as-minor

Výborná syntéza sci-fi, komédie a akcie. Vynikajúci vizuál spoločne so zaujímavým príbehom vytvárajú sugestívnu atmosféru, v ktorej sa herecká družina na čele s odhodlaným a vždy vyrovnaným Bruceom Willisom a s tajuplnou, no zároveň rozkošnou Millou Jovovichovou snažia zachrániť svet. Na ich ceste plnej dobrodružstiev zažívame množstvo komických situácií, ale aj pocity znepokojenia a neistoty, strach, hľadanie „dokonalej“ lásky a spoločne zodpovedáme na otázky dobra a zla. Zaslúži si tento svet druhú šancu, ďalší zajtrajšok? I to je otázka, ktorú nám položí tento, dnes už kultový filmový snímok.

Muž s kinoaparátom je experimentálnym dokumentom Dzigy Vertova z roku 1929, ktorý nezapôsobí na každého z nás rovnakým dojmom. Už dobové plagáty k filmu upozorňovali divákov, že sa jedná o experiment s filmovým prepisom viditeľných fenoménov bez medzititulkov, bez kulís, bez štúdia. A je tomu skutočne tak. Dziga Vertov sa rozhodol natočiť film, ktorý predstavuje akúsi sondu do života bežných ľudí tej doby. Dokument tak nesleduje príbeh jednotlivca, alebo príbeh ako taký. Nepracuje so žiadnym scenárom, nevystupujú tu skutoční herci, ani nemáme možnosť sledovať nejaké titulky, ktoré by podporovali, alebo určitým spôsobom vysvetľovali samotný akt odohrávajúci sa na filmovom plátne. V tomto prípade by sa dalo povedať, že hranice obmedzujúce tvorcu alebo filmové dielo ako také neexistujú. Autor sa snaží využívať možnosti nového média filmu naplno a výrazne ho izolovať od divadelného a literárneho jazyka. Darí sa mu to najmä v práci s kamerou a exponovanými filmovými trikmi, ktoré môžu pôsobiť aj v dnešných dňoch progresívne. Využívanie rôznych veľkostí záberov, rôznych uhlov pohľadu, a najmä zaujímavý pohyb kamery. Všetky tieto činnosti predstavujú významný míľnik aj pre ďalší vývoj tohto média. Časté sú aj analógie režijného uchopenia diela (práca s kamerou) s vnútroobrazovým svetom. Čo sa týka hudobného podkladu je možnosť vyberať z viacerých variant. Tie však boli dokomponované až v neskoršom období. Ja som videl snímok s hudobným sprievodom Michaela Nymana. Ako som už na začiatku spomínal, dokument nezapôsobí na každého z nás rovnakým dojmom. U niekoho môže vyvolať silné emócie, ktoré spôsobí práve sfilmovaný kontext doby, na druhej strane niekto sa môže nudiť ak nevníma skutočne elegantnú prácu s kamerou a snaží sa hľadať celý zmysel v neexistujúcom príbehu filmu. A potom sú tu i diváci, vrátane mňa, u ktorých snímok nezanechá žiaden výrazný pocit, alebo emóciu, ktorá by prevažovala. Neviem, či je to spôsobené práve hudobným sprievodom, ale minimalizmus Nymana mi nepripadal ako správne dramaturgické riešenie. Tú koncepčnú diskontinuitu badať v nefungujúcej symbióze dvoch zložiek. Na jednej strane máme repetíciu niekoľkých hudobných tém a k nim nefunkčne postavenú elegantnú prácu s kamerou, ktorá počas celého priebehu filmu vynaliezavým spôsobom pracuje so scénami, v ktorých autor využíva široké spektrum šikovných filmových trikov. A tak ma v priebehu sledovania dokumentu prepadával pocit, že práve hudba je obmedzujúcim prvkom dôvtipného vizuálneho celku. Dalo by sa teda povedať, že i keď obrazová zložka a režisérske riešenia hýria v kontexte doby vskutku inovatívnymi prvkami, celkový dobrý dojem brzdí práve hudobné ozvučenie a po dopozeraní tohto diela tak neostalo nič v mojom vnútri, čo by ma dokázalo donútiť premýšľať nad ním ešte dlhé hodiny po projekcii. Otázkou však je, akým dojmom by na mňa snímok pôsobil s iným hudobným podkladom. Keďže mám pocit, že jedno premietanie mi stačí, túto otázku nechám asi navždy nezodpovedanú. Osobne mi však zážitok z dokumentu narúšala ešte jedna slabá stránka. A tou je celková minutáž. Mám pocit, že 20 alebo 30 minútová časová plocha by snímku svedčala o trochu viac, keďže opakujúce sa zábery začali po chvíli spôsobovať nežiadaný monotónny efekt. Tretiu hviezdičku pridávam len z hľadiska kontextu doby, v ktorej dielo vďaka nekonvenčnosti a invenciám nepochybne prezentuje vtedajšie avantgardné zmýšľanie, ktorého dôsledky sa prejavovali v budúcich produkciách.

