nascendi

Dlho som sa rozhodoval, či tomuto zvláštnemu filmu dať tri, či štyri hviezdičky. Mal atmosféru, ponurosť, surovosť i viac než slušné herecké výkony niektorých predstaviteľov. Pravdepodobne i literárna predloha (nečítal som) bola zaujímavá. Najviac k rozhodnutiu prideliť tri hviezdičky prispela chaotickosť a žánrová neujasnenosť filmu. Chtiac nechtiac som ho musel porovnávať s Vláčilovými Stínami horkého léta, a tam o dosť prehráva.

V rámci prehliadky filmov môjho neobľúbeného Woodyho Allena som si pozrel Zlaté časy rozhlasu. Je to spomienkový film, pravdepodobne s autobiografickými črtami, veď Woody celoživotne kladie seba do centra svojich umeleckých výtvorov. Tento film sa mu celkom podaril a tri hviezdičky si zaslúžil. Podiel na tom má najmä fakt, že v ňom Woody nehrá a tak napĺňa moju predstavu umelca, ktorý lepšie píše, než hrá.

Po filme Underground je mi už nad Slnko jasné, že Emir Kusturica ako režisér a ja ako divák nie sme kompatibilní. Kusturicove filmy mi pripomínajú to, čo neznášam na časti Jakubiskových filmov. Neberiem nikomu jeho záľubu v Kusturicovej tvorbe, ale ja sa už jeho filmom budem vyhýbať.

Linklaterovu trilógiu som sledoval v poradí 2-1-3, pričom jednotkou pre mňa ostáva dvojka, čo je v rozpore s mienkou väčšiny. Ja som vnímal tie tri beforovky ako počas očarenia, počas precitnutia a počas dezilúzie. Napriek prudko odmietavým vyjadreniam niektorých mojich obľúbencov (mat.ilda) považujem aj túto časť za zaujímavú, závažnú a mne blízku. Predpokladám, že mnoho manželských, či mileneckých dvojíc prešlo touto fázou bilancovania, či prehodnocovania, ktorá nie je príjemná, pretože ukazuje rozdiel medzi očakávaniami a ich naplnením. Napriek tomu, že ide o čisto konverzačný film, ktorý by bol vhodný aj do divadla, som sa ani na chvíľu nenudil a hlášky typu (hele kozy a ahoj pse) ma vôbec nepobúrili, lebo takto nejako sa množstvo ľudí vyjadruje bez toho, aby v tom videli niečo neprirodzené. Písať o hereckých výkonoch je zbytočné. Zvládli to obaja, i keď Julie Delpy o poznanie lepšie. A tak ako u Bournovskej trilógie, aj u tejto si prajem, aby nikto neprišiel s nápadom spraviť z toho tetralógiu, veď KDD (každý dolár dobrý).

Bohom zabudnuté deti sú zaujímavým a podnetným filmom. Na pozadí lásky učiteľa a bývalej žiačky film nastoľuje množstvo problémov a otázok, ktorých riešenie je odlišné, ako ponúkajú idiotskí stúpenci multi-kulti a integrácie za každú cenu. Deti a mladí ľudia vo všeobecnosti sú málo tolerantní k odlišnostiam oveľa menšieho rozsahu, ako je hluchota. Navyše je komunikácia s hluchým jedincom podmienená naučeniu sa posunkovej reči. Na druhej strane bolo úsmevné a sympatické, akí boli postihnutí mladí ľudia "ukecaní" v spoločnosti seberovných. Ruky sa im len tak mihali a v miestnosti vládlo ticho. Už som niekde napísal, že som sa bez problémov zmieril s tým, že už ani raz nevystúpam na Téryho chatu, keď mám TEP kolena. Tak prečo má niekoľko, hlúpym smerom orientovaných, aktivistov snahu dožičiť postihnutým ľuďom za spoločné peniaze všetko to, k čomu majú prístup zdraví. Je to rovnako hlúpa idea, ako snahy šialených socialistov vziať peniaze bohatým a rozdať ich chudobným, aby mal každý rovnako. Aj tu platí rozumný výrok: nemôžeme si byť rovní, keď nie sme rovnakí. Je asi zbytočné dodávať, že film je ako celok veľmi príťažlivo nakrútený a obaja herci v hlavných úlohách sú skvelí (vlastne nielen oni).

