Andronikos

Pre posuny deja, geografický a chronologický, oproti staršiemu filmovému Hlbokému spánku a knižnej predlohe síce ani ja žiaden dobrý dôvod nevidím, nepovažujem ich však ani za nemiestne či čosi podobné; snáď je v pozadí pokus priblížiť dej britskému publiku a nevynakladať ako zvyčajne nedostatočné financie na kostýmy ap.; takáto zmena v každom prípade nie je nutne zlá. - Marlowe ďaleko za tridsiatkou je síce už citeľné odchýlenie sa od "vzorov", s potenciálnym vážnym dopadom na celkové vyznenie postavy; mne ale takýto (a podstatne menej namachrovaný k tomu) nevadil. Herecké výkony ma väčšinou nenadchli, no v tom sa tento film od amerického pendantu nelíši. Pochvalu si však odo mňa vysluhujú O. Reed (Mars v jeho podaní mal značnú a podmanivú "charizmu") a C. Clark (pretože hrala Camillu presne tak, ako mala táto postava podľa môjho zdania pôsobiť). - Pôvodne som sa zhrozil, keď po titulkoch začalo Mitchumovo/Marloweovo rozprávanie v 1. osobe, ale tento knižný, vo filme značne primitívne pôsobiaci postup bol našťastie v ďalšom deji používaný dosť zriedkavo. - Ak mi na jednej strane vadí trochu televíznoseriálový, ba, povedal by som, až colombovský odór celého filmu, vyzdvihnúť na strane druhej musím menšiu zmätenosť celého deja, oproti skoršiemu sfilmovaniu lepšie vysvetľovanie poínt divákovi a predovšetkým vernosť Chandlerovej knihe, najmä pri dodržaní záveru (lekcia streľby pre Camillu), ktorý široko-ďaleko uznávaný noirovský počin nechutne utlmil, ba v podstate vynechal. - Nemám napriek výhradám problém to hodnotiť ako slušný priemer (***) a zvažovať musím až hviezdičky štyri - s ohľadom na podstatne vydarenejší celkový charakter tohto diela oproti síce dnes "artovejšiemu" a takmer všeobecne vychvaľovanému, ale mne vcelku odpornému americkému počinu z r. 1946 a s ohľadom na rôzne klady (zmienená Reedova postava a taktiež už pripomenutá skvelá pointa, ako aj ukázanie "great little body" Camilly, resp. C. Clark, obdobu čoho The Big Sleep z roku 1946 napriek trápne eroticky podfarbeným dialógom prudérne odmietal poskytnúť).

Vlastne mi to pripomína napr. kolportážne romány Karla Maya: utrpenie, kam sa pozrieš. Až po tie stratené a odcudzené deti. Akurát ten happyend v Powder Blue nie je stopercentný, čo ma priviedlo k úvahám, či náhodou nemám urobiť na adresu scenáristu pochvalnú poznámku v tom zmysle, že po citovom žmýkaní diváka mu neservíruje úplne lacné zakončenie; moje úvahy však napokon skončili pri poznatku, že autor príbehu tohto filmu iba obetoval figúry, ktoré to mali beztak po fyzickej stránke značne nahnuté. Rozlúčiť sa na prelome Bielej Soboty a Veľkonočnej nedele a zároveň pri počiatku SEČ AD 2013 s Powder Blue lakonickým konštatovaním, že ide o tak trochu lacnú bezpečnú ochutnávku utrpenia pre inak naskrz šťastných divákov, sediacich v teplom kresle domova, nehodlám. Je to totiž aj zábavné spektákulum (to predovšetkým), pretože nie celkom predvídateľné, na druhej strane ale nie naskrz prekombinované a preto úplne nevierohodné. Herecké výkony slušné, výprava - a zvuk (bar) - taktiež. Keby scenárista pri happyende trochu príliš bezstarostne neobišiel jeden prvok, ktorý predtým do deja, resp. zobrazovania postáv nasadzoval (šňupajúca Rose-Johnny) a keby F. Whitaker nehral to utrpenie s príliš utrápenou tvárou (zrejme štandartnou to jeho hereckou devízou), možno by som nepociťoval ako problém dať tomu plný počet hviezdičiek. Ten pocit ma však neopúšťa, nech už tam ako moje hodnotenie vidíte "svietiť" čokoľvek. Vcelku ale platí: slzenie a následné usmievanie sa nad kolportážnymi mayovkami a teda, ako sa zdá, tiež nad ich novodobými filmovými náprotivkami mám veľmi rád...

