nascendi

Ani som si nemusel ku komentáru púšťať film, pretože po nekonečných reprízach v televízii ho diváci poznajú naspamäť. Mne stačilo vidieť ho dva krát. Dávam mu relatívne vysoké ohodnotenie, pretože spĺňa hlavný účel komédie - baviť. Nemám potrebu ohŕňať nos nad jednoduchým dedinským humorom, keď aspoň trochu funguje. Iná situácia je u pokračovaní tejto slunkosenovej trilógie, kde už jej tretí diel považujem za nepozerateľný.

K filmom Štefana Uhera mám pomerne rezervovaný vzťah, na čom nič nemení to, že som Slnku v sieti pred časom dal spomienkové štyri hviezdičky. Ale dnes zafungoval obyklý proces a po päťdesiatich rokoch som jednu hviezdičku vyhodnotil ako nezaslúženú. Veľmi som ocenil zábery zo starej Bratislavy, rozpamätúval som sa na lesy televíznych antén na strechách, rybárske čerene na Dunaji a atmosféru z dôb, ktoré si pamätám. To všetko výborne nasnímané a citlivo videné. Ale tým to aj končilo. Najodpudzujúcejšie na celom filme boli pre mňa dialógy (pravdepodobne majú pôvod už v Bednárovej predlohe, ktorú nepoznám a ani nechcem poznať). Vybraní neherci ich interpretáciou nijako nevylepšili, skôr naopak. Takže povedané jazykom filmu: Je to bezviš úvod do čs. novej vlny, ale pokiaľ našinec nemá viac ako 50 rokov, je ridky a musí si pripadať, ako tranzistorka topená vo vodách Dunaja.

Zaujímavý dokument o zanikajúcej profesii vysokohorských nosičov. Krásne zábery Vysokých Tatier sú striedané výpoveďami nosičov, ktorí si toto povolanie zvolili z najrôznejších dôvodov. Je to povolanie vyvolávajúce závislosť. Postupom času si už nosiči nevedia ani predstaviť, že by s tým skončili a venovali sa niečomu inému. Film som vnímal ako poctu posledným z posledných. Nič sa proti tomu nedá robiť, takto zaniklo v toku času množstvo iných povolaní.

Ešte som nevidel najvýznamnejšie filmy Davida Lyncha a tak som bol oprávnene zvedavý na jeho Slonieho muža. Počas sledovania filmu narastala moja nervozita, pretože sa mi nedarilo nájsť nič, čo by odôvodňovalo jeho vysoké hodnotenie a rad ocenení. Príbeh je jednoduchý a svojim spôsobom atraktívny, čiernobiely filmový materiál ponúkal hry svetla a tieňa a sústredenie sa na psychiku znetvoreného človeka. Namiesto toho čiernobielosť prenikla do postáv, film bol zameraný skôr na reakciu okolia, než na vnútorný svet znetvoreného a rozdelenie postáv na "dobrých" a "zlých" posúva film do žánru rozprávky pre dospelých. Aj keď vznikol podľa skutočného príbehu väčšina postáv vyznievala umelo, neprirodzene a aj ich správanie bolo často prehnané. Celkový dojem príliš nevylepšil ani štandardne dobre hrajúci Anthony Hopkins a rovnako dobre hrajúca hudba. Celkový dojem má u mňa hodnotu troch hviezdičiek, bez ohľadu na päťhviezdičkové more dookola.

Pozrieť si tento film opakovane je číre bláznovstvo. Už pri premiérovom sledovaní si väčšina divákov všimne mizerný scenár, režiséra, ktorý ho ničím nevylepšil, viacero amatérsky zahraných scén, neospravedlniteľnú hudbu a zlý pocit po skončení filmu. Vlastne som si chcel iba pre seba odôvodniť dve hviezdičky, ktoré nedávam príliš často. A na to som ani nepotreboval vidieť celý film.

Celkom chápem obľubu tohto filmu, aj keď ju ja osobne nezdieľam. Guy Ritchie ponúkol divákom presne to, čo chcú vidieť. Pripravil si scenár zaručujúci, že sa diváci nenudia, aj keď sa vo filme dosť kecá. Ale sú to presne cielené rečičky, ktoré zvyšujú účinok akcie, ktorou sú prekladané. Na rozdiel od môjho trojkového dojmu som dal filmu štyri hviezdičky ako ocenenie veľmi dobrého remesla, ktorým sa film vyznačuje.

Nevidel som Únos, ani Sviňu a dielo Mariany Čengel Solčanskej som nakúsol Slúžkou. Zdanlivo jednoduchý príbeh štiavnického dievčaťa, ktoré odchádza slúžiť do nemeckej rodiny v Prahe je ozvláštnený viacerými vedľajšími motívmi a svoje zohráva aj komplikovaná atmosféra prelomu storočí. S filmom som celkom spokojný, reálie boli starostlivo vybrané, postavy vytvárali málo opozeraní herci, sem tam ma zaujala aj dobrá hudba, páčili sa mi viaceré detaily. Obočie som dvíhal iba nad vzťahom Anky a Rézi a najmä pri malej zrozumiteľnosti časti dialógov, čo považujem už pomaly za chronický nedostatok slovenských filmov.

Tak sa mi zdá, že v mojich spomienkach vyznela táto mikrokomédia o čosi lepšie, ako tomu je po rokoch. Všetko je fajn, lepších hercov nebolo možné zohnať, predloha nesie pečať vynikajúceho spisovateľa, bol som aj tentokrát spokojný, ale štyri hviezdičky boli príliš.

Neoslovil ma tento Bergmanov film. Chápem, čo ním chcel vyjadriť, pravdepodobne to v tejto podobe vnímavejší diváci aj budú akceptovať, ale pre mňa je to iba film, ktorý kompletizuje Bergmanovu tvorbu.

Nakrútiť vynikajúci film o živote slávnej osobnosti predstavuje veľký problém. Problém o to väčší, ak jeho predlohou je vynikajúco napísaný životopisný román. V prípade Smädu po živote sa to podarilo. Obsadenie dvoch hereckých gigantov do hlavných úloh, získanie prístupu k najvýznamnejším dielam oboch maliarov, pútavý dej a skvelá hudba dali vzniknúť životopisnému filmu, ktorý má šancu zaujať aj po viac ako pol storočí nielen milovníkov výtvarného umenia, ale aj tých, ktorí dovtedy vedeli iba to, že niekedy existoval maliar, ktorý si v záchvate šialenstva odrezal ucho. A tak jedinou nezodpovedanou otázkou v spojitosti s týmto filmom ostáva, prečo som mu ani teraz nedokázal dať plný počet hviezdičiek.