Je pre mňa málo pochopiteľné, že som na tento film, videný pred mnohými rokmi, zabudol. Bol totiž predobrazom dvoch remakeov (Braček, braček 1981, Osina v zadku 2008) a viac, či menej podobných filmov (48 hodín, Utečenci a Drž hubu!). Ale originál je originál, aj keď chybičky sa nájdu. V každom prípade by sme otravnejšieho chlapa, než akého zahral Jacques Brel, ťažko hľadali. Pre ním kapituloval aj Lino Ventura a ten nekapituloval pred hocikým.

Hra Edmonda Rostanda patrí medzi klasiku, ktorú by mal poznať každý trochu vzdelanejší človek ešte pred vstupom do dospelosti. A keď sa nedokáže prehrýzť jej stránkami alebo navštíviť divadlo (ktoré je spravidla bez rýchloposuvu), má možnosť pozrieť si túto vydarenú filmovú verziu, ktorej skreslenie oproti predlohe je minimálne. Môže sa v nej nadchýnať veľkolepou výpravou a kostýmami, oceniť že bol ponechaný pôvodný veršovaný text a potešia ho herecké výkony dvíhajúce celok na pozoruhodnú úroveň. Gérarda neznášam, ale tu som ho toleroval. Napriek tomu si viem predstaviť aspoň troch francúzskych hercov, ktorí by vtlačili postave Cyrana väčšiu vierohodnosť. Ale to je vec názoru. Ak chcem mať tolerované vlastné názory, musím tolerovať názory ostatných.

Túto hru som si často púšťal z LP, takže divadelný záznam mi k doterajšiemu dojmu pridal iba vizuál. Nedokážem označiť hru, ktorú mám z produkcie DJC najradšej, viem iba, že Dlouhý, Široký a Krátkozraký patria k najobľúbenejším. A úvodné slovo Zdeňka Svěráka patrí k absolútnej špičke. Vyváženosť zložiek, z ktorých je hra poskladaná je jej najsilnejšou stránkou.

Mimoriadne hlúpučký a gýčovitý film, aký dokážu spáchať iba Američania. Pre mňa zaujímavý iba tým, do akých kravín sa nechala nahovoriť moja najobľúbenejšia herečka a ako jej to tam napriek všetkému slušalo. Muzikálové vložky nezapadali do príbehu, Astairove tanečné kreácie som už videl v omnoho lepších filmoch, takže naozaj iba Audrey. Škoda, od režiséra Spievania v daždi som oprávnene očakával viac.

Krokodíly obývajú Zem 350 miliónov rokov, človek nanajvýš dva milióny. Napriek tomu expanzia ľudí likviduje všetkých a všetko, čo nie je podľa nich užitočné a to, čo ich ohrozuje. Nikoho nezaujíma, kto tam bol skôr, kto tam je doma, a kto by mal koho rešpektovať. Veď ak neboli prekážkou bizóny a Indiáni, prečo by mali byť prekážkou nejakí krokodíly. Všetko pre človeka, tú korunu tvorstva. O nejaký čas už budú žiť na Zemi iba ľudia, pretože pre nikoho ďalšieho už nebude priestor. Film je zaujímavý najmä uvádzanými faktami a peknými zábermi. Štruktúra dokumentu a proporcie jednotlivých záberov sa mi už pozdávali menej. Pointa v závere filmu prekvapí a potvrdí obavy tých, ktorým ešte záleží na obnovení stratenej rovnováhy medzi človekom a prírodou.