Karamanlis

Začínajúci režisér a zjavne fanúšik grindhousu Joseph Guzman sa po svojej solídnej celovečernej prvotine Run! Bitch Run! opäť fiktívne vracia do 70. rokov a prichádza s drsným thrillerom, ktorý je zmesou okrajových subžánrov rape and revenge a nunsploitation. Nápad je to dobrý, ale Nude Nuns with Big Guns dopláca na Guzmanovu filmársku nezrelosť a občas pôsobí nedopečeným, povrchným dojmom. Z Guzmana sa však začína profilovať zaujímavý režisér a na ďalšie smerovanie jeho tvorby som zvedavý...

Najslabšia sharpeovka, v ktorej sú Richard s Patrickom po skončení vojny s napoleonskou armádou odvelený do yorkshirského kraja k jazdeckej garde, ktorá je akousi osobnou telesnou strážou skorumpovaného továrnika. Sharpe sa tu dostáva do víru intríg, úskokov a zákerností zo strany nadutých šľachtických panákov a vyštafírovaných husárikov, ktorí svoje vojenské umenie omnoho radšej predvádzajú na plesoch než na bojisku... Takéto snobské prostredie Sharpeovi nikdy nesedelo a pohyboval sa v ňom nemotorne... jemu to vždy najviac pasovalo na rozohnenom bojisku či počas plnenia tajných úloh na nepriateľskom území a v Sharpe's Justice v ktorom je akcie iba minimum je to značne poznať. Tvorcovia sa tu pokúsili o tak trochu detektívnu zápletku a prekvapivé rozuzlenie aj čo sa Richardovej rodiny týka, tieto faktory však na diváka zďaleka nemajú taký úderný dopad, ako zrejme plánovali. Navyše sa tu na môj vkus pričasto objavuje postava Sharpeovej hlúpej, škaredej a chorobne bledej (ex)manželky, ktorá mi bola krajne nesympatická už od prvého momentu kedy sa v tejto sérii objavila...

Zmätený argentínsky horor, v ktorého deji sa dokáže zorientovať asi iba málokto a nič tu poriadne do seba nezapadá a nedáva zmysel. Zahmlené vízie duševne chorej ženy sa tu prelínajú s kvázi realitou, v ktorej hlavná hrdinka za doprovodu čudesnej klavírno-husľovej hudby pobehuje po vidieku, raz je tu, inokedy zas tam a jej konanie ako aj počínanie ostatných postáv častokrát postráda akúkoľvek logiku...

Podľa mňa najlepšia sharpeovka, nesúca znaky typické pre všetky filmy z tejto TV série, ale aj čosi navyše. Sharpe dostane za úlohu vycivičiť lemplácky pluk a on z nich vojakov ako vždy urobí, opäť učaruje šarmantnej dáme, ktorej ponuku na intímne zblíženie sa verný svojmu gentlemanskému naturelu korektne odmietne, získa nového nepriateľa ale aj čestného priateľa (ako to so Richardovými jednorázovými nepriateľmi aj priateľmi zväčša na konci dopadne už sharpeoviek znalý divák dokáže predvídať) a tradične schytá aj nejaké to zranenie. Oproti ostatným filmom z tejto výbornej série tu však Sharpe čelí hneď trom rafinovaným protivníkom, v boji proti nemu a jeho chlapcom konečne nestoja iba neschopní, na odstrel súci modrokabátnici, ale pomerne svojská "vlčia brigáda" a Sharpe tu navyše príde o jedného zo svojich stálych mužov, ktorí bývajú zväčša nedotknuteľní...

Nesporne exkluzívna záležitosť, kombinujúca prvky gotického hororu s brutalitou a nahotou, aká bola možno bežná v osemdesiatych rokoch, nie však počiatkom 70-tich. Všetko čo som mal ohľadom El Espanto surge de la tumba na srdci už vo svojom komentári výstižne opísal užívateľ Flipnic, takže snáď už len toľko, že mňa osobne dosť zaujala jedna zo záverečných sekvencií, v ktorej sa objavili oživlé mŕtvoly (jedna z najlepších scén vôbec). Režisér Carlos Aured bol pravdepodobne obdivovateľom diela majstra Maria Bavu, nakoľko z El Espanto surge de la tumba je cítiť istú inšpiráciu práve Bavovými filmami ako Black Sunday či Baron Blood.

Sedemdesiatkový nunsploitation v ktorom je (ako inak) ústrednou postavou rádová sestra, ktorá je pokúšaná samotným diablom. Satánico pandemonium vzorne dodržiava pravidlá raritného subžánru do ktorého tematicky spadá - objavujú sa tu nahé mníšky (žiadna sláva...), potláčaná sexuálna túžba, náznaky lesbickej lásky, zvrátenosti a masochistických kresťanských rituálov, chlípna osoba mužského pohlavia a zhruba po hodine sa príbeh trochu priostrí a pretečie aj nejaká tá kvapka krvi. Inak však ide o priemerný kúsok s nezaujímavými hercami a minimalistickými dialógmi, na ktorom je najinteresantnejšie snáď to, že pochádza z mexickej produkcie...

