Andronikos

Svoju úlohu ako vyvražďovačka mladých to v zásade plní a pri jej sledovaní som sa nenudil. Zvážiť je ale nutné tiež nasledujúce skutočnosti: 1. Humor, ktorý tu je prezentovaný, k hororu, ktorý sa chce brať vážne, nepatrí a nepatrí ani k hororu, ktorý sa chce brať s nadhľadom (ako napr. tento). Smial som sa, naozaj som nedokázal zo srdca sa nesmiať na situačnom a výrokmi budovanom humore (vyhodenie fínskeho koktejlu von oknom, nie najlepšie premyslený telefonát o pomoc či amputačný zápal). Je ale veľmi otázne, či je to pre tento film plusom. 2. Má to slabý scenár. Jeho autori azda ľutovali, že sa na rozdiel od svojich starých otcov nemohli podieľať na protinacistickom odboji, a rozhodli sa rozdať si to s okupantmi aspoň v tejto snímke - pomocou motorových píl a "husitskej poľnej zbroje". Ehm... 3. Slabý scenár má diery. Čím sa proti nemeckej nasadenej jednotke (Einsatz) previnila Sara alebo stanujúci postarší pán? Nevšimol som si, že by rozhadzovali nejaké mince a podobné cenné haraburdie. 4. Vypadávajúce mozgy a vyberanie čriev (mimochodom: bez toho, aby pri tom postihnuté osoby dostatočne či vôbec nejako kričali) tu je strašne samoúčelné. Ak to má byť zase nejaká snaha divákom signalizovať, že sa autori neberú celkom vážne, nezostáva mi nič iné, než pokrčiť plecami. 5. Čo je to za zombíkov, ak im nejde o utíšenie hladu? 6. Niekoľko pozoruhodných momentov: a) sex v latríne - určite to nebudem skúšať napodobňovať, nie však azda kvôli zombíkom, ale kvôli teplotným podmienkam; b) smrť poslednej ženskej postavy naozaj mala tragickú príchuť, na rozdiel od všetkých ostatných v tomto horore predvádzaných; lapidárne povedané: opatrnosti nie je nikdy nazvyš, príp. dvakrát meraj, raz strihaj! - Ak zabudnem na to, že to má byť aj akčný/dobrodružný/hororový film a sústredím sa iba na jeho komediálne aspekty, mám chuť ho hodnotiť ako nadpriemer. Rovnako tomu je, ak si spomeniem na to, ako som sa pri jeho sledovaní napriek počiatočnej neochote to vidieť bavil. Keď si však vybavím tú pachuť lacnoty, naivnosti a nedotiahnutého a v podstate až hlúpeho scenára, ťahá mi to ruku skôr k nižšiemu počtu hviezdičiek. Dilemu riešim tradične: bude to pre mňa priemer.

Spočiatku nabubralá kung-fu (resp. wu-šu) show, ktorej zámerne či nezámerne komická plejáda Jet Liových žiakov dodáva príchuť až dosť hlúpeho filmu. Dejový zlom a vidiecky pobyt hlavného hrdinu som vnímal ako vcelku lacný pokus o naplnenie žánrového klišé katarzie a o zapôsobenie na romantické srdcia nadšených divákov podobných snímok. V tretej časti som však nestačil žasnúť, pretože to ospravedlňovanie sa majstra Chua bezmála začalo byť "silné", podobne ako Tanakovo čestné správanie. A nielen to: súboj Chua s Tanakom bol zaujímavý aj choreograficky (ostatné poskakovania po ringu v tomto smere pôsobili práve len nabubrelo) a hlavne napínavý, pretože ani jeden z duelantov nebol tým jednoznačným "zlým", ako býva zvykom v iných filmoch tohto typu. Dojem mi tu ale kazil burcujúci motív čínskeho nacionalizmu a burcovania proti zlým cudzincom, ktorý sa síce vinul celým filmom, zintenzívnel ale práve na jeho konci. Na druhej strane som si musel povedať, že ak niektoré americké filmy napriek neskrývanému "patriotizmu" neblamujem, mal by som obdobný luxus tolerovať aj čínskemu tigrovi. Pretrpel som poslednú scénu fantazijného stretnutia so slepou filozofkou z ryžových polí a musím teraz konštatovať, že by som nečakal, že napokon bude problém tento film ohodnodnotiť. Ale je. Spočiatku podpriemer (*-**), v poslednej tretine priemer (***), na nemnohých miestach siahajúci azda dokonca aj trochu vyššie. (Nechávam bokom režisérsku verziu, ktorá je prinajmenšom podľa komentára jedného z mojich obľúbených uživateľov Dinsberga omnoho pôsobivejšia.)

