Karamanlis

Sympatická deväťdesiatková zábavnosť, vykresľujúca peklo ako vyprahlú pustinu, plnú pochybných týpkov, skrachovaných diktátorov, čudesných motorestov a svojských príšer ako Kerberos, pohoďácky Cháron, nadržaná čertica, no najmä drsný strážca zákona podsvetia, vyzerajúci ako mladší brácho Maniac Copa. Highway to Hell je majsterštykom holandského režiséra Ate de Jonga, ktorému sa tu na chvíľu podarilo prekročiť svoj vlastný tieň, nakoľko jeho tvorba sa predtým aj potom pohybovala zväčša na televíznej úrovni v rámci európskej produkcie.

Napriek tomu, že sa tu za hodinu a pol neudeje nič obzvlášť akčného a finálna prestrelka tiež za veľa nestojí, nemôžem povedať, že by bol Invitation to a Gunfighter zrovna nudným westernom. Dôvodom je suverénne pôsobiaci Yul Brynner v úlohe profesionálneho strelca, majúceho nad nepríliš odvážnymi malomeštiakmi, ktorí si ho najali na zabijácky džob tak drvivú psychologickú prevahu, že zväčša nemusí vôbec siahať po kolte na to, aby niekomu nahnal do gatí a hravo docielil to, čo má práve za ľubom... Podobnú postavu dominantného pištoľníka, ovládajúceho obyvateľov prehnitého malého mestečka si o deväť rokov neskôr strihol aj Clint Eastwood v o dosť drsnejšom westerne Tulák zo šírych plání...

Mastorakisov pokus o dramatický minislasher s tajuplnou atmosférou, ktorý nedopadol práve najlepšie. Karty sa tu odkryjú akosi priskoro a identita zabijáka je jasná už od počiatku, mordy nestoja za nič a hlavná protogonistka, stvárnená najmä z béčkových filmov známou Meg Foster rozhodne nie je obzvlášť atraktívna...

Pohodový zombie splatter, ktorého tvorcovia sa na nič nehrajú a dokážu byť nad vecou. Vzhľadom k tomu, že evidentne pracovali s nízkym rozpočtom to spravili asi najlepšie ako za daných okolností mohli a vsadili na sebaparodujúcu zmes gore, nahoty a nenáročnej zábavy, stojacej na vyšinutých postavách a fuckovacích hláškach, čo bol dobrý ťah...

Dejovo je Spookies v podstate klišé, najviac podobné o čosi málo mladším kúskom ako Waxwork 1,2 či Night of the Demons 1,2 - partia ľudí, tajomný starý dom, v ktorom na každom rohu číhajú rôzne obludy a následná naháňačka hore-dolu. Veľkým plusom Spookies však je, že sa tu objavia naozaj rozmanité a bizarné kreatúry a ako tu už bolo niekoľkokrát spomenuté, masky a triky sú na perfektnej úrovni, čo film posúva o triedu vyššie.

Sympatický pokus zo strany v hororovom fachu sa už nejaký ten piatok pohybujúceho Roberta Kurtzmana, ktorý v The Rage dokázal, že je filmárom dostatočne otrlým na to, aby sa neštítil napríklad aj v žánri minimálne preferovaného násilia na malých deťoch. Poctivých splatterov sa v posledných rokoch netočí veľa a Zúrivosť disponuje všetkým, čo má poriadny splatter mať. Krviprelievanie a devastácia ľudských tiel nemajú konca a masky mutantov sú správne hnusoidné, snímka však v niektorých momentoch fatálne zlyháva po vizuálnej stránke (otrasné CGI supy či explózie), čo je vzhľadom k tomu, že Kurtzman je mimo iného skúseným odborníkom na špeciálne a vizuálne efekty a mal tu k dispozícii nie najhorší 2 miliónový rozpočet možno trochu divné. The Rage je kúskom, ktorý možno nie je určený pre širokú divácku obec, zarytých hororových fanúšikov by však mal potešiť.

Tuctový buranský horor, režírovaný tvorcom rodinných komédií ako Harry a Hendersonovci či Prísne tajné prázdniny Williamom Dearom. Na to, že to bol jeho debut v hororovom žánri to zase nebolo úplne najhoršie a niektoré momenty ma dokázali vcelku pobaviť (vrhač krompáčov či turbojoint). Keby sa tu vyskytoval pôsobivejší zabijak než bol tento, stvárnený Crispinom Gloverovom, tak to mohlo byť ešte o čosi lepšie...

Z príbehu dávnej krvilačnej démonky, zvádzajúcej a vražiacej ľudí z modelingového biznisu mohol byť slušný horor, Night Angel sa však v podstate zabíja sám. Občasné sľubné náznaky poetiky filmov, aké točili vo svojich najlepších časoch Cronenberg, Barker, Henenlotter či Yuzna sú vždy iba krátkymi zábleskami, okamžite utopenými v nekonečnom mori nudy a nevkusných postáv, medzi ktorými dominujú natupírovaní osemdesiatkoví rádoby playboji a nesympatické fuchtle, majúce predstavovať stelesnenie ideálu ženskej krásy prelomu 80. a 90 rokov...

Ďalší násilný a krvavý počin z Ázie, ktorý ponúka svojské riešenie hongkongskej bytovej krízy. Divák sa tu dočká napríklad čriev nezbedne vyliezajúcich z brušnej dutiny či ufiknutého pindíka a realisticky vyznievajúcich mordov, nakoľko hlavná postava nie je žiadna veľká väzba a od svojich obetí dostáva celkom cez držku... Taký krvavý kúpeľ ako nedávno predviedol singapursko-indonézsky Macabre sa však Dream Home-u zopakovať nepodarilo.

Briti sa v poslednom období stali špecialistami na zombie horory a takmer každý rok úspešne vyprodukujú nejaký kúsok, spadajúci do tohto subžánru. Danny Dyer si po minuloročnom Doghouse zopakoval rolu bojovníka proti nemŕtvym, tentokrát pravda poňatú omnoho vážnejšie, čo pre neho nie je úplne to pravé orechové...