nascendi

Norimberský denník od Johna Gilberta mám vo svojej knižnici, Norimberský proces z roku 1961 mám vo svojej Top100 a dnes som videl dvojdielne televízne spracovanie tejto udalosti. Dal som mu štyri hviezdičky. Kramerov film mal vynikajúci scenár a sedmičku špičkových hercov. Tento televízny film mal určite na viac, než na obmedzenie dejinnej udalosti na akýsi súboj dvoch mužov, pričom o Göringovi je odvážne tvrdiť, že bol myšlienkovým partnerom k sudcovi Jacksonovi. Herecky vyprázdnený film neponúkol ani nič nové z atmosféry procesu a tak ho zachraňuje iba príbeh, ktorý sa v súčasnej dobe riadeného zabúdania na minulosť a reinkarnácie fašizmu stáva opäť aktuálny.

Karel Kachyňa je mojim obľúbeným režisérom. Vlak do stanice Nebe je 25. filmom, ktorý som si pozrel. Považujem ho však iba za priemerné dielo, ktoré trpí neujasnenosťou, čo vlastne chcel režisér nakrútiť a aké posolstvo divákovi vyslať. To však vôbec neznamená, že vo filme nie sú pasáže potvrdzujúce Kachyňov umelecký dôvtip, zrelosť a najmä jeho talent pri vedení detských hercov..

Neberte nám princeznú nepatrí medzi vydarené muzikály. Napriek tomu je aj po rokoch celkom obľúbený a pesničku Šaty je dosť často počuť z rozhlasových staníc. Keď sa zamýšľam nad obľúbenosťou muzikálu nutne dôjdem k záveru, že napĺňa sny. Sny, v ktorých Marika chodí a pobieha, sny v ktorých si môžeme pripomenúť hudbu legendárneho Deža Ursínyho aj vidieť Mekyho v originálnom svetri. Na tri hviezdičky to bohato stačí.

Pravdepodobne prvý filipínsky film, ktorý som videl a som veľmi spokojný. Dokonca aj vtedy, ak si uvedomím, že je to pohľad na Filipíncov očami Angličana. O to mi bol bližší. Okrem neznesiteľnej situácie na farme ma hneď po príchode rodiny do Manily zaujali davy ľudí, ktorí sa motali na malom priestore. Bolo jasné, že džungľové podmienky vyprodukujú džungľové pomery a tak sa aj stalo. Sociálna dráma ako vyšitá. Kde sa na to hrabe taliansky neorealizmus. Pre skutočnú biedu a beznádej je treba ísť do Ázie. Krimi thriller v záverečnej časti mi už pripadal trochu prilepený, ale zo širšieho hľadiska predstavoval jeden z reálnych variantov.

Nemusím opakovať, že automobilové závody ma nechávajú byť chladným, takže to predznamenáva môj záujem o filmy s touto problematikou. Na druhej strane by som si pripadal ako ignorant, ak by som si nepozrel ôsmy!!! najlepší film všetkých čias. Samozrejme iba podľa súčtu priazne, ktorú mu venovalo doterajších 8 tisíc divákov. Nekritizujem, veď Gaussova krivka platí aj na takéto výsledky. Ja som videl Le Mans so Stevom McQueenom i nedávnych Rivalov a možno aj nejaké menej výrazné filmy. U tohto som si uvedomil, že za 98 miliónov dolárov je veľmi ťažké nakrútiť nepodarený film. Rozhodne sa však dal nakrútiť kratší film, dalo sa dohovoriť Christianovi Baleovi , aby sa trochu krotil a výsledok mohol byť ešte lepší. Nie v rebríčku ČSFD, ale v mojom dojme.

Dokument, ktorý je preplnený nostalgiou, spomienkami na časy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Nie som fanúšikom hudby, ktorá tam v úryvkoch zaznievala, ale zaujal ma zúfalý a chvíľami aj úspešný zápas o prežitie v podmienkach digitalizácie hudby. Zažil som dobu bakelitových platní (rozbitných), neskôr vinylov SP, EP, LP, cievkových, neskôr kazetových magnetofónov, CD, DVD, mp3 a v súčasnosti už nastupuje doba, ktorú avizoval Bill Gates, keď si ľudia nekupujú a nezhromažďujú nosiče, ale si na ju cez internet objednajú, zaplatia, vypočujú a je vystarané. Je jasné, že technika a hudobníci sa vzájomne ovplyvňujú a v tom zápase o prežitie sú aj straty, akou bol zánik štúdia Sound City.

Napriek téme, pre mňa nijako zvlášť zaujímavej, som mal pri sledovaní filmu dobrý pocit. Spočiatku mi pripomínal Chytilovej Sedmokrásky, neskôr, po vstupe Steva Buscemiho herecké trio ukázalo, čo v nich je. Osobitne Thora Birch, ktorej postava poskytovala najviac príležitostí zaujať. Problémy dospievania a hľadania si svojho miesta vo svete dospelých sú pravdepodobne univerzálne, ale napriek tomu bolo vidno, aká je situácia v Amerike osobitná.

Dielo Arthura Conana Doyla leží v troch zväzkoch SPKK z konca päťdesiatych rokov v mojej knižnici. Je to detektívna klasika a ako každá klasika sa ťažko prevádza na filmové plátno. Asi je to tým, že väčšina divákov má veľmi konkrétnu predstavu ako by malo prostredie diela vyzerať, ako by mal hrdina vyzerať a konať, takže vôbec nie je jednoduché týmto divergentným názorom vyhovieť. Videl som staršiu verziu z roku 1959 a dnes televíznu verziu z roku 1983. Je nepomerne lepšia, postavy sú bližšie mojej predstave a už nepotrebujem vidieť žiadnu ďalšiu verziu. Okrem toho klasické diela ostávajú aktuálne iba v prípade, že sa zaoberajú nestarnúcimi témami. Takou detektívka určite nie je. Preto som ani pri tomto vydarenom prepise nesiahol po štyroch hviezdičkách. Aj keby sa za to prihovárali Cowley so Spikingsom.

Iba pred pár hodinami som dopozeral Fassbinderov film Proč posedl amok pana R., do komentára som napísal, že mi pripomína Papouškove filmy o Homolkovcoch a vzápätí pozerám Panelové vzťahy, ktoré sú iba inou variáciou na neznesiteľnosť klietkového chovu, ktorý mali ľudia za socializmu považovať za plnohodnotný život. Ešte by som k tomu pridal Chytilovej Panelstory a to je všetko quod erat demonstrandum. Nie je to iba otázka materiálového nedostatku. S rovnakým problémom sa stretávajú jednotlivci i celé rodiny, pokiaľ sú ich životy nasmerované na konzum, pretože po naplnení tohto mizerného cieľa nastáva prázdno, ktoré sa nedá prekonať skokom.

Príbehovo veľmi jednoduchý film, ktorý sa dá obsiahnuť tromi slovami - tláchanie, fajčenie, skrat. To nekonečné a nenápadité hovorenie o ničom mi pripomenulo hovory u rodiny Homolkovcov v Papouškových filmoch. Nie som povolaný hodnotiť tento film v kontexte ostatných Fassbinderových diel a tak som rád najmä tomu, že som pretrpel tie strašné dialógy až do konca, ktorý asi nemohol byť iný.