nascendi

V prvej časti filmu som si pripomenul doby, v ktorých sa viac zháňalo, ako nakupovalo a znovu obdivoval vynaliezavosť a úsilie ľudí pri obstarávaní si vecí, ktoré im nedokázal zabezpečiť socializmus Ceausescovho razenia. V takýchto podmienkach organizovať ilegálny potrat a kopiť pritom jednu chybu za druhou je námetom na solídnu drámu. Ale to by som sa musel vcítiť do problémov niektorej z postáv, čo sa mi nepodarilo. Tak som to nezúčastnene dosledoval a nenašiel tam nič kontroverzného, výnimočného, či prehnane drsného. To sa tak javí iba pri pohľade zvonku. Preto na záver parafráza známeho výroku: V Rumunsku to bolo tak.

Športové filmy pokojne oželiem, pravidlá baseballu neovládam, takže ani netuším, čo je zmyslom tejto hry a napriek tomu som poctivo dopozeral dvojhodinový film. Športových filmov nakrútených podľa skutočných životných osudov aktérov som videl mnoho. Prakticky sa od seba nelíšia. Tento sa trochu vymykal svojím naivným antirasistickým ladením Poitierovského typu. Násilná disproporcionácia postáv na dobrých čiernych a zlých bielych vyzneniu filmu skôr uškodila, než prospela.

451° Fahrenheita - teplota, pri ktorej sa papier vznieti a horí. Slávne dielo môjho obľúbenca Raya Bradburyho je ťažko sfilmovateľné, a v 60. rokoch to bolo ešte omnoho ťažšie. Dnes, keď už sme sa k jeho myšlienke priblížili na dohmat sa síce knihy ešte nepália, ale tiež už málokoho zaujímajú a naše LCD, LED a 3D telesteny chrlia na nás tak idiotské telenovely, reality show a sitcomy, že presahujú aj spojenú fantáziu Bradburyho s Truffautom. Možno by bolo možné nakrútiť remake, len by to muselo byť "voľne podľa Bradburyho", nie doslovne, ako to poňal Truffaut. Aj keď jeho filmu nie je možné uprieť atmosféru a invenčnosť, predsa len pôsobí príliš jednoducho, strojene a prvoplánovo. A tak, síce nerád, ale musím ísť s hviezdičkou dolu. O nadčasovom alebo dokonca o kultovom filme v tomto prípade nemožno hovoriť.

Pozrel som si netradične a neplánovane tento film, pretože ma zaujala prvá dramatická scéna, ktorá sľubovala omnoho viac, než som nakoniec dostal. Film je úplne zbytočne a samoúčelne radený od konca k začiatku a rovnako tak klesá aj úroveň jednotlivých epizód. Napriek tomu nechápem rozčarovanie niektorých komentátorov, pretože film považujem za pozerateľný, a aj keď málokoho nadchne, nebude ani veľa tých, ktorých urážal alebo nudil.

Príjemné prekvapenie po mesiaci priemerných a podpriemerných filmov konečne niečo, čo nakrútil neznámy režisér (pre mňa) s neznámymi hercami (pre mňa). Nakrútil známy, mnohokrát predtým opísaný, či nakrútený príbeh a predsa sa mu to podarilo tak, že ma výsledok zaujal a považujem ho za vydarený. Joseph Gordon-Lewitt zahral svoj part veľmi presvedčivo, jeho partnerke sa až tak nedarilo a možno by iná herečka dostala film ešte vyššie. Mám rád romantické filmy, v ktorých neideálni partneri prežívajú neideálne vzťahy.

Nakrútiť drámu mladého človeka postihnutého exotickou formou rakoviny tak, aby mohla byť žánrovo zaradená aj medzi komédie, to chce naozaj guráž. A nielen guráž, ale aj schopnosť balansovať na ostrí medzi životnou drámou a sprievodnými srandičkami. Našťastie, tých "srandičiek" bolo primerané množstvo, teda iba toľko, aby dámy nemuseli príliš často siahať po papierových vreckovkách. Jonathanovi Levinemu sa podarilo tie "srandičky" udržať na povrchu naozaj temného príbehu bez toho, aby komediálny prvok kedykoľvek prekryl dramatickú podstatu. Páčilo sa mi, ako bol film zaľudnený bez toho, aby bol nosný príbeh zatláčaný do úzadia. Je to jeden z mnohých filmov o vyrovnávaní sa ľudí so správou, že v ich tele hlodá rakovina. Jeden z lepších filmov na túto tému. Americky vecný, bez amerického sentimentu. Jeden z filmov, ktorý výkon hlavného predstaviteľa posunul v celkovom vyznení o stupienok vyššie. Jeden z filmov, ktorý končí tak, ako väčšina podobných filmov, ktoré tak neskončili, i keď mohli. Jeden z filmov, ktoré som rád videl.