Herci tam hrajú divadlo. Toto moje konštatovanie je zaiste podmienené tým, že viem, čo je prapredlohou, ale musím povedať, že bez divadelného, vo filmoch nevídaného vybičovávania výstupov zo strany jednotlivých hercov, na prvom mieste pochopiteľne K. Branagha, by film ani zďaleka nebol tým, čím je. A toto vybičovávanie je síce za hranicou realistickosti a miestami aj znesiteľnosti, ale neraz ma takpovediac dohnalo k slzám. Vedľajšie línie (napr. aj oná Henrichova nočná prechádzka po tábore, majúca z neho urobiť - pozitívne - neistú a váhajúcu osobnosť), boli pre mňa skôr zbytočné a nepríjemne retardujúce, ale dobyvateľský a (pri Agincourte) defenzívny pátos strhávali. Dosť nedivadelne tomu výdatne pomáhala hudba i - pateticky dramatický, pochopiteľne - rozprávač. Záver diania pri Ag/zincourte s chórusom bol snáď prehnaný a dodatočné dianie, vedúce k dynastickému sobášu a mierovej zmluve, pôsobilo sladko, komicky, naivne, v porovnaní s predchádzajúcim gradovaním deja a výstupov bezmála nenáležito. Nuž teda: rovnako, ako sa dá napr. o natočení agincourtskej bitky tvrdiť, že síce miestami nepríjemne prekvapuje (nelogické zostrihanie), miestami a napokon celkovým dojmom však vyráža obdivný dych (to nekompromisné situovanie do blativého a daždivého prostredia, s autenticky pôsobiacou krvou a detailami!), hodnotil by som film ako celok tak, že má svoje muchy, ale súhrnne mi poskytol pomerne intenzívny zážitok a zanechal vo mne hlboký dojem. Trestať tie problematické momenty ubratím jednej hviezdičky? Nie!

Tak takto nie! Románová predloha ma dlho nebavila a v nej exhibujúci Marlowe ma štval nemenej než Chandlerove štylistické postupy. Napokon ma však kniha zaujala, do istej miery vtiahla do deja a pointou zvrátila môj predchádzajúci odpor. O filme sa to povedať nedá. Jeho najväčším nedostatkom je zrejme absencia charizmy postáv; Marlowe ma tu totiž ani len neštval! Napr. generál ďalej nemal ten tragický nádych. A hlavne: Carmen mi neponúkla zmes srdcervúcej jednoduchosti a pri svojej explozívnosti a utajenosti desivej nebezpečnosti. Stručne povedané: sledoval som takmer dve hodiny málo prehľadných - aj pre mňa predlohy znalého! - dialógov a haldu hercov na jedno kopyto (klobúk, sako, kabát). Hlavná ženská postava nemala dostatočne tmavé vlasy, poznamenajme malicherne, a výzorovo ma ani neuchvacovala, ako sa to darilo jej vzoru z papierových stránok (musím však povedať, že pomerne podarené a mojim predstavám zodpovedajúce bolo vyobrazenie jej svetlovlasej sestry). Keby azda šlo o prvý noir, ktorý som zhliadol, pravdepodobne by ma k sledovaniu ďalšieho nikto už len tak ľahko neprinútil. - Zbytočné "pritvrdzovanie" vo vyobrazovaní zbližovania p. Rutledgeovej a Marlowea bolo chabou náplasťou na to, že neuvidím nahú Carmen, hodlajúcu, ba chcejúcu sa odvďačiť súkromnému očku oným špecifickým spôsobom (nič iné som arci od filmu z r. 1946 nečakal a nejde mi tu iba o erotiku per se, ale o jej význam v deji a pri portrétovaní postáv). Vyvrcholenie, ktoré mi film pomocou postavy p. Marsa ponúkol, pôsobilo na mňa trochu trápne a ako náhrada knižného záveru, Carmeninej lekcie streľby, ma vôbec neuspokojilo. - Ľutujem, ale s knihou sa to nedá porovnať a rozšírené kladné až nadšené hodnotenie ďalšej legendárnej snímky zdieľať bohužiaľ nebudem.

