Andronikos

Mal som si pozorne prečítať obsah. Pretože som tak neurobil, zisťoval som až pri sledovaní, že mám pred sebou nejaký derivát Tarantina. Tj. niečo, čo by sa muselo veľmi, ale veľmi snažiť, aby si ma získalo. Smiať som sa takmer nesmial a ak mám byť úprimný, (nie úplne nová) tematika človeka, majúceho pred sebou už iba dni života a správajúceho sa preto inak, než mu velí spoločenská a osobná "norma", mi nepripadá ako a priori vhodný námet na komédiu. Záverečné (dajme tomu) poetické more to nezachraňuje. Teší ma, že nejaký nemecký film tu konečne získava ovácie od tradične antinemecky naladenej masy komentátorov, to je ale bohužiaľ jeho jediný plus. Pardon, oprava: "Helsinki"-Syndrom, tj. snáď odkaz na Die Hard, pobavil. - Váham medzi ** a ***, s ohľadom na nadhodnotenosť titulu sa ale nateraz prikláňam k prvej možnosti.

Dejovo nezaujímavé, psychologicky chabé, myšlienkovo akoby relatívne hlboké, podľa mňa ale napokon sotva rudimentárne podnetné (pripomienka rovnosti pred smrťou a problému theodicey). Možno som však hromadu skvelých postrehov a filozofických úvah pod záplavou jalových obrazov prehliadol. :) Herecky nevyrovnané: zatiaľ čo na Pricea sa pozerať dá a angličtina vo všeobecnosti je v tomto filme príjemne starosvetská (zvuková stránka ale trpí častými nepríjemnými výkrikmi), ostatní herci hrajú tak mizivo a silene (predovšekým scény hromadného smiechu), až si človek kladie otázku, či to azda nie je zámer (avšak ako motivovaný?). Využitie onoho dievčatka pre úlohu tanečnice taktiež nepôsobí dvakrát povznášajúco. Upálenie "opice" a havraní atak na Prosperovu matrónu pôsobia v relatívne mdlo vyzerajúcom minutážovom okolí ako päsť na oko, pričom ale prinajmenšom na dnešnú dobu filmu rozhodne nezabezpečujú nejaký naturalistický/gore status. Ak sa kvôli niečomu oplatí túto snímku vidieť, je to nepochybne záver: štylizácia pomalo tancujúcich (a akousi umelou červenou gebuzinou namaskovaných) postavičiek tu na rozdiel od nemotivovanej teatrálnosti zvyšku filmu nevadí, pretože ide, aspoň podľa môjho skromného názoru, o pôsobivé prenesenie motívu danse macabre z kameňa a stien katedrál na filmové plátno. Nebyť tohto, hodnotil by som podstatne horšie.

Eigentlich ein Märchen (für Erwachsene). Po krátkej chvíli (der erste Selbstmordversuch) totiž pochopíme, že tu žiadne "krízové" situácie netreba brať príliž vážne - a tak sa čaká už len na happyend. Vzdialene podobné 50-krát..., ak si ako-tak dobre vybavujem, bolo oproti tomuto drámo! Končilo polotragicky a polobeznádejne, tu sa pred titulkami dočkáme len roztomilého vtipku... Ako pri správnej rozprávke si autori scenára (a že ich bolo!) nelámali príliš hlavu s právnymi a psychologickými (a pravdepodobne tiež psychiatrickými) nástrahami, ktoré by formujúcemu sa páriku takéhoto charakteru stáli v ceste v "reálnom živote", ale musím povedať, že to napokon filmu nezazlievam. A hoci som mu pôvodne rozhodne nechcel dať viac, než (neurážajúci) "priemer" symbolizujúce tri hviezdy, napokon to vzdávam. Vyslovene silné momenty tu síce pre mňa neboli, apoteóza lásky pôsobí aj napriek komediálnemu odľahčeniu trochu kŕčovito, film je, ako som už naznačil, extrémne predvídateľný - ale pozerá sa veľmi príjemne! Plusové body, ktoré snímke pripočítam, jej u mňa jednu-dve nadpriemerové hviezdičky vysluhujú: epizodický výstup Axela Steina, hrajúceho tu rovnako dobre, ako v jednom z mojich obľúbených (a tunajších neobľúbených) filmov (ktorý ostatne motívom hrdinom nie príliš zvládnutej oslavy Barfuss pripomína); sociálna kritika (napr. v podobe podsunutia reči o nutnosti prepúšťať istej postave-fúrii krátko pred záverom); esteticky príjemná "mimoidná" tvárička Leily; estetično mihnuvšej sa postavy (vo fyzickom slova zmysle) Jessicy, ktorá navyše nepriamo kritizuje nadmierne holdovanie alkoholu. :-) - Bohužiaľ som to na prvý pokus nepozeral v origináli; časom by som si doprial reprízu auf Deutsch (niektoré slová a frázy by ma zaujímali) a uvidím potom, či moje nadšenie opadne alebo naopak stúpne.