90-te roky boli pre western úpadkové a až na malé výnimky akými sú napríklad Eastwoodovi Nezmieriteľní či Tombstone nepriniesli pre tento žáner z môjho pohľadu nič podstatné. Od americko-kanadského Pištoľníka z roku 1997 režírovaného nechvalne známym Fredom Olen Rayom, v ktorom navyše titulnú postavu stvárňuje už v tej dobe odpísaný "americký ninja" Dudikoff, som preto očakával nudnú, pre mňa "povinnú jazdu". Nakoniec sa však z toho vykľul celkom pozerateľný kúsok, ktorý ako už uviedol užívateľ reygadas v podstate vykráda niekoľko známych spaghetti westernov, najciteľnejšie Djanga, Pre hrsť dolárov či Navajo Joea... Príbeh o osamelom pištoľníkovi, ktorý prichádza do mestečka, ovládaného miestnym bossom a jeho nohsledmi s ktorými sa okamžite dostane do krížku mi vôbec nevadí, to je klasické westernové klišé, objavujúce sa v každom druhom filme či literárnom diele tohto žánru, keď však hlavného hrdinu nepriatelia zajmú, poriadne mu namlátia a dolámu mu dlane aby nemohol používať zbraň (ak keď jemu to napokon ani príliš nevadí), vtedy sa už dá hovoriť o konkrétnom vykrádaní... Lapsusy akými je napríklad to, že strelec Atherton, podľa scenára používajúci kolt Schofield 45 počas pouličnej šarvátky vystrelí z tohto šesťraňáku 15x bez nabitia, je snáď aj škoda spomínať...

Ja Marshalla proste môžem... Ten chlap zatiaľ neskazil nič na čo siahol a hoci ešte nepatrí do kategórie vyvolených režisérov, ktorým štúdiá dávajú k dispozícii megalomanské rozpočty (čo nie je, môže raz byť), Neil si dokáže zručne poradiť aj s relatívne menším obnosom a na jeho snímkach je vidieť, že ani cent nevyšiel nazmar. Akčný žáner má dávno v malíčku a teraz ukázal, že mu nerobí problém z hororu či postapokalyptického sci-fi úspešne presedlať na historický film. Marshallov rukopis a jeho hororové korene, sú neprehliadnuteľné aj v Centurionovi, takže CGIčková krv občas strieka na všetky svetové strany... Nejaké menšie výtky by sa samozrejme našli - v hlavnej roli by som si ja osobne ja vedel predstaviť drsnejšieho týpka než je zrovna Fassbender a taktiež ma udivilo, že divoké piktské ženy z počiatku nášho letopočtu boli bezchybne nalíčené, som však rád, že Marshall načrel práve do tohto tematického súdka, nakoľko dobrých historických opusov vychádza minimum a Centurion je dobrým filmom...

Vo viacerých ohľadoch štadardný osemdesiatkový slasher, v ktorom je totožnosť vraha a ústredná zápletka divákovi vyzradená už v úvode, takže žiadne veľké prekvapenie sa nekoná a celý film stojí na killovaní rozrušených teenagerov a zopár gore scénkach, to však v 80. rokoch nebolo nič nezvyčajné...

Starí páni Cunningham, Dante, Hellman (pred Trapped Ashes nič nerežíroval 17 rokov) a Russell (ten točil už v 50. rokoch) si počas nedeľňajšej partičky bridžu dopriali šálku povzbudzujúceho geriatrického čaju a dostali zaujímavý nápad, že by mohli spojiť svoje striebristé režisérske hlavičky a spoločne natočiť poviedkový horor. Je jasné, že títo veteráni sa na moderné žánrové trendy už moc nechytajú, určitý kvalitatívny štandard si však stále držia. Príjemne ma prekvapil 80. ročný Ken Russell, ktorý vo svojej epizóde "Dievča so zlatými prsiami" ukázal, že správna uletenosť mu nie je cudzia a podobne u mňa zabodoval aj v slávnom režisérskom ansámbli do ústrania odsunutý špecialista na vizuálne efekty John Gaeta, ktorý tu dostal priestor na natočenie príbehu "Moje dvojča, pásomnica", aj napriek istej hrubej chybe v scenári patriaceho k tomu lepšiemu, čo Trapped Ashes ponúka. Sklamaním bol pre mňa naopak ostrieľaný harcovník Cunningham, ktorého "Jibaku" vnímam ako najslabšiu epizódu a to, že sa v záverečnej sekvencii, rozhodol nahradiť nákladné špeciálne efekty, ktoré si dej vyžadoval anime animáciou mi príšlo ako alibistické riešenie, nedôstojné filmára, ktorý má na konte také hororové tituly ako Cunningham.