Zabudnuté, hoci to Slovenská televízia svojho času dávala minimálne dvakrát. Corpsy má pravdu v tom, že som to ako chlapec sledoval preto, že historický seriál sľuboval "dobrodružstvá" a "šermovačky". Avšak práve to v dielku naopak príliš bohato zastúpené nebolo (určitú pseudošermovačku predviedol Nobutora Takeda, Šingenov otec, pobijúc pri akejsi čajovej párty z mne už neznámeho dôvodu pozvaných (?)). Pre desaťročného to plnohodnotne sledovateľné nebolo, pre postaršieho, historicky interesovaného diváka by to mohlo byť naopak veľmi zaujímavé, ale v dnešnej dobe titul zohnateľný bohužiaľ dvakrát nie je. - Napriek chvále, ktorou stub zahrnul remeselnú stránku, musím na adresu technickej, hereckej ap. kvality seriálu povedať, že mi už v danej dobe pripadal dosť nechutne televízny. Inými slovami, pravdepodobne by som to momentálne, pri nepočetných a ochablých dojmoch, ktoré sa po rokoch z mojej hlavy nevytratili, hodnotil len ako priemer či podpriemer (***/**?), nechcem však kaziť inak krásne hodnotenie bez toho, aby som Shingena mal recentnejšie zhliadnutého. Takže tu zanechávam iba tento neambiciózny komentár, snáď prispeje k tomu, aby sa o svoje spomienky podelili aj ďalší pamätníci, neuspokojujúc sa s azda nadnesenými, pravdepodobne nostalgiou determinovanými hodnoteniami.

Kurosawovské alebo všeobecne japonské? Z ničoho len (takmer) nič, avšak sugestívne, hoci zdĺhavo, emotívne, hoci ťažko uchopiteľne podané. Východiskovým nič je pomerne banálne "historické dianie": jedno z najmocnejších japonských kniežat, Šingen Takeda, zomrie a zakrátko nato je moc jeho rodu zlikvidovaná kniežaťom Nobunagom Odom. - Film nám teda predvádza pána Takedu a pána Nobunagu (a tiež pána Iejasu Tokugawu, ktorý sa napokon stal posledným víťazom týchto bojov). Nuda? Na obzvláštnenie si dáme sprisahanecko-bulvárnu historku o tajení smrti pána Šingena Takedu jeho prominentnými vazalmi a generálmi pomocou prostého dvojníka. Že tých filmov o dvojníkoch už bolo? Určite, ale taký nedejový, ako tento, ste ešte nevideli. - Priznám sa ale, že mi to nevadilo. Nie azda preto, že tu miestami boli rozohraté zaujímavé psychologické motívy (napr. vnuk, jediný kričiaci, že cisár je nahý, resp. starý otec nie je starý otec, aby napokon k prišelcovi citovo priľnul). Tie boli miestami dokonca otravné (Nobunagova pieseň ako výraz životného pocitu/poznania po definitívnom oznámení Šingenovej smrti). Ani tie kostýmy a davovo-bojové scény ma nezaujali samé o sebe. Príťažlivosť filmu pre mňa spočívala pravdepodobne práve v jeho monotónnosti, ktorá však predsa len k niečomu dospela, vyjadrujúc tak podstatu historického diania. - Dobrý zážitok mi trochu strpčil onen až príliš surrealistický, ale vlastne divadelný kagemušov sen, definitívnu trhlinu dostalo absolútne hodnotenie filmu u mňa až pri záverečnej bitke: kagemuša s nápadným líčením v poraste tu hrá akéhosi nepozorovaného zdeseného diváka, čo mi bohužiaľ nedáva zmysel, ak len nešlo o nejakú mnou nepochopenú symboliku (tento typ krikľavej "nenápadnosťi" ale už predtým zdatne v deji uplatňovali viacerí špehovia), a natočeniu bitky samotnej neverím, resp. nepredpokladám, že by Kacujori Takeda posielal všetkých svojich bojovníkov tak slepo v ústrety smrtiacej salve z európskych bojových noviniek. Už len preto nasledujúci päťminutový záber na padlých nemohol mať pre mňa onú tragickú esenciu, akú zrejme mať mal.

