as-minor

Niekto sa zrejme inšpiroval Robbinsovým filmom Tisíc slov. Pridal ďalších 500, sústredil sa viac na dramatickú linku, záver s výpovednou hodnotou a celé to schoval do 8 minútovej časovej stopáže. Nie je to však ani dramaticky funkčne pôsobiaca sentimentálna tragikomédia, a už vôbec nie originálne pojatá rozprava o posledných chvíľach života. Lež, len príjemná „jednohubka" so svojrázne koncipovaným záverom, ktorý je však nositeľom hlbokej myšlienky. Veď predsa každý by chcel viac času, no kto ho skutočne využije zmysluplne?

Na plátne sme mohli vidieť ako herecky hnil Ferrell a s ním aj John C. Reilly. Nuž, dalo sa to očakávať už po úvodnom citáte Hanny Montany. V záujme šetrenia energie v domácnosti som tú „mega sračku” vypol už po úvodných 20 minútach. Po náhle ukončenej projekcii ma trápili len dve otázky. Čo by stalo, keby pán Ferrell splodí dieťa s pani Annou Farisovou? A na to nadväzuje aj druhá otázka. Čo keby sa to dieťa vydalo na hereckú dráhu? Nuž, odpovedzte si sami.

Príbeh je vcelku slušný, ľahko nadpriemerný. No filmová originalita tkvie v úplne niečom inom. A to vo vizuálnom vyobrazení. Naozaj som nevedel, čo sa bude diať napríklad počas pátracích scén, aby tvorcovia zachovali koncepciu filmu a vyhli sa použitiu „filmovej” kamery. Avšak ich kreativita sa nezaprela a vyriešili aj takúto „šlamastiku” a to priam bravúrnym a jedinečným spôsobom. Kombinovali kamery z rôznych elektronických zariadení a jednotlivé zábery skombinovali do jednej kompaktnej skladačky, kde naozaj každý dielik dokonalo pasoval. Ešte raz by som teda rád vyzdvihol tvorivosť autorov filmu. A aj keď príbehom film nevyniká od dnešných mysterióznych thrillerov, musím dať päť hviezdičiek za zmienenú tvorivú činnosť, najmä čo sa týka kompozície jednotlivých záberov do súdržného celku.

Toto bol priam husársky kúsok, ako režijne, tak i scenáristicky. Režisér namiešal multižánrový šalát, ktorý bol nesmierne chutný. Famózne kombinoval prvky čiernej komédie a sociálnej drámy s temným mysterióznym thrillerom. Obdivuhodným počinom je tiež syntéza artu a komédie, ktorá v tomto prípade bravúrne funguje v rámci jedného kompaktného diela. Nezabudnuteľným momentom je napríklad scéna úteku v daždi. Tá predstavuje mimoriadne podmanivý audiovizuálny zážitok. Obrazový materiál tejto scény pripomína „artové plošinovky" z herného priemyslu s výrazne umeleckým nádychom, ktorý vyvoláva nie len nočné upršané a vlastne veľmi pochmúrne prostredie, lež najmä výborne situovaná kamera. O vydarených komických momentoch ani nebudem hovoriť. Tých je tam viac ako emotívnych príbehov v talentových show. Na koniec treba pochváliť hereckú družinu. Ich výkony boli pozoruhodné, obzvlášť hlavná štvorčlenná posádka (šarlatánska rodinka, ktorá „rozdrúzga" domácnosť na prvý pohľad idylickej rodinky) výpravy sa priam herecky prekrúcala na pomyselnej kinematografickej estráde a predviedla znamenitý, nezabudnuteľný výkon a zintenzívnila tak výsledný dojem z filmu. Pre mňa osobne sa jedná o jeden z najlepších a najzaujímavejších filmových zážitkov.

Smekám. Hnoj a narkóza sa konkurenčne hašteria dokonca v produkcii materiálovo podobných „sračkoseriálov“. Policajné prípady i Policajti v akcii sú bezkonkurenčne najvýraznejším výkalom v seriálových vodách slovenských televízií. Na záver by som si dovolil citovať úryvok z originálneho znenia obsahu, ktorý vyprodukovala TV Markíza. „Špecifikom tohto formátu je účasť bývalých príslušníkov Policajného zboru, čo zabezpečuje omnoho vyšší stupeň autenticity zobrazovaných akcií.” No nie je to veľmi úsmevný „bullshit”? Bývalí policajní príslušníci sa skutočne vžili do svojej hereckej role a odvádzajú famózne výkony, za ktoré by im aj ocenenie Zlatou Malinou bolo málo!