Je to celé také nejaké podivné a častejšie skôr vážne až nudné než zábavné. Pár plusových momentov by som tu našiel, ide však v podstate len o to, že som videl niečo, na čo z komédií, nota bene československých, nie som zvyknutý: takmer explicitná erotika, absencia happy-endu a surový úplny záver, nesympatické hlavné postavy (z ktorých jednu hrá Menšík!). Uvedené skutočnosti si síce vážim, zároveň ale prispeli k môjmu nedobrému záverečnému pocitu, ktorý sa nateraz do hodnotenia filmu premieta tak, ako sa premieta...

Dosť verný prepis románu; nič viac, nič menej. Pridaná hodnota žiadna (explicitnejšiu tematizáciu toho, že sa hlavný hrdina so sl. O'Shaugnessy vyspal, za nič také nepovažujem). "Tlusťoch" by si IMHO zaslúžil tučnejšieho predstaviteľa, aby bolo tejto prezývke učinené zadosť. "Tlusťochovho" bodyguarda zahral naozaj protivný herec, resp. dobrý herec naozaj protivne, v tomto smere sa moje čitateľské pocity bravúrne podarilo tvorcom preniesť do filmu. Horšie to bolo s už menovanou ženskou postavou: vôbec ma ako žena nezaujala, takže záverečný dialóg tu na mňa pôsobil podivne. Takže znova: slušná adaptačná práca, ale knihe dávam jednoznačne prednosť a film napokon hodnotím ako priemer. - Po zhliadnutí The Big Sleep z r. 1946 som dodatočne tú vernosť predlohe ocenil.

Napokon prekvapivo slušné. Po technickej stránke bola sklamaním bitka o most pri Polocku, inak však kostýmy, hudba, výprava boli svojské, niečím medzi slušnou československou televíznou inscenáciou a nenabubralým hollywoodskym veľkofilmom. Uznávam, že to neznie príliš lichotivo, ale inak to popísať momentálne neviem... V každom prípade: takmer počiatočná scéna vystupovania cára z modlitebnej miestnosti cez palác na "verejnosť", pri ktorej sa za zdatnej asistencie hudby mení odením a správaním z kajúcnika na vládcu, stála za to, hoci sa po nej nedokážem zbaviť pocitu, že snaha o "formu" tu zohrala možno až prehnanú rolu (formu ja ale niekedy rád!). Miestami človek síce pochybuje o tom, či sa príliš netlačí na pílu (niektoré scény mučenia či tej či onej hystérie), súhrnný dojem mám ale pozitívny. Celkový obraz Ivana IV. je tu pravdaže nepochybne schematický (vládca veľmi sebaistý a neistý, zbožný a nekresťanský zároveň), ale hľadať historické poučenie vo filmoch by bolo problematické (ak to je vôbec relevantné v "odborných" textoch, obzvlášť v prípade takýchto niečím výrazných a tzv. kontroverzných postáv) a nejakých schém sa z nás ostatne nevyvaruje napokon nikto. - Predsa len jedna poznámka: cár mal v dobe, o ktorej sa odohráva film, na krku iba necelú štyridsiatku, ale herec je navidomoči podstatne starší. Napriek tomu je, myslím, vybraný dobre (bez toho, aby som zdieľal Verbalovo odôvodnenie hodnotenia castingu ako výborného). - Sujetovo ide do značnej miery o akúsi becketiádu v ruskom prostredí (konflikt "zlého" vládcu a "dobrého" cirkevného predstaviteľa) a z pozícií počínajúceho 21. storočia traktovanú fresku autokratického niečím "inšpirovaného" násilia. Hlbšie psychologické analýzy som tu síce bohužiaľ nenašiel (možno to ale bolo napokon rozumné), no obe základné témy boli podané bez prehnanej naliehavosti a väčšinou tiež komerčného balastu. A tiež bez "akcií" a akosi rozjímavo, čo v konečnom dôsledku asi napomáha tunajšiemu nie príliš nadšenému celkovému hodnoteniu filmu. Všeobecne to odporúčať asi nemožno, ortodoxným milovníkom historických filmov, ku ktorým sa radím, však áno.