Milá, komorná dráma s jednoduchým príbehom. Avšak to, čo sa deje na plátne, konkrétne herecký koncert oboch hlavných aktérov, je z hľadiska kvalitatívneho výstupu filmu úplne zásadné. Taktiež som bol absolútne šokovaný s akou gráciou dokáže obyčajný príbeh svojmu obecenstvu zvestovať dôležité posolstvo. Tá prezentácia potreby niekam patriť, akožto zásadnej ľudskej potreby je tak neuveriteľne silno, no zároveň decentne vykreslená až zatajujete dych. Magická atmosféra rodinného kruhu, láska ako významný psychologický fenomén, to sú práve aspekty na ktorých film stavia svoj úspech. A vďaka svojej skromnosti a uveriteľnosti nachádza a možno i nejakým spôsobom zachraňuje mnohé stratené duše topiace sa vo vlastných telesných schránkach. Ak sa mám priznať, tak ja som doslova hltal každé „sústo“, ktoré mi tento príbeh ponúkol. Takže za mňa plný počet.

Nápaditá, no zároveň jednoduchá séria, ktorá sa nehrá na výnimočnú. A práve tým je príťažlivá. Fundamentom príbehu je konverzácia medzi mužom a ženou, občasný rozpor alebo práve naopak zhoda ich očakávaní s realitou, vnútorný monológ pretkaný pocitmi lásky i obáv, radostí aj smútku. A my tak sledujeme zrod nového vzťahu a ich spoločnú cestu plnú prekážok, ktoré musia zdolávať. Znie to ako klišé a vlastne to aj klišé je. Avšak veľmi milé, elegantné s nenásilným humorom, príjemnými postavami a zbytočne „nenaťahované“ (11 častí s 20 minútovou stopážou je riešením ideálnym). Ďalší pôvabný príbeh sympatickým spôsobom dokazujúci, že každodenný stereotyp dokáže ozdobiť tajomný závoj lásky.

Bravúrna séria, ktorá sa od svojho pôvodcu určitým spôsobom odkláňa. Je viac odľahčená a zameraná na pobavenie diváka. Je to však absolútne pochopiteľné a koncepčne odôvodnené. Charakter nového protagonistu, ktorého famóznym spôsobom stvárňuje Jake McDorman, je vhodnejší práve do takéhoto prostredia. Tvorcovia možno chceli takýmto spôsobom oživiť tento svet a tiež prísť s nejakým novým prvkom, aby sme sa neplavili len po známych vodách. Veľmi rýchlo by nás to mohlo omrzieť. A za seba musím konštatovať, že to perfektne funguje. Seriál je zábavný, inteligentný, originálny a svieži. Jednotlivé epizódy sú zaujímavé už v úvodoch, ktoré majú viacero rôznych podôb. Jednak tu máme diely, ktoré bezprostredne nadväzujú na priebeh deja z predchádzajúcej epizódy. Ďalej tu máme v niektorých prípadoch využité retrospektívne rozprávanie. A to tak, že v úvode je nám predstavená určitá situácia, ktorá sa v daný moment síce odohráva, ale strih nás opäť prenesie do minulosti a postupne je nám vysvetľované, prečo a ako sme sa ocitli práve v nej. Musím uznať, že v každej časti sa pracuje nekonvenčným spôsobom, ktorý má nabudiť ešte väčší dojem originality a v určitých prípadoch i pobaviť. Príkladom toho sú scény, kde nám Brian púšťa „vine“ videá, ktoré vidíme namiesto konkrétnych činností dejúcich sa v danej chvíli, ako napríklad hacking. Scéna odkazujúca na tradičné tanečné umenie zakomponované v bollywoodskych filmoch. Celá 11. časť vyskladaná z rôznych príbehov a pohľadov viacerých postáv na tento svet a smerujúca k zjednocujúcej podstate celej epizódy a 13. časť so vstupmi detského hrdinu protagonistu, ktorý ho presvedčí zamieňať všetky „strašidelné“ slová za „príjemné“. Takýchto príkladov by sme našli nespočetne mnoho. Netreba tiež zabúdať na celé vizuálne prevedenie, ktoré je po technickej stránke veľmi atraktívne. Vďaka nemu sme napríklad schopný zachytiť prvotný moment pôsobenia lieku na hlavného hrdinu. Obraz je svetlejší, akoby predstavoval určitú paralelu s myšlienkami Briana, ktoré sú tiež jasnejšie. Dokážeme vidieť i vizualizáciu objektov a tak ďalej. Aj auditívna zložka sa nestráca a je plnohodnotným doplnkom celého výsledného tvaru. Vďaka tejto komplexnosti a kompaktnosti hodnotím seriál ako výborný a bez ostychu ho zaraďujem medzi moje najobľúbenejšie. Zabavil som sa, vychutnal som si slušnú dávku akcie aj napätia. Vynikajúci herecký ensemble mi dal možnosť zžiť sa s postavami, no najmä s protagonistom zásluhou famózneho Jakea McDormana. Vďaka fantastickému scenáru a nekonvenčnej režijnej práci som si užíval okrem hlavnej dejovej linky i každý, epizodický príbeh. K seriálu sa budem veľmi rád vracať. Dokonca by som si vedel predstaviť pokračovanie.

