Andronikos

Nie je mi z toho filmu dobre. Možno to je dané tým, čo tematizuje - a v tom prípade by si zaslúžil naozaj vysoké hodnotenie. Myslím si ale, že ma znechutila hlavne chuť (a odvaha) tvorcov*kýň filmu tému týmto spôsobom využívať: s úvahami a argumentmi, aké tam padali, nie je záhodno ani len scenáristicky, herecky, režisérsky experimentovať. Mal ten film vôbec vzniknúť?

Zaujímavé, predovšetkým ale vďaka opulentnosti kostýmov a interiérov. A tá čoskoro začína pôsobiť až "prepálene". Vývoj vzťahov medzi Newlandom a May a hlavne Newlandom a Elly je podávaný opatrnejšie, citlivo, ale tu by som naopak privítal trochu väčšie zatlačenie na pílu: osudovosť a emócie mi tu unikali (to bude ale dané mojím osobným založením a hlavne odstupom, ktorý dnes máme od danej doby a sociálnej vrstvy) a jedna-dve scény (plač, vášnivé bozky) to už nezachránia. Kritická linka snímku nebola podávaná príliš polopaticky, ale napriek tomu je stále dosť jasná. Problémom je, že to zabezpečil hlas rozprávačky. Sledoval som arci film, nečítal román, pôsobí to teda neumelo - a vlastne ma to sklamalo.

Trápne. (Vlastne by som mohol byť takýto stručný, ale pokračujem.) Jednoznačne to platí o "bojových" scénach, ale aj druhá polovica filmu, založená na komediálnej klasike, zámenách postáv, sa nakoniec sama trápne "nakope". Je to akoby animovaný film pre deti, akurát bez animácie (aj keď nie úplne, cf. hviezdičky okolo hlavy po údere obuškom :/ ). Animované nastrihávanie nohavíc, animované hádzanie rakov či liatie vriaceho oleja do nich atď., všetko určené detským očiam, by však možno aspoň dokázali maskovať absenciu vkusu... - Pár pozoruhodných historických narážok (Karol VI., 14. júl) či momentov (opakovane vyzdvihované pokrytectvo Richelieua a otca Josepha) a fakt, že ide o jediných (?) Dumasom inšpirovaných filmových "mušketierov", v ktorých vystupuje Richelieuova Éminence grise, stačia na jednu hviezdičku. Druhú nepridám, ani za to, že trápne záverečné "nakopávanie" mi - po prvý raz v tomto filme - bohužiaľ vyvolalo na tvári úsmev: túžba po malichernej pomste prekonáva aj kráľovský či kardinálsky majestát, haha.

Nie je to úplne mainstreamovo vyžehlené, ale napriek náznaku tohto pozitívneho trendu je film predovšetkým ubíjajúci. Nie som si ale vôbec istý, či je nám tak ukazovaná ťarcha stredovekého (medieval) života a sveta. Časom ubíjali už aj (jednotlivo asi pôsobivé) zábery na divoké stredoveké jesenné lesy stredných (?) Čiech. Tá predzáverečná romanca medzi budúci božím bojovníkom a Kateřinou bola na môj vkus predsa len trochu narýchlo "vybudovaná". Ak chcel režisér Jákl naozaj natočiť svoje Statočné srdce, malo sa zapracovať na srdcervúcosti postáv či scén; mňa za srdce chytila iba Žižkovi vnútená "eutanázia" príbuzného; uvažoval by som ešte o finálnom rozhodnutí hlavnej ženskej postavy, ale aj to bledne pri porovnaní s obdobným (iste, inak motivovaným) krokom mladšej dcéry plukovníka Monroea z posledného Posledného Mohykána. - To, že má ísť o film venovaný Žižkovi, ber čert, bol som recenziami pripravený na to, že v tomto ohľade nemám nič čakat. Ale ani ako film o bezmennom stredovekom nájomnom únoscovi a žoldnierovi ma to nakoniec ako celok neoslovilo. Napokon som musel trochu pohoršene zvolať (okrem iného) Hic est leo! a namiesto troch sa prikloniť k dvom hviezdičkám. Ktovie, po druhom zhliadnutí by som sa azda viac zorientoval v neprehľadných únoscovských intrigách a niečo naviac ocenil, ale ako divák Janom Žižkom ubitý sa k tomu asi v dohľadnej dobe neprinútim. - Zaujímavé bolo zobrazenie "lišky ryšavej": neobvyklá bola jeho egocentrická, ale predsa len - ako sa mi zdalo - úprimná zbožnosť. - Potešilo ma - ako by nemohlo? - využitie kolínskeho Bartolomějského návrší: nešlo v tomto filme iba o pekné chrámové pozadie postáv, v interiéri Parléřovej stavby sa točila aj prvá ako tak pútavá scéna, Kateřinin únos. Aj keď to vlastne pre túto sakrálnu stavbu lichotivé nie je. :) - Historický rozbor nemá cenu. Iba by ma zaujímalo, či by chceli páni Jákl, Dobeš a Petruš považovať Kateřinu za dcéru Ľudovíta Orleánskeho.