Je obdivuhodné ako dokázal scenárista v zložitej spleti postáv prepojiť ich cesty a dať celému seriálu zmysel. Každá scéna, ktorá sa odohrala, lež nemusela dávať v danej chvíli význam, našla v neskorších dieloch svoje opodstatnenie. Je pravdou, že určité scénky, respektíve krátke komické intermezza nenarúšali len plynulosť deja, ale tak trochu aj dojmy z dramaticky silnejších momentov. To je však jediné mínus, ktoré sa dá eliminovať, keďže musíme mať na pamäti, že sa zrejme jedná o kórejskú úchylku, na ktorú sa dá časom zvyknúť. Aj tak však vo mne prevládajú, len pozitívne dojmy z veľmi zaujímavého a kvalitne napísaného príbehu, výborného hereckého obsadenia, podmanivej práce s kamerou a poctivej režie.

Jop no. Na stupídny seriál, len stupídny komentár. Sú len dva typy slovenskej mainstreamovej televíznej seriálovej zábavy. Divoký hnoj a búrlivá narkóza. Ak sa chcete opäť popáliť na infantilnom zdegenerovanom scenári slovenských „sračkopiscov“, máte jedinečnú možnosť. Aj hovno v záchodovej mise pôsobí teatrálnejšie, než celé prítomné zoskupenie. Ako sa to hovorí? Tento seriál by neobsadil ani prvé miesto v rebríčku najstupídnejších seriálov, páč je tak stupídny, že by ho kompetentná odborná porota mohla prehliadnuť. Začínam mať však pocit, že problém nie je v režiséroch a scenáristoch, ale v konzumentoch, keďže stále sa to točí a zjavne to má akú - takú sledovanosť. Viď Búrlivé kone, Divoké víno, Rodinné prepady, Chlapi neskáču, alebo ako sa tá háveď volá. Nechcem byť pokrytec, ale človek by mal dať novej tvorbe šancu. Avšak vždy keď vidím akúkoľvek časť týchto kvázi „sociálne-dramatických seriálov“, oči ma štípu viac, než z čerstvo nakrájanej cibule. Vlastne sa jedná o slovenskú reklamu na to, ako sa to nemá robiť, alebo práve naopak, ako sa to má robiť, čo je nesmierne smutné.

Film má určite potenciál na to, aby sa o ňom o pár rokov rozprávalo ako o „kultovke”. Vizuálne efekty sú ukážkové, príbeh nenudí a akcie je „habadej”. Je tiež smerovaný predovšetkým k diváckym očiam mladšej generácie, ktorá detailne sleduje nesmierny „boom“ a progres VR technológie. Tá je dnes enormne dôležitou najmä v oblasti digitálnych hier, keďže vytvára vhodné podmienky pre intenzívnejšiu imerziu hráča vo virtuálnom prostredí týchto hier. Mnohé sofistikované systémy dokážu stimulovať rôzne zmysly. Stále sú však najdôležitejšie dva z nich. Zrak a sluch. Vráťme sa však ku kinematografickému snímku. Tu je práve vidieť ako tvorcovia útočia na našu generáciu a ukazujú, akým ďalším dôvtipným spôsobom by mohla byť implementovaná táto technológia v hernom priemysle. Samozrejme nezabúdajú aj na rôzne nástrahy, ktoré by mohli plynúť zo zneužitia celého tohto systému a na fundamentálny problém. A to ten, že stále sa jedná primárne o pomerne slušne zárobkový biznis. Dialógy postáv a vlastne celý scenár je veľmi autentický v kontexte dnešnej mládeže. Filmových fanúšikov tiež určite potešia i odkazy na iné diela. Toto všetko je potom systematicky zabalené do veľmi podmanivej vizuálnej krabičky, na ktorú sa neobvykle dobre pozerá.

