nascendi

Nepochybujem o mojom zmysle pre humor. Obľubujem rôzne druhy humoru. Český humor mám rád od prvorepublikového obdobia až do súčasnosti. Nepokladám sa moralistu. Ale tento druh humoru sa mi zdá byť nešťastný. Ono to nie je ani humor, ale zbierka trápností prešpikovaná vulgarizmami s fekálnym ladením. Ak v tom niekto vidí niečo viac, je to jeho problém, pre mňa to je jasný odpad. A pritom posledné odpadové hodnotenie som dal presne pred rokom, takže ním neplytvám. Len som bol vyzvaný, aby som si to pozrel, tak som vyhovel.

Tak som predsa len porušil svoje predsavzatie vyhnúť sa akémukoľvek filmu Tarkovského, pretože jeho filmom nedokážem porozumieť rovnako, ako nedokážem prekonať pocit nudy pri ich sledovaní. Ivanovo detstvo je trochu iné, možno práve preto, že sa líšilo od neskorších Tarkovského filmov. V podstate to bol námetom nie príliš originálny sovietsky vojnový film. A keď sa divák dokáže vyrovnať s povinnou ideologizáciou sovietskych vojnových filmov, býva ich sledovanie zážitkom. Veď aj americké filmy bez okázalého vlastenectva je možné spočítať na prstoch jednej ruky. Pre Tarkovského je asi charakteristické, že k nosnej dejovej línii popriliepa ďalšie nefunkčné ozdobí to vynikajúcou kamerou a potom už iba zbiera nadšené kritiky a ocenenia. Ja ostávam pri zemi a tri hviezdičky sú maximom, ktoré som schopný jeho filmom dať.

Tak sa mi zasa, takmer po mesiaci, podarilo vidieť zaujímavý film. Nestotožňujem sa s jeho delením na dve časti s odlišnou príťažlivosťou pre diváka. Vykreslenie života v izbe znamenajúcej svet iba vytvorilo podmienky pre rozohranie skutočnej drámy, ktorou bola adaptácia na svet, ktorý sa im snažil pomôcť, i keď v mnohých prípadoch ťarbavo, na svet bulvárnych hyen snažiacich sa zo všetkého a za každú cenu vytrieskať osobný profit i svet odlúčenej dcéry rodičov, s ktorými sa so striedavým úspechom pokúša nadviazať na minulé. A nakoniec na svet malého Jacka, ktorému paradoxne nízky vek umožňuje rýchlejšie sa adaptovať na všetko nové. A nakoniec treba konštatovať, že pre film je výhrou, keď predstaviteľ detskej úlohy zvládne svoj part s takou bravúrou, ako Jacob. Vôbec som pritom neriešil, či je chybou, aby 9-ročný hral 5-ročného, pretože by som nastúpil na cestu posudzovania uveriteľnosti príbehu ako celku aj jeho detailov, a o ňu určite nešlo v prvom rade.

Nenašiel som ani jeden dôvod, pre ktorý by som mal tomuto filmu dať viac ako dve hviezdičky. Nenašiel som v sebe ani pocit hanby, že som počas filmu niekoľkokrát zaspal. A nenachádzam ani jeden dôvod, aby som film komentoval a svoj názor zdôvodňoval. Nachádzam iba predsavzatie byť pri výbere filmov z tohto prostredia a z tej doby maximálne obozretný.

To bolo čo??? Patrím ku generácii, ktorá dodnes ľutuje, že nikoho nenapadlo nakrútiť pôvodný záznam Jánošíka a kompenzuje to tým, že celý obsah druhej strany LP pozná naspamäť. Už som si zvykol, že je neskutočne veľký rozdiel medzi divadelnými predstaveniami RND a ich filmami (Človečina, Alžbeta Báthory a Ženské oddelenie sú výnimkami). Ale tento inovovaný Jááánošííík je unikum. Nepriniesol nič nové, okrem roztrasenej amatérskej kamery a aj inak dobrý Kassay sa zbytočne nútil do Markovičovej dikcie textu. A pri troche drzosti by som podotkol, že ani Štepka sa netriafal do samého seba spred rokov. Takže výsledkom je sklamanie prechádzajúce do nemého údivu.

Zatiaľ najnižšie hodnotenie predstavenia môjho obľúbeného RND. Ide o akýsi druh remaku, ktorý sa snaží klasické predstavenie zaktualizovať a dať mu nový háv. Bohužiaľ ten nový háv mu nie celkom padne. Ožíval som pri slovných flashbackoch z pôvodného Jááánošíííka, nadšený som bol pri každom výstupe nestarnúceho a stále invenčného Stana Štepku, ktorému bol dôstojným partnerom Michal Kubovčík. U zvyšku predstavenia som uplatnil rýchloposun, pretože som celé predstavenie videl v minulom roku a nežiadalo sa mi repetície.

Aj keď môj vzťah k Hitchcockovi od mladíckeho nadšenia značne ochladol, nevynechal som film, ktorý mi mohol tohto významného filmára priblížiť. Z jeho 53 filmov som videl 22 a páčila sa mi z nich ani nie polovica. Ako som v jednom z komentárov napísal, že je prirodzené, ak filmy starnú, ale niektoré Hitchcockove filmy mi pripadali zostarnuté už v dobe vzniku.  Nespochybňujem nič z toho, čo Hitchcock uviedol na plátno ako prvý, ale nie som ani ochotný hodnotiť ho podľa niečoho iného, ako sú jeho filmy. Tento o jeho živote a diele sa mi celkom pozdával, pretože na relatívne malej ploche obsiahol maximum možného.

Prekvapilo ma, že tento film ešte nemám ohodnotený, ani komentovaný aj keď viem naisto, že som ho už videl. Problémom asi je, že som si z neho zapamätal iba modrú uniformu Pam Grier nevediac ani, že je to o pár rokov staršia prostitútka z Pevnosti Apačov v Bronxe. Film samotný považujem za priemerný a vôbec sa nemienim zapájať do diskusie, či je málo alebo dosť tarantinovský. Prekážalo mi pozvoľné tempo, ktoré až v závere vyústilo do očakávaných dejových eskapád. Pripomínalo mi to šachovú partiu, v ktorej si spoluhráči dve hodiny pripravujú pozície, aby vo vhodnú chvíľu desiatimi ťahmi vyčistili šachovnicu. A tiež som nenašiel takmer nič, čím by som tento film v pamäti odlíšil od desiatok podobných.

Chápem, že čínska kultúra je výrazne odlišná od európskej, ale aj tak by sa patrilo, aby sa nakrúcali filmy, ktoré vyhovujú mentalite a intelektu kuliov, pretože tí už v Číne ani nie sú. Nechápem ale, prečo som pri prvom zhliadnutí tohto, údajne úspešného filmu, siahol po troch hviezdičkách. To sa však ľahko dalo opraviť a už nechcem o tomto filme ani počuť, nieto ho dopozerať do konca.

Tak často Jacka Reachera reprízovali, až som podľahol zvedavosti a pozrel si ho aj ja. Okrem niekoľkých dier v scenári by som mohol byť s týmto filmom celkom spokojný. Je to taká zábavka na jeden večer. Len sa nedokážem zmieriť s obsadením Toma Cruisa do úlohy, na akú sa podľa mňa typovo nehodí, čo mi prekážalo už pri Collaterale.