Neodpustím scenáristom "historické" bláboly z úvodu, presakujúce sem-tam i do dialógov (doteraz mieromilovnému francúzskemu národu hrozí vojna, ktorá môže zachvátiť celú Európu "na začiatku 17. storočia" - mno, niekto mohol scenáristu upozorniť na istý v danej dobe prebiehajúci "bezvýznamný" konflikt, známy ako 30-ročná vojna; taktiež by k tomu mohol pridať pár poznámok o zahraničnej politike Francúzska a Anglicka v danej dobe). Vcelku mi však napokon príliš nevadí snaha urobiť z toho akčný film moderného typu a rekvizít v historizujúcom háve (vzducholode); koniec koncov skúšal ponorku duke of Buckingham aj v r. 1974. Avšak počas celého filmu som naozaj netrpezlivo čakal nato, kedy začnú záverečné titulky, takže akcie v mojom prípade evidentne účel baviť nesplnili. "Humor" (Planchet na balkóne, Planchet všeobecne...) dtto. Žlté pančušky agentky Jovovichovej skáčucej na balkón (nie ten Planchetov, samozrejme) dtto. A nie, ani absencia príbehu, sotva zakrytá napriek povinným kráľovniným šperkom a nemenej povinnej zrážkovej runde Gaskonca s jednotlivými členmi titulnej trojky, stále ešte nepredstavuje v mojich očiach dno, ktoré Anderson a jeho štábna suita v tomto "filme" dosiahli. Tou pre mňa je absolútna nezaujímavosť, nevýraznosť a nezapamätovateľnosť niektorých a naskrz odpudzujúci šaškoidný charakter niektorých iných postáv. Prvú skupinu zdatne zastupujú traja mušketieri. O Athosovi na základe videného viem, že sa vynára z benátskych kalných vôd ako zdatný potápač, Porthos je pre mňa hromotĺkom, ktorý bez problémov vytrháva putá zo steny, a Aramis - o ňom si z tohto filmu nepamätám vôbec, ale vôbec nič. Vlastne predsa: nosil na krku patrične veľký kríž.... Inak sú to však pre mňa non-entity, na ktorých charakteristiku a "náplň" som ale nota bene nezabudol; nebolo totiž na čo. O činorodej postave pani Jovovich či fešnom hrdom majiteľovi Toweru sa nemá zmysel šíriť. Rochefort neštval. Neviem ako filmového d'Artagnana či režiséra, ale mňa určite nie. A to je tak trochu chyba, pán scenárista! Postava najznudenejšia, najnudnejšia, najšedivšia ale chodila v tomto filme v červenom. Richelieu je v tomto vydaní naozaj tragický. Bohužiaľ nie v onom pozitívnom slova zmysle. Noblesa a mrazivo pokojná tvár, ktoré svojho času predviedol v danej role Heston, predstavujú niečo, čo s tunajším rádoby Armandom Jeanom du Plessis nemožno porovnávať. A nemyslím to tak, že je to neprípustné. Je to skrátka nemožné. Reprezentantami druhej skupiny tiežpostáv je predovšetkým, ak necháme bokom chudáka Plancheta, omladina: Ľudovít a Anna, Gaskonec a Constance. Trápny akože osviežujúci gýč vo forme pokusu o prenesenie novodobých pubertálnych a postpubertálnych "balení" a "riešení" vzťahov na parížsky dvor prvej polovice 17. storočia by čo i len po krátkom zamyslení odpískali aj členovia ochotníckeho divadelného súboru, majúceho hrať kdesi "na tancovačce v Čimelicích"; Anderson a spol. sú však evidentne s výsledkom experimentu spokojní a šťastní a necítia potrebu sa divákom ospravedlniť za urážku dobrého vkusu a zdravého rozumu k tomu. Posledné cca 2 minúty filmu mi bohužiaľ jednoznačne signalizujú, že spokojní s celým dielkom boli už pred premiérou, a to natoľko, že sa môžeme tešiť na ďalší dvojhodinový pobyt s tromi-štyrmi mušketiermi v bastilskej mučiarni vystavanej v Hollywoode. A ono ten pobyt v Meungu začínal tak krásne...