Pri niekdajšom prvom sledovaní som to považoval za šokujúcejší a preto snáď dokonca i zábavnejší či "lepší" film, než je prvý Mutant. Po dnešnej repríze však musím konštatovať, že hoci som na to s relatívnym aspoň malým záujmom pozerať vydržal celý čas, nemohol som sa zbaviť dojmu, že ide (predovšetkým scenáristicky, ale aj herecky a výpravou) o nehoráznu, bezmála amatérsku "fušerinu", ktorá sa ku koncu ako mimikry snaží použiť zobrazenie species v celej ich kráse. Za to však snímka body odo mňa určite nezíska, jednu hviezdičku, ktorá ju zachráni pred "odpadom!", jej dám dajme tomu za strojene, ale do istej miery predsa len vtipného tučného generála: "Nehájte tady práva ufonů." :)

Odo mňa obligátny mužský úklon smerom k vizáži N. Henstridge (škoda len, že je väčšinu času blondínou, v tmavovlasom vydaní sa mi páčila viac) a naopak pre mnohých nepochybne neočakávaná výtka na Gigerovu adresu, resp. na účet "specieovskej" podoby titulnej postavy (oslizená a oživená drevená africká socha s vypleštenými očami?). - Vcelku zaujímavý námet, chvályhodne ilustrujúci vlastne dosť sarkastickým spôsobom, ako dokáže príležitosť kopulovať opantať nenežnejšiu polovicu ľudstva (okrem názorných príkladov tu vidíme tiež na titulnej ženskej postave skarikovanú podobu príslušných túžob a snáh). Bohužiaľ je scenár akýsi simplicistný a naplnený postavami, ktoré nemožno brať vážne (na prvom mieste musím menovať Whitakerovu bezmála vševedúcnosť a pri každej vhodnej či - častejšie - nevhodnej príležitosti demonštrovanú empatickosť; taktiež však napr. nedokážem pochopiť, ako by mohol chlapík a là Kingsley alias Fitch viesť supertajný program týkajúci sa kontaktu s mimozemskou civilizáciou ["Kudy šla?" - "Nevím." - "Tak kudy šla?" - "Tudy asi šla. Nevím..." - "Ty to doprdele nevíš? Ja půjdu tudy!"]).

Ak som svojho času na adresu Votrelca napísal, že je (dosť dlhú dobu) nudný, musím konštatovať, že v porovnaní s ním je Votrelec 3 film omnoho, omnoho lepší, prinajmenšom preto, že nie je nudný ani jedinú minútu svojej stopáže. Vo filme nie je podľa mňa žiadné hluché miesto, ani stopa po zbytočnom naťahovaní nejakého motívu. V jednej minúte zomiera psík, v inej líči dr. Clemens svoj tragický (?) osud, v ďalšej sa strohým škriekaním - racionálnych, samozrejme - inštrukcií, aby Ripleyová nebehala sama, vykresľuje charakter riaditeľa väznice atď. Jediná výhrada, ktorú k filmu mám, spočíva v chaotickom natočení záverečného lovu väzňov na aliena, resp. aliena na väzňov: ani po mnohých reprízach som nedokázal pochopiť, ako votrelec zhatil plány Ripleyovej a spol., keď dokázal zabiť väčšinu zostávajúceho osadenstva. Je azda treba viniť tie sčasti nefunkčné dvere? Možné však je, že ani samotný scenárista v tejto veci nemal jasnú víziu a iba naaranžoval scény tak, aby eliminoval všetky pre záverečné konfrontácie, prosby a výkriky nepotrebné figúry. Scottov prvý Votrelec je samozrejme ako atmosferický horor, keď už sa konečne rozbehne, lepší, avšak ak ide o nejakú všeobecnú "atmosféru", pririekol by som palmu víťazstva Votrelcovi 3. Pred nárazovými návalmi zúfalstva (najmä v podaní V. Cartwright) a ľakačiek z r. 1979 uprednostňujem nepretržitú líniu smútku (pohreb), melanchólie (história Clemensa a vôbec Bohom zabudnutého kolektívu na Fiorine), rozpakov (prvý vstup Ripleyovej do jedálne), nervozity (hádky passim), vydesenosti (prvé úmrtia), strachu až paniky (záverečné behy o život)... Ako celok je snímka napriek neustálej "dejovosti" úžasne depresívna a beznádejná, stratenosť a bezmocnosť pár ľudí na palube Nostromo vo "vesmíre" prekonáva dusno a temnota zákutí jednej v podstate už mŕtvej stranice. A to ani nehovorím o nenásilných dávkach akejsi ponurej, cynickej humornosti, ktorá na nás miestami z dialógov máva ("Jasne, 85-ka!" - [rezignované mlčanie]; "Vieme zakladať oheň? Mám dojem, že to ľudstvo vie už od doby kamennej." - "Nebuďte sarkastická!"). Film, ktorý mňa umne baví a zaujíma pri každej repríze.

