nascendi

Nemý film a v rámci neho najmä grotesky tvorili nemalú časť mojich filmových začiatkov, ale napriek tomu som nemohol od jedného z prvých Keatonových filmov očakávať dielo porovnateľné s neskorším Frigom na mašine. So zapojením všetkej tolerancie, ktorej som schopný, rešpektovaním, že ide o film, ktorý o rok oslávi storočnicu a film, v ktorom sa iba formovali Keatonove neskoršie úžasné nápady, musím ostať pri štandardnom trojhviezdičkovom hodnotení.

Na rozdiel od agassiho mi neprekáža, že ruský film vysielajú v týchto časoch. Prekáža mi, že programov z ruského prostredia výrazne pribudlo, i keď si nie som istý, či je za tým zámer umením vybalansovať agresiu. Ale k filmu. Je to určite zaujímavý film, ktorý sa oplatí vidieť. Je tam množstvo príležitostí na spoznanie psychiky ruského človeka. Samozrejme, že postava Gleba nie je príliš vydarená, čo poznačilo aj proces jeho expresného prerodu. Škoda, lebo bez pár prepálených vyjadrení a scén som bol ochotný dať o hviezdičku viac.

Netuším, čo bolo dôvodom, že som tento film v prehľade videných filmov neuviedol. Pamätám si, že ma zaujal a niekoľkými scénami priam ohromil. Bolo to však veľmi dávno a odvtedy som film nevidel. Nemôžem sa púšťať do detailnejšieho komentára. Prázdne San Francisco, útek námorníka a objasnenie nerozlúštiteľných signálov sa zabudnúť nedajú. Všimol som si, že bol nakrútený aj remake s lepším hodnotením. O ten nemám záujem, pretože Kramerov film reflektoval hystériu z možného jadrového konfliktu v období studenej vojny, a tá sa nedá porovnať s odozvou jadrového konfliktu v súčasnosti.

Vnímal som túžbu Jiřího Sequensa nakrútiť niečo, čo by sa odlišovalo od vtedajšej filmovej produkcie. Bohužiaľ, túžba nestačí, aj keď bola podporená kvalitnými hercami. Problémom bol scenáristický guľáš, v ktorom postavy hovorili  a konali nepravdepodobným spôsobom. Takže som celok vnímal ako zastavenie sa na polceste, čomu zodpovedá aj moje hodnotenie.

Na piesne Eltona Johna, s ktorými som bezvýhradne spokojný mi stačia prsty dvoch rúk. Na spokojnosť so životopisným filmom potrebujem čosi iné a o čosi viac, než som v rámci 121 minút dostal. Viacerí užívatelia porovnávajú tento film s Bohemian Rhapsody. Isteže sú medzi nimi styčné body, ale z môjho hľadiska je podstatné, že som obom dal tri hviezdičky, čo nie je bežné u filmov ktoré oddeľuje 15 %. Znamená to, že som bol s týmto filmom spokojnejší, ako s Bohemian Rhapsody, lebo ten mal na viac.

Jeden z mála japonských filmov, ktorý som videl, a ktorý nebol od Kurosawu. Film, ktorý ma príliš nezaujal, pretože bol obvykle japonsky pridlhý, bez deja a pripomínal mi nejaký variant reality show. Veľa klaňania, veľa náznakov, veľa domácich i spoločenských rituálov. Neprekážalo mi to, ale fanúšika tejto podoby japonských filmov to zo mňa neurobí. V podstate som obdivoval iba ich sed na pätách, ktorý je vďaka operovaným kolenám pre mňa nedostižný.

Videl som už niekoľko filmov na túto tému. A boli ako cez kopirák, aj keď sa líšili dobou vzniku a krajinou pôvodu. Ono sa asi ani nedá vymyslieť niečo prevratne nové. Vždy to bude viac alebo skôr menej uveriteľná rozprávka. Ale rozprávky majú vďačných divákov a film už od svojich počiatkov divákom sprostredkúva niečo snové, neskutočné. Veď preto sa hovorí o niečom rozprávkovo krásnom, že je to ako vo filme. Tomuto filmu sa nedá veľa vyčítať. Poskytuje divákom to, čo od neho očakávajú. Že tie očakávania nie sú príliš vysoké, že ten černošský učiteľ je príliš ideálny? No a čo? Dnes je tých politicko-korektných a realite vzdialených filmov prinajmenšom toľko, koľko bolo pred pol storočím.

Už som fidlikanta kedysi dávno videl a nezanechal vo mne najlepšie spomienky. Dnes som si ho pozrel v skrátenom režime a nebolo to o nič lepšie. Nedokážem objektívne oceniť to, čo je v tom muzikáli dobré, pretože je to pre mňa cudzie a nezaujímavé. To vôbec nevylučuje, že niekto tým môže byť nadšený alebo aspoň spokojný. Ešte, že tie tri hviezdičky sú také širokopásmové.

Nemôžem sa bohužiaľ stotožniť s nadšenými recenziami takmer dvadsiatky užívateľov. Film, ktorý som práve dopozeral je predovšetkým dlhý. To nie je výčitka, iba potvrdenie poznania, že pred 50 rokmi sme žili pomalšie a pokojnejšie, takže sme si mohli dožičiť aj pomaly plynúci dej. K staromilstvu prispievali aj starobylé stavby, vycibrený jazyk a úzkostlivo dodržiavané kastovnícke vzťahy. Nestotožňujem sa s označením výkonu Petra O'Toola za vrchol jeho herectva.  Stačí spomenúť filmy ako Becket, Ako ukradnúť Venušu a Lev v zime. Petulu Clark poznám od doby keď hviezdila s piesňou Downtown na houpačce manželov Černých. Napriek tomu, že ani jedna z jej pesničiek ma nijako zvlášť neoslnila a ani film ako celok, považujem za užitočné si ho pozrieť, ak má divák dve a pol hodiny času k dispozícii.

Tento film je zo Seagalových filmov najdôležitejší nie preto, že bol prvý a začínala ním vyrovnaná séria filmov zo šedej až čiernej zóny, ale preto, že keď si ho divák pozrie, videl už všetko a nepotrebuje sa obťažovať sledovaním kópií, ktoré sa líšia iba názvami a prudko upadajúcou kvalitou. V tomto filme dokonca pôsobil dôveryhodnejšie, ako vo filmoch nasledujúcich.