Biopler

Tento kúsok je názorná ukážka ako sci-fi filmy brutálne starnú. Námet je síce vypožičaný z dôb fašistickej ideológie, ale tvorcovia ho vedeli celkom elegantne preniesť na plátno. Ťažšie je však uveriť zbúchanému záveru s happyendom naprieč dovtedy videnému, dovtedy neohrozenému vládnutiu Dragov, ktorí sa blahosklonne pre mier sklonia nad človekom. Snímke sekne tajomný hudobný podmaz.

Klobúk dole pred výkonmi všetkých hercov. Už dlho ma nedostala dráma takto do kolien. Hugh Jackman hrá vetrom ošľahaného muža, ktorý má z materiálneho pohľadu na človeka všetko. Je to jeho život, ako v jednej replike nezabúda zdôrazniť, a on si ho zariadil tak, že má dve deti s dvoma rôznymi ženami. Býva v krásne zariadenom byte, má okúzľujúcu partnerku. V práci mu to perfektne ide a dokonca si ho vyhliadol kandidát v primárkach, aby mu pomohol s kampaňou, čím sa mu črtá kariérny posun. Ale predsa mu vzťah so starším dospievajúcim synom neklape ako by rád chcel, ako by ho ako muž mal rád pod kontrolou. Mladý chalan je vzpurný, ťažko čitateľný, kdesi v hĺbke zasiahnutý rozvodom rodičov. Keď sú oni traja spolu, vtedy akoby ožíva... akoby sa potvrdzuje stará pravda, že tí dvaja (rodičia) sa v dieťati stali jedným telom. A to nové telo ich až existenciálne potrebuje mať čo sa týka sprevádzania životom pri sebe oboch, nechce ich vidieť rozhádaných a od seba. Zen McGrath pôsobí v roli syna trochu neobratne, ale pre mňa sú jeho vyjadrovania, neistota, naopak, skvele stvárnené. Totižto on sám má so sebou problém a ťažko ho pomenúva, ale postupom času sa k jadru dostávame. Akosi ho však nevie stále pochopiť otec, a nepomáha ani keď sa k nemu nasťahuje syn. A toto nepochopenie, nemožné pod nánosom všetkého balastu okolo, je jeho prekliatím. Skvele naň sedí Kristov citát z evanjelií, ktorý som čítal v jednej úvahe k filmu: "Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!" Veru, šťastný život detí je šťastím aj rodičov, v tomto prípade otca. V tejto snímke je znázornený opak a spolu s dojemným záverom ukazuje divákovi archetypálne dôsledky postoja mnohých súčasníkov, ktorí žijú svoje životy tak, akoby ich život sa mal točiť len okolo toho na čo aktuálne majú chuť, akoby os sveta prechádzala ich chrbticou, akoby stále len hľadali vlastné šťastie. Dôležitým momentom snímky je aj rozhovor otca Petera s jeho vlastným otcom, ktorého hrá Anthony Hopkins. Tento herecký starček v minimalistickej roli zhrnie to čo robí mnoho mužov vo výchove keď je to ťažké a čo mu on sám radí - "len sa cez to treba preniesť". Tak to robil on a vyšlo to, avšak tiež to poznačilo jeho vzťah so synom. Jeho syn našťastie netrpel psychickými problémami, no dnes je doba iná a to sa mu snaží vysvetliť Peter, ale márne. Dnešná generácia Z skrátka vyrastá v digitálnom veku kedy je potreba vzťahov kľúčová a tento film to majstrovsky vykresľuje.

Klasicky liberálny film, v dobrom zmysle slova, velebiaci slobodu jednotlivca pred štátnym či spoločenským paternalizmom. Je výborne vedený presvedčivým Eckhartom, ktorý dokáže argumentovať tak, že nie je dôležitá realita, ale percepcia reality. Je to inteligentná komédia, ktorá okrem iného pobaví aj tým, že hlavný hrdina sa vyškriabe aj z toho čo o ňom "off record" napíše sexi novinárka. To je taká čerešnička na torte v rámci jeho života lobistu za korporácie, ale aj za seba samého. Ináč je to príbeh, ktorý nejako začne, rozvíja viacero dejových liniek, zvlášť sa venuje vzťahu so synom, aby sa v závere vrátil cca k tomu istému. Teda chýba dramatizácia, zápletka. Zápletka s únosom má potenciál, ale vlastne vyšumí do prázdna. Dielo je celkovo poňaté skôr epizódne. Ohľadom vykecania sa z hocičoho, lobizmu atď pôsobí na mňa snímka univerzálne. Scenáristicky výborné, režijne priemerné, herecky, až na Eckharta, priemerné. Skrátka silné 3*.