Vidieť to v súčasnosti bolo pozoruhodné už len preto, že seriál zobrazuje r. 1986 (a v závere tematizuje stručne 1990), ale sám je už dve desaťročia starou filmárskou "históriou". Zaujímalo by ma, ako by som bol na to pozeral cca v r. 2003 a ako by sfilmovanie námetu dopadlo dnes. Vizuálne a "dramaticky" ma to neohromilo, ale až na výnimky som nestrácal pocit, že je to solídne (rozumej taktiež: neprehnané) sfilmovanie solídnej predlohy. Nenadchla ma väčšina snových/delirických pasáží: vizuálne občas škrípali, ale hlavne ma poeticky či myšlienkovo neoslovili (hoci chyba bude zaiste na mojej strane). Aby som to hneď dôkladne relativizoval: pre mňa vizuálne najpôsobivejšie momenty som videl práve v tuším prvej z nich ("pozorná socha"). Nie som si istý, či mi to poskytlo (alebo vôbec mohlo poskytnúť) obraz doby (ktorý na diele oceňuje - určite oprávnene - gudaulin), ale ako pozoruhodná, miestami prekvapivo ironická či rozpustilá (cesta do mormonského kultúrneho centra cez Bronx; "omrknutie" Joeho v práci Priorom), konštrukcia osudov a charakterov prepletených kvôli dvom diagnózam AIDS to malo psychologickú údernosť. Jediné, čo ma trochu odrádza od udelenia "plného počtu bodov", je posledných pár minút, v ktorých dve postavy k divákom deklamujú zväčša (pre mňa?) nepresvedčivý text, avšak povznesiem sa nad to. Louisovo progresivistické politizovanie je zobrazené taktiež trochu prehnane. Ale dobre, pokúsim sa to brať ako varovanie, aby som nedopadol rovnako. :) (Spoiler) Scenáristickou iróniou (ktovie, či zamýšľanou) je, že postava, ktorá sa vďaka konexiám dostáva k liečivu, umiera, iná postava, pôsobiaca ako "na odpis" už predtým, prežíva (klasický deux ex machina to ale napodiv nie je, ukradnuté lieky dostáva až potom).

S časovým odstupom musím konštatovať, že ma ten film asi naozaj oslovil viac, než som bol čakal, pretože si z neho niečo vybavujem, ba som v pokušení hovoriť až o silných momentoch. Jedna drobná výhrada: niektoré pasáže či motívy mi prišli neprimerane natiahnuté, iné naopak podané asi až príliš rýchlo (zjednodušene).