Pre mňa ako detského diváka to bol naozaj horor, ako sa patrí. Dnes to je už ani nie slabý odvar, ba ani ten Tim Curry v pomerne nervydrásajúcom nechutnom prestrojení nemá onú správnu údernosť a démonickosť. O mizernom českom dabingu, v ktorom som túto snímku naposledy (7.-8. 12. 2012) zhliadol, radšej pomlčím, nemá ale zmysel tajiť, že jeho iná verzia bola predsa len lepšia (zapísalo sa mi do pamäti úderné prvé klaunovo: "Ahoj!"). - Paradoxne vo filme funguje najlepšie onen zvláštny humor, ktorý Kingov román vizualizovať pochopiteľne jednoznačne nemohol: napr. scéna s Benom a Pennywiseom v knižnici je výborná. - Od nárekov nad tým, ako bol Kingov román sprznený, rád vo všeobecnosti upustím. Nikdy som to za posledných desať rokov, odkedy som ho prečítal, takto dramaticky nevidel, napr. po dejovej stránke. Musím však povedať, že prinajmenšom psychológiu postáv a maestrovu mystiku pretavil Wallace na obrazovku veľmi mizerne, keď sa napr. pri záverečnom účtovaní obmedzil na pitvanie trochu väčšieho článkonožca. (Korytnačku si odpustil, našťastie! A absencia Kingovho znepokojujúceho, ba až nechutného fantazírovania o sexe mladistvých [3 ks] či detí [4 ks], vydávanom za dôkaz priateľstva, je dokonca asi jednoznačným plusom.) Takže: Vďačne spomínam na bezsenné detské noci, ktoré mi film priniesol, a pripúšťam, že sa aj po čase k nemu ako k nenáročnej kratochvíli vrátim. Objektívne vzaté je to ale dielo skôr podpriemerné (**?). Pri hodnotení ako priemer sa zastavujem preto, že mám značné pochybnosti o tom, že by niekto dokázal Kingove myšlienkove pochody do hýbajúcich sa obrázkov preniesť výrazne lepšie. Ak sa to niekomu v budúcnosti podarí, tunajšie hodnotenie zrazím.