Detektív, jeho slečna a postavy vôbec sú ako zo škatuľky, od asi 70. rokov minulého storočia navyše majúce čiernobielu patinu klasickosti a od doby pre mňa zatiaľ neznámej hrané spôsobom, ktorý sa dnes už nevidí. Historickú hodnotu film teda má, to však nemusí nič znamenať a pre mňa v tomto prípade ani neznamená. Môj postoj je silne ovplyvnený literárnou predlohou. Kvitujem, že bol dej vrátane rozuzlenia (lacnotinku v podobe odprevádzania Marlowea do taxíka nechávam bokom) oproti románu poupravený, pretože to poskytlo mne a určite i nejednému ďalšiemu divákovi, ktorý je aj čitateľom, príležitosť byť zvedavý. Problémom ale je, že film Murder, My Sweet nepostupuje iba filmovo, obrazom a dialógmi, snaží sa zachovať srdce románu Farewell, My Lovely rozprávaním v prvej osobe – príležitostným, iste, ale nie celkom absentujúcim. Vo svojej snahe na môj vkus zlyháva a v ústach tak zostáva iba pachuť z neemancipovaného a vo svojej „rozprávačskej“ polovičatosti prinajmenšom rozpaky vyvolávajúceho výtvoru amerického filmového priemyslu z roku vylodenia v Normandii. A aby som bol celkom osobný a pritom úprimný: upravovanie deja či iné úvahy viedli k nezaradeniu môjho obľúbeného Marloweovho výroku do scenára a Anne Shirley alias Ann nemala správnu farbu vlasov a tú roztomilo drzú príťažlivosť, ktoré som podľa predlohy očakával (a to, podotýkam, vo všeobecnosti milovník červenovlások a drzých slečien nie som). - Možno klenot, čiernobiely, nie zelený; avšak - nemôžem si pomôcť - akýsi až príliš studený...

Tak som práve dospel k poznaniu, že jeden z mne sympatických málo známych filmov nemohol nebyť inšpirovaný Rivalmi, už len s ohľadom na Mifuneho angažmá. - Prvoplánovému lákadlu v podobe odhaleného ženského hrudníka sa nevyhla ani jedna z týchto snímok, masovú bitku na záver nám taktiež naservírovali obe, azda len tie úmrtia boli v Rivaloch o čosi krvavejšie a početnejšie. A práve tento na úkor Komančov bezmála genocídny záver je prvou vecou, ktorá ma mrzí. K tomu je nutné pripočítať skutočnosť, že takmer všetky postavy mi boli tým či oným nesympatické, nielen Delonova, ale aj Bronsonova, Mifuneho, Andress atď. Dá sa to samozrejme brať tak, že scenárista výborne vystihol zložitosť dobových pomerov na divokom západe USA, ale príliš mi táto útecha nefunguje. Konfrontácia samurajskej mentality a pragmatického zmýšľania „správneho banditu“ Bronsona ma nezaujala, bola príliš schematická a vlastne púťová. A záver lacný (hoci pre mňa nie nepríjemne prekvapujúci, čo sa Mifuneho osudu týka). Námet sa mi ale principiálne pozdáva; keby to malo trochu lepší scenár či možno iné herecké obsadenie (kacírska myšlienka, uznávam) a keby som predtým nevidel vyššie zmienený neskorší pendant, asi by som sa zahrával s hodnotením vyšším.

Pôvabné, tiež vcelku kultivované a domáce (= československé). Do záchvatov smiechu ma to ale neuvázalo a pripadá mi to tiež nie celkom originálne, oboje zrejme kvôli znalosti tejto snímky. Uznávam síce, že tá je menej sofistikovanou a neskoršou, takže výčitka neoriginality voči Koncu agenta W4C z mojej strany zostáva vlastne nepodloženou... No v prípade komédií hrá medzi kritériami môjho hodnotenia to, ako som sa bavil, väčšinou najpodstatnejšiu rolu. Váham medzi ** a ***; vzhľadom k tomu, že som nenašiel dostatočný súlad medzi názvom a sujetom filmu (pes pána Foustku na skoncovaní s príslušným agentom leví podiel rozhodne nemal), volím prvú možnosť. - P. S.: Je zvuková alúzia na toaletu v názve filmu nezámerná?