Karamanlis

Scenáristický fantasta Paul Naschy opäť nechal voľný priechod svojim bujným nápadom a spojil osudy nešťastného vlkodlaka Waldemara Daninskeho a Dr. Henryho Jekylla - synovca neslávne známeho Dr. Jekylla/Mr. Hydea, ktorý má pochopiteľne podobné záľuby ako jeho neslávne známy predok a ponúka Waldemarovi svojské riešenie jeho problému s lykantropiou. Inak ide o vcelku dobré pokračovanie, prezentujúce sa na svoju dobu nezanedbateľnou mierou násilia, pokusmi o gore efekty, nejakou tou milostnou zápletkou (Daninskeho vlkodlačej charizme tradične podľahne sympatická slečna) a síce absurdným, no o to viac zábavným dejom.

Napriek badateľným menším chybičkám a pre súčasného diváka miestami možno infantilne pôsobiacim dobovým trikom veľmi slušný werewolf horor, ktorý bol základným kameňom vzniku série del Hombre Lobo. Obsadenie málo známeho Paula Naschyho to titulnej úlohy bolo dobrým ťahom, keby sa producentom podarilo angažovať prvotne plánovaného, podstatne obkukanejšieho a v tej dobe už vyše 60-ročného Lona Chaneyho Jr., tak z La Marca del Hombre-lobo by pravdepodobne bol iba tuctový a v dnešnej dobe zabudnutý flák. Naschy ako scenárista už tu prejavil svoju (zrejme zo starých universalovských hororov odpozorovanú) záľubu konfrontovať vlkodlaka Waldemara Daninskeho s inými krvilačnými kreatúrami (v tomto prípade s upírskym párom), ktorú naplno rozvinul v ďalších pokračovaniach.

Nestráviteľná prázdna odpornosť, ktorá znechutila aj tak otrlého diváka ako som ja. Extrémne násilné a zvrhlé vízie chorej mysle, záľuba v spermate a sebaukájaní, náznaky homosexuálneho podtextu, samoúčelné striedanie bizarných farieb, úplná absencia dialógov... nie, Subconscious Cruelty ani náhodou nie je mojou šálkou kávy a záverečnú polhodinu som prelúskal s palcom na tlačidle obrazového pretáčania. Takúto formu filmového "umenia" teda nemusím...

Nenudiaci osemdesiatkový slasher s atypickými a vychytralými zabijakmi. Námet mi vzdialene pripomenul britský Village of the Damned (1960) a aj tu síce medzi deťmi pravdepodobne fungovala istá forma telepatickej komunikácie, Bloody Birthday je však ďaleko bečkovejším a priamočiarejším kúskom, než je spomínaná adaptácia Wyndhamovho románu The Midwich Cuckoos.

Mne sa Scarecrows náramne páčili. Vždy som mal radšej horory, v ktorých zlu čelí ozbrojená bojaschopná skupinka než partia bezbranných teenagerov, idúcich ako ovce tupo na porážku a toto kritérium Scarecrows spĺňa. Zatuchlý nočný zapadákov má parádnu atmosféru, zabijácke hlášky zlodejskej bandy pôsobia v tomto ponurom prostredí dosť desivo a najväčší potenciál sa ukrýva v strašiakoch, ktorí sú vskutku svojskými hororovými kreatúrami a miestami z nich veru ide hrôza. Strašiaci sú skrátka hororom každým coulom a trochu sa divím, že si v 80. rokoch nevyslúžili väčšiu pozornosť divákov, nedočkali sa ďalších pokračovaní (aj z omnoho slabších hororov sa stali série) a prakticky upadli do zabudnutia...

Je možné, že Yasuharu Hasebe sa v Reipu 25-ji: Bôka čiastočne inšpiroval o štyri roky starším americkým Forced Entry, nakoľko medzi oboma snímkami existuje istá dejová paralela, skôr ale predpokladám, že ide o podobnosť čisto náhodnú. Hasebe bol totiž skutočný maník a mazák, čo sa japonských pink filmov týka a na rozdiel od poloamatérskeho Forced Entry jeho Rape! 13th Hour pôsobí uceleným a profesionálne natočeným dojmom, takže je pravdepodobné, že tento Costellov pornografický flák ani nevidel.

Jedno z voľných pokračovaní španielskej hororovej série del Hombre Lobo, ktoré je vlastne crossoverom, keďže hlavný hrdina - vlkodlačou kliatbou sužovaný gróf Waldemar Daninsky si tu zmeria svoje sily s krivilačnou kontesou Alžbetou Báthoryovou, ktorá je tu pravda vykreslená ako zmŕtvychvstalá upírka s nadprirodzeným schopnosťami. Hororový divák tu nájde takmer všetko čo potrebuje k šťastiu - vlkodlaka, upírku a jej posadnuté pomocníčky, zotročeného zombíka, výbornú atmosféru, gotický nádych či pekné dievčatá a aj keď sa El Retorno del Hombre-Lobo čo sa týka špeciálnych makeupových efektov nemôže rovnať slávnejším a podstatne nákladnejším werewolf hororom z rovnakého roku The Howling či An American Werewolf in London, vsádza na osvedčenú masku vlčieho muža a charizmu Paula Naschyho a práve táto oldschoolovosť ho robí nesmierne príťažlivým.

Cullenovie EMOupírom sa to dalo krásne a s prehľadom natrieť, ale sľubná paródia tradične zlyhala na filmárskej neschopnosti dvojice Friedberg/Seltzer. Títo dvaja sa javia ako beznádejní antitalenti, neschopní zužitkovať dobrý nápad.

Ako už u kanadskej hororovej série Prom Night býva zvykom, aj tretie pokračovanie s názvom The Last Kiss dostal na starosť začínajúci televízny filmár, tentokrát chlapík menom Ron Oliver. Oproti vydarenej dvojke je tu badať mierny pokles kvality, miera zábavnosti je však stále pomerne vysoká. Nová prestaviteľka démonickej Mary Lou Courtney Taylor je sympatická, mordy sú originálne a je jasné, že režisér a scenárista v jednej osobe Oliver to celé nebral príliž vážne a formát hororovej komédie mu bol bližší než nejaký vážne poňatý slasher.

Na svoju dobu strašidelný duchársky slasher, disponujúci dobrými špeciálnymi efektami a potrebnou dávkou nahoty. Na to, že ide o kanadskú produkciu a režisérom filmu je torontský rodák Bruce Pittman, ktorý sa počas celej svojej kariéry pohybuje takmer výlučne v televíznych vodách a pred Hello Mary Lou mal s hororovým žánrom iba minimálne skúsenosti, je výsledok dosť slušný. Občas je poznať, že scenár druhého Prom Nightu bol podnietený známymi horormi zo 70. rokov ako napríklad Carrie (istá scéna tento De Palmov kúsok nápadne pripomína) či Exorcista, ktorému aj nepriamo vzdáva hold a rovnako tak režisérovi Johnovi Carpenterovi (hlavná hrdinka Vicki nosí práve jeho priezvisko).