Pokus o modernizáciu tejto látky, resp. predlohy (ktorú som zatiaľ nečítal) si dosť "koleduje" o "hodnotiaci výprask" - ktorý sa napodiv na ČSFD nekoná. Začiatok (terapeutka) mal byť pre mňa dostatočne varovný, že citlivý prístup čakať nemám. Prvá polovica sa držala tohto až fraškoidného módu. Zvykol som si a možno by som to bol zobral na milosť ako lacnejšiu intrigánsku estrádu s nárokom na 3 hviezdičky. To (jednostranné?) "erotické napätie" medzi Sebastianom a Kathryn bolo arci úmorne trápne. V druhej polovici, keď prišla na rad "pravá láska", tragédia a posmrtné niečo ako polohappy end, ma zhovievavosť a hlavne ochota veriť niečomu z toho, čo sa herci a herečky pokúšajú hrať, prešla. Fajn, nakoniec som ukojil svoju zvedavosť, čím v scenári nahradia kordy. Tým ale príťažlivosť filmu pre mňa vyhasla... Nie som si istý, či bola snaha zachovať umiestnenie sujetu do vyšších tried dobrým nápadom. (Väčšina diváctva vrátane mňa do nich nepatrí, má byť preto azda náchylnejšia zobrazovaný svet brať vážne?) Taktiež mi vadilo, že niektoré linky postupne z filmu vymizli (Cecilina starostlivá matka). Finálne snímanie spomínajúcej Annette v aute sa mi na rozdiel od posledného záberu najrecentnejšej "zrodenej hviezdy" (Lady Gaga) do pamäti sotva zapíše, podobne ako väčšina tu videného. Porovnávam iba so slovenskými Nebezpečnými známosťami - a ani v tomto svetle nemôžem dať "Krutým zámerom" za vyobrazené leto a začiatok nového školského roka dobré vysvedčenie. P. S. Jeden vo filme padnuvší výrok je ale po takmer štvrťstoročí technického pokroku naozaj sladkokyslý a teda zaujímavý: "Emailem si píšou jen cvoci a pedofilové."

V čom je film iný než predchádzajúce snímky? Napätie či dokonca niečo ako detektívny prvok sú oslabené. V snímku z r. 1987 sme emzáka museli so žoldniermi objavovať nanovo. V r. 1990 sa pár policajtov/-iek väčšinu filmu márne snažilo prísť na to, s kým majú tú česť. V Predátoroch si pochybné individuá lámali hlavy, kde a prečo sa ocitli. V Koristi si však existenciu záhady, resp. cudzieho prvku uvedomuje a pripúšťa iba Naru, jej otravovanie súkmeňovcov daným problémom preto nie je dostatočne atmosferické (a nemá ani kassandrovské podtóny). - Film inak plynul naozaj rýchlo, bez hluchých miest, ale nie som z neho ani vyslovene nadšený a mám nepríjemný pocit, že sa mi jeho detaily rýchlo vytratia z pamäti. Aby som bol fér: mnohé detaily som nestihol ani zachytiť či dostatočne spracovať, hoci som na ne bol dopredu upozornený recenziami a komentármi - to je ale zaiste moja chyba. Aj tak však mám pocit, že scenár prvého Predátora s detailami (nielen) v záverečnej konfrontácii (gradácia, rozuzlenie) pracoval lepšie.

Ok, hlavná postava pôsobí neustále ako "správny typ", dokonca aj v momentoch, keď rozbíja pouličnú reklamu alebo priznáva nenávisť k "inštruktorovi", takže z tejto strany sa príliš prekvapenia očakávať nedalo. Mimochodom, krízový moment pred odchodom z "terapie" bledne v porovnaní so skutočným vrcholom filmu (vrcholom už len preto, že je to nečakané), jednou nocou na izbe na college... Skrátka, myšlienkovo, resp. pointou Vymazaný kluk príliš neprekvapí. Ani filmársky neohromí. Ale pychologicky ma upútal a až na dva-tri krátke momenty pútať neprestal.

Tak bolo to prinajmenšom niečo nové... Taktiež oceňujem experiment s narušovaní hraníc platforiem (či ako to povedať): mám na mysli presun "kúzlenia" z dosiek javiska na strieborné plátno (ok, skôr obrazovku počítača). Aby som však z výsledku nemal zmiešané pocity, mali by triky byť naozaj založené na zručnosti iluzionistov, nie až príliš filmové, až nerealisticky nabubralé. Pointa bola taktiež prehnane vyumelkovaná a filmu rozhodne nepomohla ani automobilová naháňačka - tá ma nudí v akomkoľvek filme, nieto ešte v takom, v ktorom by som čakal nanajvýš ručné chytanie králika okolo klobúka po stole. Neviem, ako sa postaviť k tomu, že nikto zo štvorice "podfukárov" nebol hlbšie vykreslený. Súdiac podľa ochutnávky, interakcie vo výťahu pred záverečným vystúpením ("dick"), je možno lepšie, že som o nejaké scenáristické pokusy o tento aspekt veci prišiel.