Silná, dojemná romantika, ktorá rozozvučí srdcia horko-sladkou melódiou. Láska ako všeliek je možno storako omietaným klišé a vo filmovom priestore sa s podobnými námetmi stretneme ešte nespočetne mnohokrát, ale to ako dokázal režisér precízne dávkovať emócie je úctyhodné. Musím tiež priznať, že Rob Riggle ma herecky príjemne prekvapil a po jeho komických „excesoch“ z iných filmov, jeho postava neuveriteľne pohodového otca ostane v mojich myšlienkach ešte po dlhý čas. Vlastne vďaka celému hereckému obsadeniu je výsledný efekt pre recipienta zážitkom. Určite sa nejedná o svetoborné dielo. A tematika, kde úraduje silná väzba medzi láskou a chorobou tu už tiež bola. To však neznamená, že je vyčerpaná a netreba sa k nej znova vracať. Tvorcovia otvorili tieto hrdzavé dvere a za nimi dokázali vybudovať milý, nenápadný, no úprimný svet. A aj keď tá kľukatá cesta prinášala mnoho rán verím, že mnohí z vás ocenili tú chvíľu, počas ktorej boli jej súčasťou. Veď predsa všetci sa boríme bažinou trpkého života, lež sú to vždy plamene lásky, ktoré nám osvietia cestu.

Vyzerá to ako polotovar, chutí to ako polotovar. Nemastné, neslané dielo, ktorému chýba určitý „drive“. Nápad by to nemusel byť zlý, avšak v priebehu deja film vlastne ničím nezaujme. Postavám chýba šarm, vďaka ktorému by ste si k ním vytvorili osobnejšie puto a mysteriózna zápletka nemá požadované „grády“. Vlastne sa jedná o takú neškodnú, ale nie príliš kulinársky delikátnu „jednohubku“, na ktorú veľmi rýchlo zabudnete.

Príjemný animovaný „kraťas“ s výbornou vizuálnou zložkou. Síce sa nejedná o svetoborný príbeh, ktorý by sa vymykal bežnému konceptu krátkometrážnych „animákov“ (konfrontácia dobra a zla je už vcelku zaužívaným princípom), ale sled udalostí dokáže diváka aj tak príjemne pobaviť. Sympatický zajačí hrdina v pozoruhodnej animácii sa tak stáva skvelou chuťovkou na spríjemnenie chvíľ po ťažkom dni.

Vážení, toto je nevkusná sračka so scenárom, ktorého „IQ“ je na úrovni morskej sasanky, alebo húpajúceho koníka ak chcete. Veľmi rád by som sa zúčastnil vyhubenia všetkých „parazitických“ kópií tohto filmu. Tie by mali byť povinne, teda zákonom ustanovené za zdraviu škodlivé. Následne zničené, spálené a vypudené z našej planéty do vesmírneho priestoru. Takýto paškvil nemôže byť súčasťou kinematografického univerza a mal by uzrieť svetlo nášho sveta len skrz kanalizačné potrubie. Bohužiaľ, obávam sa, že i v tomto neslávne preslávenom fekálnom prostredí by napáchal viac škody než osohu. Takže sa navraciam k pôvodnej vyhladzovacej myšlienke. Fyzické kópie spáliť a digitálne platformy oprostiť od tohto „naprosto“ sprostého snímku. A každý HDD, SSD a server na ktorom sa tento pseudofilm nachádzal tiež povinne spáliť. Ja už som založil slušný ohníček a od radosti preskakujem vatru. Ale netlieskajte, ja len konám službu spoločnosti. Zachraňujem dôležitý čas pre ďalšie generácie. Čas je vskutku vzácny pán, no neúprosný zlodej života a nevedno sa s ním, aj keď na pár minút, zahrávať a tráviť ho sledovaním tohto veľkého, smradľavého (to kvázi „dielo“ skutočne precítite) a nechutného exkrementu. Nie, nie vy už nemusíte ja som ho videl! A spálil, pochopiteľne!

Typické schéma negustióznej televíznej zábavy. Film priam hýri nelogickým počínaním dvoch naivných protagonistiek a nezachráni ho ani katastrofálny scenár plný floskúl a overených, no nefungujúcich klišé. Ivan Sergei, bývalý lovec pokladov, presedlal na skutočný zločin. Nuž, treba tie mešce nejako naplniť a holt keď to nejde inak, prečo sa tomu brániť. A keď spojíme tieto unikátne dieliky do jednej skladačky vyfasujeme odporne molestnú a slizkú zábavku, ktorá vám po pár minútach „dramaticky vypätých“ scén spôsobí osmidrózu a vedzte, že počas večernej sprchy budete toho všetkého ľutovať.