veľmi pekný dramatický film. Komédia to určite nie je, i keď zopár vtipných momentov sa určite nájde. Skôr sa jedná o emocionálne dráma a motivačné video pre tých, ktorí sa rozhodli premeniť svoje sny na skutočnosť aj v tom prípade, že na nich čaká mnoho na prvý pohľad neprekonateľných prekážok. Film je len ďalším príkladom, že Nemci dokážu vykúzliť na poli dramédií celkom príjemný kúsok, ktorý nemusí byť až tak originálny, ale svoj účel si plní tak ako má.

Sledoval som to jedným okom. Druhé bolo zamestnané prezeraním tajomných zákutí internetu (prelož: zadávaním nezmyselných slovných spojení do google-u). I vďaka tomu zrejme nadhodnocujem typickú podpriemernú americkú vianočnú nádielku. Od začiatku vieme kto je kto, kto s kým skončí a ako sa to celé skončí. V tom by ani problém nebol, ale v príbehu bez pridanej hodnoty už áno. Priemerné herecké výkony, podpriemerný príbeh a neexistujúca atmosféra, i tak by sa dal definovať tento kinematografický počin. Na druhej strane ako background funguje celkom dobre.

Jednorázová vianočná záležitosť s pomerne nesympatickou hlavnou postavou, ktorá pochopí čaro Vianoc až v samotnom závere. Nemôžem povedať, že príbeh bol o ničom, ani to, že som sa nezasmial, no na druhej strane som tiež nesedel „prikovaný” k televízoru a nedusil sa smiechom. Zážitok by sa dal prirovnať k bežnej návšteve známych. Prídete, pár minút komunikujete, občas sa zasmejete, zažijete trápne ticho, prekonáte krízovú situáciu a napätie v témach, kde sa vaše názory pomerne značne líšia, respektíve rozchádzajú a keď neviete čo povedať naplníte ústa vínom, alebo jednohubkami a odídete. Prídete domov a uznáte, že niet nad ten pocit, ako byť doma! Za deň už ani neviete koho ste to vlastne navštívil! Asi tak. V skratke.

Čarovná a vizuálne sugestívna rozprávka pre dospelých, v ktorej nás výborný Robin Williams sprevádza na ceste hľadania sa dvoch spriaznených duší. Filozofický, emocionálny post mortem príbeh, ktorý je atmosfericky rozmanitý. Raz je temný, neskôr dojemný a občas až mrazivo realistický, i keď pracuje s témou, ktorá je skôr surrealistická. Podnetom k diskusii by mohla byť aj téma sebevraždy, ktorá je vnímaná, i v rámci kresťanských hodnôt, ako vyslovene negatívna, no práve postava Robina Williamsa poukazuje na množstvo skrytých detailov a zradných stimulov, ktoré daného človeka vedú k takémuto desivému činu. Tu sa potom otvára otázka o prehodnotení postojov k takejto téme. Výrazným elementom filmu sú tiež maľby pripomínajúce impresionistické obrazy. Impresionizmus je smer, ktorého cieľom bolo zachytiť okamžitú atmosféru danej chvíle a pre mňa je úžasným zážitkom to, že v prípade tohto filmu je skutočne zachytávanie aktuálnej chvíle privedené až do extrému. Obraz v imaginárnom svete Robina Williamsa sa rúca vo chvíli, keď ho jeho žena ničí vo svete skutočnom. Takáto korelácia dvoch svetov významne podporuje myšlienku dvoch spriaznených duší a odkaz filmu je tak silnejší. Ďakujem za túto unikátne vizuálnu a invenčne fantasy-romantickú expedíciu, ktorá vlastne nemá konkurenta v kinematografickom svete. Jeden z tých najlepších filmov, aký som videl a budem sa k nemu veľmi rád navracať.