Tento diel začal ozaj parádne, zaujímavo a uveriteľne sa vyvíjal až do automobilovej naháňačky v Ríme. Predtým skvele zvládnutá sekvencia z letiska, ktorá dynamicky rozpumpuje divákovo srdce, je vystriedaná nekončiacim balastom z autonaháňačky, počas ktorého, naopak, divák trpí. Príbeh je vymyslený veľmi dobre, poplatný aktuálnemu dianiu vo svete, rýchlo napredujúcemu vývoju AI, kde ako ľudstvo málo myslíme na dôsledky. Tento diel pracuje s tým, že sa AI vymkne z rúk jej stvoriteľom. Náramne ma bavil fakt ako Ethan Hunt a spol. uvažujú nad tým či jedného z nich už neovplyvňuje tzv. Entity. To je plus spoločne s viac epickejším rozmerom (smrť Ilsy), fakt dobrou chémiou medzi Cruiseom a Atwell a krásnym vizuálom. Bolehlav je opäť z prevedenia kaskadérskych kúskov. Huntovo crazy nabúranie sa do idúceho vlaku či jeho predošlá jazda na motorke na hocijakom teréne je šiši. Spoločne s vytrhnutím volantu a exodus z auta, na ktoré sa rúti metro či až otravná survival šplhačka z vagónov Orient Express nad priepasťou, pri ktorej nič emočne neprežívate keďže viete, že Ethan a slečna Grace sa musia kvôli druhému dielu zachrániť. Smiešne vyznieva aj fakt, že hoci sme v súčasnosti a hrdinovia používajú strelné zbrane, keď sa v strede stopáže bojuje na moste v Benátkach, tak sa vyťahujú šable či nože... akože sa máme preniesť do stredoveku? V krásnom kabáte, ktorý pripravila pani Noc? :) Hunt má v postave Gabriela po dlhej dobe schopného záporáka, zatiaľ celkom tajomného. Hi-tech vecičky skvele dosadené do príbehu, spoločne s postavami z dielov predošlých, hlavne Kittridge potešil. Oproti posledným trom dielom určite posun, u mňa o jednu *, ale stále žiadna sláva.

Chápem, že Ševčík debut poňal ako štylistické cvičenie. Zo všetkého najviac čuší i ruší preexponovaný obraz ako taký. Vyžíva sa v protisvetle, disco svetlách a farbách, ale je z toho guláš. Čiže vizuálne je to pre mňa všeobecne odpudivé dielo. Príbehovo na začiatku zaujme, i prevedením, ale v závere to s tým bráškom vypáli vcelku nelogicky. Páči sa mi ako vrství do reálneho deja predstavy hrdinky. Chce byť osobitý. Vzhľadom aj na neskoršiu tvorbu, pri ktorej dospel, dávam silné 2*.

U mňa je Schumacher navždy dirty driver. Skrátka to čo vyviedol Villeneuveovi v 1997 a Hillovi v 1994 je neakceptovateľné. Nezmenil sa ani po pauze a hneď počas prvého roku po comebacku nezostal povesti nič dlžný. To ako natrel bývalého kolegu Barrichella na múrik v Maďarsku 2010 je v mysliach zarytých priaznivcov pretekania stále živá spomienka. Musím však priznať, že ma i napriek animozitám dokument bavil, lebo sa veľmi dobre venuje počiatkom kariéry, a to nielen formulovej, ale i motokárovej, rozhovory s jeho otcom do toho perfektne pasujú. Samotné začiatky v F1 sú tiež skvele podchytené, spolu s osudovým prechodom do Ferrari a pritom som sa prichytil, že si u mňa Schumi získaval kredit. Jeho zapálenie pre prácu, detail, testovanie, debaty s inžiniermi atď, všetko čo mu aj so šťastíčkom zaručilo tretí titul v roku 2000. Z nepochopiteľných dôvodov sa dokument nevenuje jeho najúspešnejšiemu obdobiu a to získaniu piatich titulov v rade, čo sa žiadnemu pretekárovi nepodarilo. Odbije to suchým konštatovaním, že to bol zlatý vek. Navyše vždy s dominanciou, čo nie je pravda pre rok 2003 a čiastočne i 2001. Na snímke mi vadí, že sa sledovaným sezónam venujeme epizódne, veľakrát skrz jeden závod z každej sezóny. Chcelo by to pevnú ruku režiséra, ktorý by archívne zábery z viacerých závodov vedel vyskladať do pochopiteľného celku. Divák neznalý F1 či Schumachera, nepoznajúci okolnosti, musí byť stratený. Comeback v 2010 je odbitý za 2 minúty, čo len podporuje moje rozporuplné dojmy z neúplného vykreslenia kariéry i života tohto jazdca. Zišlo by sa opraviť chyby ako, že Suzuka 2000 bol finálny závod sezóny a pod. To však už hľadám chyby, no treba si uvedomiť, že to robil americký Netflix a vieme aký vzťah k F1 majú Amíci... čiže až tak pútavo vyskladaný príbeh ako u Sennu (dokument z 2011) nemožno očakávať.