Napriek tomu, že som čakal srdcervúcu drámu, našiel som iba pohodovú skicu. Obraz človeka, ktorého pozitívne vyznenie nenarúša tých pár bandasiek benzínu, ktoré mal ukradnúť, ale nanajvýš až záverečná scéna. Výsledného Adama, sediaceho v búdke autobusovej zastávky v podobe nejasného rozmazaného obrysu, je ťažké posudzovať. Je možné, že to je dôsledok umnej práce scenáristu a režiséra, pripúšťam však, že môže ísť aj o prekvapujúco dobrý (prerože nemoralizujúci) výsledok bezradného tápania tvorcov pri snahe daň "príbehu" nejaké výrazné vyvrcholenie. Postavy, predovšetkým tá hlavná, sú zaiste modelové a teda takzvane nerealistické, prinášajú však takmer všetko, čo by som od filmu s týmto názvom očakával: od úžery až po nie jednoznačne sympatického, ale patrične rozhodného samozvaného sociálneho pracovníka s vedľajším úvazkom správcu farnosti. Autenticky ale pôsobia (ne)herci a masívne využitie romani čhib v krásnom code-switching s jazykom majority (aj keď práve ten druhý bol až príliš vtesnaný do spisovnej normy, ak necháme bokom napr. starenu, sediacu pod schodami). Neviem, či som sa "poučil"; rozhodne som sa ale nenudil. Hodnotenie je z mojej strany napriek tomu síce trochu nadnesené, pri zreteľnej tendecii kolegov hodnotiteľov film zadupať pod čiernu zem (48 percent) a s ohľadom na jeho česko-slovenský pôvod však neváham. Ba musím povedať, že som konečne na slovenskú kinematografiu trochu hrdý.

Pôvabné ženské tváre, minimálne v čiernobielej realizácií (okrem titulnej hrdinky a Cassandry neradno zabudnúť na slečinku, ktorú očumuje Helsingov synovec v bare). Vo všeobecnosti je devízou tohto filmu predovšetkým jeho vizuálna stránka. Scéna s Nadjou v popredí vpravo a bežiacimi postavami v pozadí vľavo ma vskutku uchvátila. Zdôrazniť ďalej možno šok, ktorý prináša nielen nečakaný humor (dialog Helsinga a synovca nad tarantulou a spôsob natočenia "akčných" scén, či už v autoservise alebo na zámku), ale tiež nie dvakrát očakávané dejové posuny (predstavenie sa Edgara Helsingovi) alebo atribúty postáv (Cassandra a jej príbuzenský vzťah k Helsingovi). Správnu jalovosť alebo naopak filozofickú hĺbku (záleží na schopnostiach diváka) dialógov dopĺňa využitie rumunčiny (miestami prekladanej titulkami, miestami "prekladanej" postavami a miestami prekladenej postavami) a hudby. V žánrovom popise by som privítal prítomnosť pojmu "erotický film", pretože z titulnej hrdinky hneď prvý (dialóg s gentlemanom) a druhý (sexuálny akt, zakončený Nadjou-modlivkou) výstup robia vskutku plnokrvnú nositeľku erotického náboja, ktorému onedlho podliehame spoločne s Lucy. Otrasenosť nad tým, čoho sme sa dopustili (teda pardon: čo sme videli), neprehluší erotično, obklopujúce ženské postavy, ktoré už ďalej tematizované priamo nie je. Mužské postavy pravdepodobne týmto spôsobom na diváčky nepôsobia, zato sú slušným panoptikom takpovediac podivných ksichtov, nosiacich slnečné okuliare, divné neúčesy, odievajúcich svoje telá do starosvetských sák a prepravujúcich sa na bicykli. Ak už niekto vyzerá dobre (synovec), permanente sa tvári nenápadne naivne či priamo prihlúplo. Príbeh prináša pointové nóvum, inak však dej zámerne operuje s alúziami, ktoré vnucujú divákovi prirovanie k filmovým predchodcom, predovšetkým však (podľa môjho názoru) v danej dobe pomerne čerstvému Coppolovmu opusu. Vyholená Nadjina hlava dovoľuje tiež asociáciu s Nosferatu (Murnauovým?). Postmoderná koláž, ktorá nadarmo hľadá zmysel. Páčila sa mi. Asi značne. V každom prípade bola pre mňa niečím novým. A zároveň niečím, na čo som chcel do nášho dedinského kina ísť ako čerstvý 12-ročný - márne (napriek prístupnosti od 15-tich rokov mi však premiéru A. D. 1994 skazil iba jednoduchý fakt, že sme o premietanie mali záujem len traja), k čomu som sa však dostal až po 17-tich rokoch rozochveného (ok, trochu preháňam) čakania.