Pomerne dlhý film o tom, ako to dopadne, keď políciu riadia úradníci. Tí totiž ovládajú iba vyhýbanie sa zodpovednosti, skrývanie sa v kolektíve, odvolávanie sa na predpisy a kompetencie a množstvo podobných kvalifikácií. Aj keď je v popiske vyzdvihovaná mrazivá autenticita, viackrát som mal pocit, že to so zobrazovaním preháňali (asi v záujme toho, aby aj diváci s IQ jedného z gangstrov pochopili). Aj dnes a ešte vo väčšej miere sa stretávame s tým, že ľudia si nakrúcajú videá namiesto toho, aby niekomu pomáhali, alebo niečomu zabránili. Len to nevyzerá tak umelo a hrane ako v tomto filme. Takže dĺžka a uveriteľnosť sú moje dve výhrady, pričom so zvyškom som bol celkom spokojný, pretože podobný postup šéfov poznám z vlastnej pracovnej praxe.

Komentár sa týka pohľadu do spätného zrkadla. Túto reláciu som mal naozaj rád a spolu s Večermi Milana Markoviča patrila k tým. na ktorých pokračovanie som netrpezlivo čakal. Dokonca som výber najlepších hlášok uverejnil na svojej webovej stránke, kde má doteraz celkom slušnú návštevnosť. Výborná bola v jej začiatkoch, keď ju moderoval Robo Beňo a okrem dominantného Milana Lasicu v nej účinkovali Julo Satinský, Milan Markovič, Stano Radič, Stano Dančiak a niektorí ďalší. Stačili dve úmrtia a príchod Vacvalovej s Feldekovou a úroveň začala padať. Ale skutočný pád spôsobili až tlaky mocných, ktorí bytostne neznášajú politickú satiru, najmä ak je o nich. Tlaky viedli k presťahovaniu, premenovaniu a končili jej "pozastavením". V súčasnosti sa na JOJ vysiela vykastrované 7edem. V ňom už slabé náznaky politickej satiry produkuje iba Milan Kňažko, ostatní rozprávajú staré vtipy, nezaujímavé historky, dve hrobárky humoru žijú v ilúzii, že niekoho zaujíma ich život a príhody a tešia sa z potlesku publika, o ktorom nič nevieme.

Mám, rád žáner sci-fi a mrzí ma, že spokojnosť pociťujem iba s jeho knižnou formou. Filmy, najmä tie, kde sa pokúšajú ukázať vzdialenú budúcnosť, technické výdobytky a mimozemšťanov sú spravidla na smiech a zastarajú ešte pred premiérou. Jednou z málo výnimiek bola v minulosti Gattaca, z istého hľadiska aj Kontakt a niekoľko ďalších diel. Preto som bol oprávnene zvedavý na 7 sestier s veľmi zaujímavým a stále aktuálnejším námetom. Ale tak ako u väčšiny filmov nakrútených v tomto storočí som bol sklamaný realizáciou, ktorej začiatok bol v deravom scenári, pokračovanie v nadbytku akčných scén a ukončil ju príšerný slovenský dabing. Pred mesiacom som videl ďalší film s Noomi Rapace a aj keď bol z iného súdka, dosť sa na seba podobali. Mrzí ma, že tak, ako sa začínajú všetky pivá podobať na jedno (Heineken), tak aj filmy sa nakrúcajú podľa jednej šablóny a budú stále ťažšie od seba odlíšiteľné. Otázkou je, či to ešte niekomu okrem mňa bude prekážať.

Náhodou som natrafil na film zo šesťdesiatych rokov s niekoľkými známymi menami, tak som si ho nenechal ujsť. Bohužiaľ nenadchol ma, dokonca ani príliš nezaujal a utvrdil v presvedčení, že okrem filmov, ktoré z toho obdobia poznám už objavenie ďalšieho porovnateľného nemôžem očakávať.