Táto vecička zreje u diváka s každým ďalším pozretím. Pri prvom sledovaní som si všimol, že dáma sa pred zaspatím nejako zmyselne hladí a potom to isté na ňu skúša muž, ktorý sa akoby epizódne objaví v tom celom. Taktiež dáma je v určitých záberoch jasne braná bez prádla a tiež to má niečo vypovedať. Pri druhom zhliadnutí mi začalo vŕtať v hlave poschodie vs prízemie (teda podvedomie/sen vs vedomie), tajná dáma so zrkadlom miesto tváre, ktorú nie a nie dobehnúť, a potom scéna, v ktorej sa zreteľne muž pozerá do zrkadla a my ako diváci vidíme jeho odraz. Po zasiahnutí nožom sa mužská tvár mení na zrkadlo, to skrátka musí mať súvis s tajnou dámou. Toto dielo je tajnička a chce nám čo to vypovedať o žene ako takej, o jej vnútre, o tom s čím bojuje v mužskom svete, dá sa to skvele chápať v kontexte doby a zvlášť vo filmovom priemysle. Mierim na to, že veruže v 40.rokoch bolo režisérok ako šafránu. Na prvú ma napadá akurát Leni Riefenstahl, známa Nemčúrka z dôb 2. svetovej vojny, ktorá točila propagandistické snímky. Späť k dielu - režisérka využíva filmový jazyk, aby objasnila ako sa dáma túži zmeniť či premeniť v mužskom svete, ako o tom sníva a ako sa jej to nedarí, avšak po mnohých pokusoch objaví svoje skutočné ja a nebojí sa byť i aktívnou (hodený nôž do tváre muža). Skvele využíva strih, v tej dobe tzv. skokový, ktorým znázorňuje ako sa prediera hlbšie do svojho podvedomia. Robí tak skrz schodisko, ktorým symbolizuje stúpanie nahor, do vyšších poschodí jej psychiky. Kľúč je povestný, ako ho protagonistka postupne vypľúva a užíva, tak tým myslím chce povedať, že odomyká potenciál, otvára svoje trináste komnaty a získava sebavedomie. Šokujúco pôsobí záver kedy vidíme jej smrť. Chcem sa zmieriť s tým, že sa jedná o metaforu, kde smrť znamená vzkriesenie vedomia. Ale čital som aj iné výklady snímky. Aj to svedčí o viacerých kľúčoch pri odomykaní pochopenia jej obsahu. A to je známka kvality a nadčasovosti.

Nie je to super dokument, ale neznalému divákovi, či nenašincovi čo-to napovie, aj keď má stopáž pod jednu hodinu. Podstatu k talianskej mafii a jej prepojeniu na vládu objasní, podobne sa venuje aj Kočnerovi. Ale končí pesimisticky. Medzičasom sa to podarilo napraviť (Zsuzsová odsúdená), no iba sčasti (Kočner oslobodený).

Nemám nič proti inej animácii, ktorá je aj celkom presná, ale príbeh, príbeh, príbeh. Namakaného cyklistu so sosákom a la Miro Noga chytia nejakí mafiáni a unesú, no ukáže sa, že to nie sú žiadni mafiáni, len hranatí týpci ako náš premiér Hranol. Táto paralela ma pobavila i keď ide o filmovú postavičku, ktorú vymyslel istý Francúz. Problém však je, že snímka ozaj nedokáže naplno zaujať a úletmi ako jazdiaca stará babka na psovi ma neohúri.

Film má dobrý ťah, prvú tretinu kedy sa započúvate do rozhovoru advokáta a zločinca, ktorý vrcholí nezabudnuteľným priznaním väzneného, že "šukal prasata", by som vyhodnotil ako najlepšiu časť príbehu. Celkovo sa však z historického príbehu nevykľul aj silný film. Retrospektíva udalostí je rozkolísaná, pochybnosti mám aj o žánri - má to byť psychologická sonda do duše (ne)normálneho človeka či to má byť thriller či len prostá dráma? Ševčík ohúril temným vizuálom, tridsiatkové kulisy sú fajn, ale divadelný look nezaprú, ale nadovšetko ešte musí popracovať na vyprávaní príbehu dobudúcna. Skratkovitosť a z toho vychádzajúca nesúrodosť zapríčiňujú stratu záujmu o postavy. Napr. vrahova žena v závere - mne už bolo úplne jedno ako to s ňou dopadne. Tiež mi vadí, že sa tvorcovia pustia do príbehu vraha, ktorý mal 30, neskôr 40 rokov keď vykonával sériu vrážd, a dajú to zahrať pomaly 70ročnému Kňažkovi. Zahral to dobre, nehovorím, silne pripomínal Lectera, ale vedel som si to pri sledovaní odmyslieť, lebo Kürten nebol kanibal. To nevieme v Čechách a na Slovensku nájsť herca, ktorý by zahral zrúdu? Či by mu takáto rola zničila kariéru a bol to režijný zámer?