nascendi

Pokúšal som sa zistiť, čím sa tento film odlišuje od iných žánrovo príbuzných filmov. A domnievam sa, že iba rokom nakrútenia. Inak je to ako cez kopirák o vzostupe a páde, akurát tu je pozadím prohibícia a nie drogy. Filmu nie je veľa čo vyčítať. Ale ani chváliť. Prekvapil ma James Cagney, pretože ten sa podľa mňa do svojej úlohy vôbec nehodil. Premeniť ho s Bogartom, to by som už neváhal ani so štyrmi hviezdičkami.

Som rád, že som našiel ďalšiu časť Dekalógu s titulkami a nemusel som samému sebe dokazovať, akým je poľština blízkym jazykom. Film bol dobre nakrútený, herci sa svojich úloh zhostili rovnako dobre, hudba umocňovala dianie na obrazovke. Jediné, čo mi prekážalo, a to hodne, bola tá náboženská agitka, ktorá z filmu čpela. Nebola tam žiadna svetonázorová diskusia, iba zjavenie večnej a jedinej pravdy. A to ma neoslovuje.

Opätovne som rád, že nehodnotím dokumentárne filmy, pretože by som pokazil súčasné vysoké hodnotenie. Hudba Rolling Stones ma samozrejme oslovovala tak, ako väčšinu mojich rovesníkov. Socializmus ma "ochránil" pred tým, čo sa dialo na koncertoch a mimo pódia. A tento film ma presvedčil, že som o veľa neprišiel. Keď si odmyslím hudobnú stránku, tak film považujem za mizerný mix mizerných záberov, ktoré môžu osloviť iba skalných fanúšikov skupiny. Ale to je ich vec. Pre mňa ostáva množstvo výborných skladieb a bez filmov, ako je tento dokážem žiť.

Mimoriadne zaujímavý a užitočný film o filme. O filme s veľkým F, ktorého nakrúcanie bolo v niektorých momentoch porovnateľne dramatické, ako to, čo sa nakoniec objavilo na plátne. Momenty z nakrúcania i rozhovory a vyjadrenia sú veľmi cenným príspevkom k pochopeniu tohto gigantického diela, odhaľujú hľadanie, improvizáciu, prirodzený výber z niekoľkých možností a celý proces umeleckej tvorby. V tomto prípade až ľutujem, že odmietam hodnotiť dokumentárne filmy.

Neviem, či je Charles Martin Smith taký nasprostastý od prírody alebo to iba hrá. Ako to iba hrá, tak to je jediné, čo dokáže skvele. Videl som ho v Americkom graffiti a odvtedy sa nepohol dopredu ani o piaď. Pokúšal som sa vnímať príbeh, ale kvôli jeho nepochopiteľnému správaniu som si musel pomáhať rýchloposunom. A ak by som chcel film o vlkoch, tak kvalitných prírodopisných snímok je množstvo. Netuším pre akú cieľovú skupinu je táto údajná dráma určená, viem len, že ja do takej skupiny určite nepatrím. Dráma, ktorú by som ocenil by bola vtedy, ak by toho hlupáka hneď na druhý deň vlci spotrebovali v rámci spestrenia svojho jedálnička.

To bol teda prízrak. Bunuela som nikdy neobľuboval, ale tento jeho predposledný film ma dostal do kolien. Ani nebudem uvažovať, či to spôsobila začínajúca demencia alebo šialenstvo. Pripadalo mi to, ako keď strihač príde do miestnosti plnej rôzne dlhých kúskov filmov a pozliepa ich bez toho, aby sa na ne pozrel. Mám o filmovom umení úplne odlišnú predstavu. Tá hviezdička je iba za námahu vynaloženú pri angažovaní známych hercov.

Som veľmi rád, že sa mi podarilo nájsť a vidieť tento mimoriadny a napriek tomu málo známy film. Som veľmi rád, že sa takéto kvalitné filmy pred 50 rokmi nakrúcali. Som veľmi rád, že som sa opäť na obrazovke stretol s mojou obľúbenou Romy Schneider a ubezpečil sa o hereckých kvalitách Michela Piccoliho. Som veľmi rád, že Claude Sautet nakrútil film, ktorý mi svojou skladbou pripomínal puzzle. Som veľmi rád, že všetky dieliky do seba krásne zapadli a vytvorili obraz, na ktorý dlho nezabudnem. Naopak, nie som, ani ako fajčiar, rád, že sa vo filme fajčilo ako o preteky.

S prihliadnutím k tomu, že hudba Glenna Millera ma oslovuje iba minimálne a Jamesa Stewarta považujem za herca s charizmou, ale bez talentu, dopadol Mannov životopis celkom dobre. Netreba sa čudovať, že každý životopis, a teda aj každý životopisný film, začína mizernými začiatkami a veľkou ideou a končí naplnením idey. Inak by nemalo význam nakrúcať životopisné filmy, pretože by v nich chýbal osobnostný vzor pre divákov. S menom Glenna Millera sa mi v mysli spájajú iba dve skladby (In the Mood a Chattanooga Choo Choo) a tak som nemohol ani očakávať, že životopisný film o ňom to vytiahne na viac, ako tri hviezdičky.

Rossellini nakrútil bezprostredne po skončení vojny polodokumentárnym spôsobom (z nedostatku iných možností) priebeh jej záveru v robotníckych štvrtiach Ríma. Na filme si najviac cením jeho autenticitu, ktorá nevyplýva z toho, že sa nakrúcalo v neupravených exteriéroch, ale aj preto, že mnohé scény vo mne budia dojem nakrúcania skrytou kamerou. Minimálny odstup od vojnových udalostí samozrejme spôsobil istú heroizáciu príslušníkov odboja a zosmiešňovanie nacistov. Na druhej strane stojí výkon Anny Magnani, ktorý, pokiaľ viem, už neprekonala. Napriek mnohým desaťročiam od nakrútenia pôsobí Rosselliniho dielo dodnes sviežo a úspešne odoláva zubu času.

Cenný dokument o ľudových zvykoch, tancoch, spevoch i ťažkej práci. Nejde o štylizovaný, aranžovaný folklór pre turistov, takto sa naozaj v tej dobe žilo. Videl som viacero šotov, ktoré sa snažili presvedčiť diváka, že tak sa žije na Slovensku aj dnes, ale to je už o niečom inom. Zaujala ma pasáž o spracovaní ľanu, lebo som sa ako chlapec na ňom v okolí Banskej Bystrice cez prázdniny podieľal. Film má príšernú technickú úroveň a dokáže si ho pozrieť iba divák, ktorý má k danej tematike vzťah. Takže sa Fingon nemá prečo čudovať, že väčšina komentárov je v slovenčine.