Krásny obyčajný príbeh obyčajných ľudí odohrávajúci sa v obyčajnom prostredí, samozrejme z hľadiska kontextu ázijskej kultúry. Mám však pocit, že v modernej kinematografii sú jednotlivé kultúrne rozdiely minimalizované. Najmä keď si to porovnám so staršou tvorbou, je tu značne viditeľná dištinkcia v tom, ako sa kórejská kultúra priblížila tej nám známej. Čo sa týka konkrétneho diela, tak režisér často využíva veľmi dlhočizné zábery na detaily postáv a ich mimiku s minimom hovoreného slova na pozadí sa odohrávajúcej hudby. Ako inštrumentálna tak aj populárna je dramaturgicky správne zaradená a pôsobí mimoriadne dramaticky účinne. Obdivujem režisérov veľký cit pre detail. Ten je skutočne pozoruhodný. Každá mimika postavy pri dlhých scénach krehko budovanej lásky je skutočným pohladením po duši beznádejných romantikov. Nádherná scenéria, nevinnosť bez afektov a zbytočných posteľových scén je niečím čo sa dnes vidí v romantických seriáloch len zriedka. Je to skutočne vzácne, aby malo dielo tak silný odkaz lásky bez prehnane patetického nádychu, násilného citového vydierania a hromady sexuálnych scén. Vítam režisérovo rozhodnutie viac sa zamerať na dlhé zábery z romantických večerí, prechádzok v daždi, atď. Nie len, že to pôsobí vizuálne veľmi podmanivo, lež dokáže to navodiť príjemný pocit „motýľov v bruchu“. V Ázii zrejme skutoční romantici ešte nevymreli! Dielo srší blaženou atmosférou, ktorú podporuje pomalé tempo. Občas už má človek plné zuby prehnaného egocentrizmu v romantických snímkach, na ktoré sme zvyknutí v našich kultúrnych končinách. Je pravdou, že si neviem moc predstaviť inú, než ázijskú kinematografiu, ktorá by sa podujala k produkcii takto vyskladaného diela. Jednak scény sú často repetitívne, tempo celého seriálu je nevšedne, lež príjemne pomalé a teda celý ten progres je skôr statický, než dynamický. Páči sa mi aj postupné budovanie charakterov postáv a to, že dráma je veľmi jemne vyvážená ľahkými komediálnymi scénkami. Hrejivý pocit na duši podporoval tiež fakt, že hlavné postavy boli vykreslené ako normálni ľudia a nie egoistickí „zadubanci“ motivovaní len peniazmi, sexom, mocou a násilím, ktorí sa preháňajú na plátne prevažne vo veľkolepých filmových „blockbusteroch“. Vítam tiež to, že tvorcovia sa nesnažili o veľkolepý „happy ending“, keďže ten bol v tomto prípade skutočne komorný a milý. Zamerali sa na jednu hlavnú dejovú líniu, príbeh lásky, a ostatok bol druhoradý, lež nie vo všetkých prípadoch uspokojivo vyriešený, čo opakujem, vnímam ako pozitívum. SPOILER: V americkom prostredí by seriál skončil tak, že okrem naplnenej lásky oboch postáv, by názor na ich vzťah prehodnotila aj mama protagonistky, všetci kolegovia, ktorí jej tak urputne ubližovali by boli spravodlivo potrestaný a sestra hlavného predstaviteľa mužskej role by ich s nadšením podporovala. V prípade tohto diela to však až na jednu výnimku neplatí. KONIEC SPOILERU. Seriál tak vďaka tomu pôsobí realistickejšie a jeho výsledné vyznenie, respektíve odkaz má ešte väčšiu silu i výpovednú hodnotu. A to tú, že láska dokáže premôcť všetko, dokonca aj nezhody a odmietavé stanoviská v rodine i okolí. Tešia ma aj herecké výkony všetkých členov hereckého ensemblu a ich nesmierne vhodné obsadenie. Ide tiež o jednu z najroztomilejších a najsilnejších chémií dvoch hlavných protagonistov, akú som kedy na plátne videl. Režisér sa odvážil vkročiť aj na pole diskriminácie žien na pracoviskách v kultúrnom prostredí Ázie. Tieto témy je nutné otvárať, hovoriť o nich a riešiť ich. Problémom dnešnej doby však je, že takáto tematika je zväčša predostretá prehnaným, až agresívnym spôsobom a tak môžu tieto tendencie viesť paradoxne k opačnému efektu. Inu celý tento proces môže byť kontraproduktívny, až otravný a tým pádom nespĺňa svoj účel. V prípade tohto seriálu to však neplatí. Táto problematika je prezentovaná decentne, nie príliš pateticky, afektovane a myslím, že ešte viac podporuje myšlienku toho, že takéto konanie nie je správne a malo by byť v budúcnosti eliminované. K seriálu sa určite vrátim a ďakujem celej výprave za realizáciu takto kompaktného diela. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok a zrejme jeden z najkrajších príbehov, ak nie aj najkrajší, z talónu obyčajných „love story“. Seriál pochopiteľne radím medzi tie najlepšie aké som kedy videl.

Príjemná oddychovka, ktorá trpí na prílišný „afekt”. Niekedy až zbytočne ukričaná, avšak s niekoľkými vydarenými vtipmi. Najviac ma bavila dejová línia okolo strýka Marcella. Myslím, že celkový príbeh sa mal viac orientovať týmto smerom, keďže príhody ostatných postáv neboli až tak jedinečné a úchvatné. Práve romanca bohatého bývalého „chudáka“ a chudobnej bývalej „boháčky”, ktorá nenávidí zbohatlíkov bola zlatým prameňom poctivo budovaných vtipných momentov. Ja osobne by som tak privítal, keby sa tvorcovia s týmto nápadom pohrali ešte viac a doslovne ho „vypitvali“ až do detailov. Kľudne aj za cenu vystrihnutia niekoľkých scén mimo Marcellovu dejovú líniu.