Hamaradža

Parádny námet, s príjemnou 70s retro atmosférou. Pri tom námete to ale končí. Scenár pôsobí ako napísaný za pol dňa, je plochý a po úvodnej explicitnej expozícii je predvídateľný takmer do poslednej minúty. A tá akože hrôza je tu vytváraná takmer výlučne detinsky lacným CGI. To ai-čko mi nevadilo. Dastmalchian fajn. 2,5*

Starosvetské dobrodružstvo epických rozmerov. S šarmantným lapiduchom, princeznou a zámkom. Taktiež s interpolom, lasermi a granátmi. Preplnené kreativitou, no ani na chvíľu nie prekombinované. S Lupinom som doteraz nemal skúsenosť, bál som sa, či netreba mať znalosť seriálu. Dávkovanie informácii však funguje na jednotku. 95% deja divák rozumie bez problému, zvyšných 5% si domyslí z kontextu a navyše ho to navnadí na ďalšie samoštúdium predlohy. Absolútna výhra.

Indie scifi z tej sorty kreatívnych hrátok s časmi a alternatívnymi vesmírmi, natočených s miniatúrnymi štábmi, ako napríklad Primer, či Coherence. Skôr kreatívne, než zábavné, ale natočiť to s tak nízkym rozpočtom je pôsobivé.

A veď poho.

Slabšie 4*. Pred zhliadnutím je nepochybne dobré byť, aspoň námatkovo, oboznámený s predošlou tvorbou Roberta Morgana. Koniec koncov, tento čiastočne autobiografický počin je o vzniku Bobbyho Yeah. Keď divák berie prostredie stop motion animácie ako tému filmu a nie len ako barličku pri rozprávaní konvenčnej žánrovky, odkryje mu to vnútro filmu v širšom kontexte. Práve zaobalenie do škatuľky stereotypného hororu filmu asi najviac ubližuje. Najväčšia slabina sú tu nepochybne dialógy, ktoré sú často doslovné a prvoplánovo vysvetľujúce. Našťastie sa to nedá povedať o zvyšku filmu, ktorý detailne rozpitváva pôsobivé motívy, akými sú chorobné odovzdanie sa dielu, hraničiace s derealizáciou, či Švankmajerovská analýza animácie ako alchymistického princípu premeny mŕtvej hmoty na živú. Robí tak sofistikovane a najmä s dychberúcim výtvarným poňatím. Veľmi som sa toho bál, pretože hraný film nie je Morganov domov a hodnotenia sú tu viac než rozpačité, ale nakoniec ma to príjemne prekvapilo.

Krásne postavy. Jemná poetika, pri ktorej nevadil ani antiklimax.

V dobe vzniku (tj. po columbine a začiatku medializovanej epidémie school shootingov) to pravdepodobne silne zarezonovalo a pomáhalo širokej verejnosti pochopiť motivácie útočníkov. Vďaka tejto dráždivej téme mohlo aj toto lacné indie dostať uznanie ako nikdy predtým, či potom. Dnes už to však pôsobí ako amatérsky natočené torture porno, v ktorom sa proti protagonistom spykol absolútne celý svet (od celej triedy vrátane dievčat, cez učiteľov až po rodinu) a to do takej miery, že v tejto hyperbolizovanej situácii vystrieľanie spolužiakov nepôsobí ako extrémny čin, ale ako nevyhnutnosť. :) Imponuje mi snaha pochopiť obete šikany (poznám to rovnako ako každý druhý) a tínedžerov v hraničnej životnej situácii - avšak tam kde moralista a bývalý vojak Dave Cullen vo svojej knihe Columbine neospravedlňuje svojich protagonistov takmer vôbec, vidí v nich vyšinutých psychopatov a karikatúry a popiera, že by mohli byť šikanovaní, ich Ilmar Raag zas ospravedlňuje až príliš a úlohu šikany v tejto problematike preceňuje. Nie je to ani tak uvedomelé ako americký Zero day, nieto ešte majstrovský Santov Slon, čiže filmy ktoré na takto ťažké otázky nehľadajú ľahké odpovede. Hodinu a pol sledujeme bolestivé, samoúčelné utrpenie outsiderov, aby vyvrcholilo v útok, ktorý všetci od začiatku očakávame a nič nové nám nepovie. Nie len že to je jednorozmerné a ploché, ale to mimoriadne zostarlo aj po filmárskej stránke. Je to plné artefaktov doby, od šialeného zeleného colorgradu až po komicky prestrihané flashbacky a intermezzá medzi kapitolami, pripomínajúce lacné indické soap opery. Človek má z toho viac "retro" vibe, než z nemých filmov začiatku minulého storočia. Veľmi zábavné je to dnes taktiež early 00s outfitmi, ktoré nám pripomenú časy DJ Tiesta, Britney Spears, či My chemical romance (to však neberiem nutne ako výčitku :) Úprimne, mne to neprišlo omnoho umelecky hodnotnejšie ako Magnuskovi Bastardi.

Nikdy by mi nenapadlo, že tento minimalistický zástupca slow cinema môže zaujať TikTok generáciu. Možno to s gen Z attention spanom v niečom nebude až tak márne. Tento nekonvenčný ambient oplýva pôsobivou nostalgickou atmosférou, zaujímavo narába s médiom - a to je asi tak všetko. Takmer nič sa v ňom neudeje a vydesiť taktiež veľmi nedokáže. Skrátiť to na 20 minút a mohol to byť aspoň priemer. Mrzí ma to, lebo mi prišlo, že som ideálna cieľovka, navyše som mal ako dieťa panickú hrôzu z tmy. Mystifikujúci BWP je o svetelný rok ďalej, tu sa divákovi neraz dostáva na jazyk myšlienka, že nás tvorca trollí, prípadne že ide o premyslený marketingový ťah za pár halierov. Niet sa v tom čoho chytiť.

Duplass je všetko len nie desivý záporák.

Tatarkovu konzervatívnu predlohu to hravo prekonáva. Živé, nádherne natočené, poetické, plné dychvyrážajúcich obrazov s voľným naratívom a krásnou Szomolányiho kamerou.