Tento film jednoznačne stavia na zvedavosti, na tom, že divák chce vidieť, ako by to asi vyzeralo, keby mal tú neuveriteľnú odvahu (alebo neskutočne blbý nápad) ukončiť svoj život jedením bez hraníc. (Tento faktor ale môže fungovať iba vtedy, ak si onen divák dopredu na ČSFD prečíta či sa od niekoho dozvie, čo je základnou líniou filmu.) S pokračujúcou stopážou sa však stále jasnejšie ukazuje, že túžba vidieť pôsobivé nevídané, možno tiež provokatívne, "zvrátené" bude v tomto prípade kruto sklamaná. Ak má niekto po zhliadnutí opačný pocit a nebodaj sa aj bavil, nech je mu to dopriane! Sotva sa ale nechám presvedčiť o tom, že mnou videné je nejakou kritikou konzumnej spoločnosti. Prinajmenšom dnes už ani náhodou nie. - Úmrtia postáv nie sú v konečnom dôsledku spôsobené len samotným konzumovaním, čo napr. mne privodilo značné sklamanie. Pseudodokumentárnu hodnotu tak film nemá. Na prípade posledného pána "na holenie" som jasne videl, že ani pri rôznych tých scenáristických pomôckach, ako sú problémy s trávením, diabetes ap., nesledujeme ako-tak realistické divadlo. Diabetik by takto rýchlo a nota bene bez utrpenia neodišiel - niečo o tom viem... - Jediným plusom filmu sú tri pekné ženské v rolách prostitútok (človeku sa nechce veriť, že sa písal r. 1973). A s týmito postavami je späté podľa mňa jediné snáď aspoň trochu podnetné posolstvo: tie tri si svoj život vážia. - Nuda, trápnosť, absencia významu. Na "kultový status" ohľad neberiem.

S umanutou snahou zaujať diváka príbehom maturanta, umanuto baliaceho nie jednoznačne sympatickú slečnu, bezmála bez nápadu a šťavy, neschopný poriadne využiť nosnú líniu príbehu (príprava "alternatívneho" spracovania klasického divadelného kusu) predstúpil pred československých filmových divákov roku pána 1982 kolektív súdruha rejžu D. Kleina - a zožal potlesk! Nie však o tridsať rokov neskôr u mňa. - Aby som len nekritizoval: toto považujem za zaujímavé momenty filmu: výsmech z vtedy bežnej vyprázdnenej oficióznej frazeológie (aplikovateľný mutatis mutandis i dnes), vcelku pôvabné, miestami až éterické rýmovačky a... no... až si na niečo ďalšie spomeniem, dopíšem. :)

Pozoruhodná kritika pomerov v zdravotníctve, v malomeste (resp. snáď na vidieku?), medzi starými (kedysi dobrými) spolužiakmi, platná nielen pre 80. roky, ale v jadre i pre dnešok, pre mňa zaujímavá, hoci povrchná štúdia nástupu dezilúzií po vstupe do "života"... Pretože ma prvý ani druhý "básnický" film neupútali - to say the least -, pristupoval som k tretiemu bez očakávaní či v horšom prípade s očakávaniami najhoršieho a dokázal som si tento v rozpore so svojím komediálnym odórom vcelku vážny film užiť, a to aj napriek snahe tvorcov získavať divácku sympatiu pomocou starých známych (rádoby dobrých) figúr, hoci aj v niektorých prípadoch už iba s jednou nohou, a napriek trestuhodnému poškodzovaniu historického nábytku v zámockom múzeu.