Ešte viac ako v dvojke nám Craven dáva najavo, že chce len naše prachy a neberie svoj film smrteľne vážne, že však odviedol slušnú prácu a hlavne sa s nami pohral, využívajúc oi. toľko intertextuality, koľko mu len komerčnosť produktu dovoľuje: séria filmov vo filme na začiatku, z ktorých prvý je neskrývane nerealisticky krvavý, a všetky zlomyseľne komentované; hratie-nehratie sa na "pravidlá"; kanonickosť a napriek určitej dostupnosti blasfémii zabijákovho noža nedotknuteľnosť "svätej trojice" Sidney - Gale - Dewey, z ktorých posledný menovaný je ešte viac trestuhodne neschopný a nič nerobiaci než obyčajne a napriek tomu stále rovnako milý; až psychiatrické stupňovanie mýtu Woodsboro a Sidney; a napokon cyklický - hoci nie celkom - návrat k počiatku. Všetko tu máš úžasné a úžasne hravé, Wes, zožral som ti to aj s navijákom, a v návale bavenia som ti všetko nenaležité odpustil!

Ok, v prípade Kruhu to možno vyšlo a v prípade Oka to bolo aspoň ako-tak znesiteľné, napriek tomu by však Hollywood mal dobre zvážiť, či naozaj stojí za to investovať energiu do produkovania rádoby zaujímavých, v jadre však nepríjemne nudných remakeov východoázijských duchárskych "hororov". V tomto filme, neprehľadne kombinujúcom časové roviny, ženský duch snaživo vypliešťa na nás, divákov, oči, duch-chlapček sa úporne tvári smutno, mačka mňauká, jedna z obetí sa slimačou rýchlosťou šuchtá po byte obete budúcej, kropiac dlážku lacnou imitáciou krvi, do telefónu čosi vydáva otravné pazvuky, S. M. Gellar (slááávna to Buffy, ako som bol osobami múdrejšími poučený!) má pomocou svojej utrápenej tváričky zrejme snímke zabezpečiť akúsi "hviezdnejšiu" patinu - a moja otrávenosť kombinovaná s ľahostajnosťou stúpa a stúpa...

Znalosť iného výtvoru p. Masona ma viedla k očakávaniam, ktoré Blood River napokon celkom nenaplnil: nejde o len zdanlivo psychedelický, v hĺbke však prísne racionalistický obraz "zo života", ako tomu bolo v The Devil's Chair. Tvorcovia filmu nám síce predvádzajú zvedavosť nesmierne dráždiace a nervozitu a napätie vyvolávajúce dianie, resp. hlavne dialógy, ale pri formovaní sujetu si pomáhajú oslími mostíkmi nadprirodzeného presunu osôb/entít z miesta na miesto, dorastania useknutých častí tela ap. Kôli prítomnosti týchto minimálne sčasti nevyhnutne nadprirodzených elementov nie je celok jednoznačne (cum grano salis) interpretovateľný a ja ako divák nie som úplne spokojný, čoho dôsledkom je mnou udelené hodnotenie. Vyzdvihnúť musím komornú atmosféru (iba 4 živé postavy!), sugestívne podané (Joseph) či maskované (opálenie Summer) postavy, odvahu, s ktorou je nám ukázovaný a možno napokon i ukázaný (záleží na výklade) dlhý nos, čo sa našej túžby po špecifikovaní onej hriešnosti Clarkovho charakteru týka, krvavú, ale nenápadnú pripomienku toho, že ide o horor, počas dlhej ešte "nevyšinutej", nie ad extremum vybičovanej druhej časti filmu (zaschnutá krv z rozbitého nosa na Clarkovej košeli)... Vcelku nie príliš "úchylný" (rozumej: krvavý), ale o to nervy drásajúcejší zážitok.