nascendi

Tak to bol opäť zážitok porovnateľný s tým, ktorý som mal pred päťdesiatimi rokmi, keď som Onibabu videl premiérovo. S Kanetom Šindóom sa mi v mysli spájajú dva filmy - Ostrov, na ktorý sa už príliš nepamätám a Onibaba, ktorú som mal možnosť vidieť opakovane. Nie som fanúšikov hororov a mysterióznych filmov a nemyslím si, že by mala byť zaradená do takých škatuliek Podľa mňa je to film o tom, ako následky vojny deformujú ľudské správanie a rôzne nadstavby, ako morálka, česť, spravodlivosť atď. strácajú zmysel. A čím je situácia horšia, tým je správanie tých, čo prežili, prízemnejšie, živočíšnejšie, účelové. Všetko sa podriaďuje snahe prežiť za akúkoľvek cenu. Kaneto Šindó dokázal o tom nakrútiť film a stačilo mu k tomu tŕstie, zopár hercov a deju primeraná hudba. A výsledkom je, okrem iného, aj to, že tento film mám zaradený v stovke najlepších.

Christopher Nolan má odo mňa dva päťhviezdičkové filmy a zvyšok trojhviezdičkové. Vrátane tohto. Bol som naň patrične zvedavý, pretože okolo neho bolo veľa šumu. Keď mám veľa farebných kamienkov, môže z nich vzniknúť pekná mozaika. Ale aj z kvalitných ingrediencií môže vzniknúť nejedlá torta, keď sa prípravy ujmú pejsek s kočičkou. Tých chcem naznačiť, že považujem prístup režiséra za moderný, taký, aký sa súčasným divákom páči. Mne vo filme chýbal silný príbeh, celý film sa rozpadal na množstvo málo súvisiacich epizód a efektných scén. A pritom koľko komentátorov oceňovalo na filme strih a hudbu, niektorí dokonca letecké súboje. Možno absencia príbehu spočíva v tom, že ťažko je oslavovať 400 tisíc vojakov, ktorých jediným záujmom je čo najskôr utiecť bez boja do bezpečia domova, pričom časť ich zadkov zachraňovali civili na rekreačných plavidlách. Pokiaľ sa niekomu zdá, že defétizmus státisícov môže byť kompenzovaný hrdinstvom jednotlivcov, nemôže počítať s mojim súhlasom.

Voči humoru Laurela a Hardyho mám mierne kritický postoj, ale Predavači stromčekov ma kedykoľvek dostanú. To dávkované a eskalované ničenie dosahuje takmer dokonalosti. A James Finlayson bol tejto dvojici dôstojným protivníkom.Ak to porovnám napr. s Pochodom drevených panáčikov, ktorý som videl naposledy, tak je to naozaj "nebe a dudy".

Kieslowskému rozhodne nemožno upierať originalitu príbehov, ktorými ilustruje prikázania. Siedmy diel bo, toho príkladom. Aj keď celý príbeh je bizarný, dalo sa naň pozerať so záujmom, pretože nabádal k premýšľaniu o otázkach, ktoré si človek často nekladie, pretože sa s tak vyhranenými situáciami v živote nestretáva. Nebola to zďaleka najlepšia časť Dekalógu, ale ani nesťahovala jeho celkovú úroveň nižšie.

Videl som zatiaľ iba štyri časti seriálu a štyri hviezdičky neznamenajú, že by deviatka bola niečím mimoriadnym, výnimočný, iba to, že spomedzi videných častí bola najlepšou. Prijateľnou formou znázorňuje, na akých krehkých základoch niekedy stojí a padá manželstvo a aké býva zložité obnoviť jeho pôvodnú rovnováhu. Predpokladám, že ani jeden z partnerov netušil, čo všetko bude schopný vykonať v dovtedy neznámej situácii, ktorá vznikla.

Od S.J. Furieho som po dvoch filmoch s Cliffom Richardom a po Grošákovi s Marlonom Brandom neočakával žiaden zázrak. A zázrak sa taktiež nekonal. Môj rezervovaný vzťah k jazzu spôsobil, že som vedel len to, že nejaká Billie Holiday existovala a bola slávna. Diana Ross je už iná káva. Tú som sledoval od jej začiatkov v Supremes. A tak celé moje štvorkové hodnotenie je vyjadrení môjho obdivu k tomu, ako úžasne dokázala stvárniť takú komplikovanú bytosť akou Billie Holiday nepochybne bola. A ako geniálne dokázala prespievať jej skladby. Vôbec ma nezaujíma, ako sa film odchýlil od biografie. Ja som sledoval a hodnotil film a všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.

Vlastne som hľadal film California a naďabil som na tento dokument, ktorý, a to súhlasím s gudaulinom, nie je dokumentom, ale skôr medailónom skupiny Mamas and Papas. Pretože som hudobne ukotvený v sixties a túto skupinu som na rozdiel od väčšiny užívateľov ČSFD sledoval "v priamom prenose" rád som si oživil spomienky na ňu. Ich skladby sú pohodové, melodické, ich vokály krásne znejú a poslucháč má pri ich počúvaní dobrý pocit. Možno niektorí dodnes. Rád som si tento hodinový filmík pozrel, pretože v ich slávnom období k nám prenikala iba ich hudba, nie hudobné klipy.

Už niekoľko rokov som nevidel žiaden maďarský film a po záverečných titulkoch tohto Janczóovho filmu si myslím, že to mohlo ešte pár rokov tak vydržať. Nezaujal ma ničím, ale naozaj ničím a tri hviezdičky mu dávam iba preto, že ma iba nudil, ale nerozčuľoval.

Smrteľný hriech je pre mňa stelesnením Hollywoodu. Všetko je v ňom nakašírované, čistučké, sterilné, postavy bezchybne odrecitovávajú svoje texty, divák má jasno v tom, kto je dobrý a kto zlý, sú tam chvíle napätia ako to skončí a ono to samozrejme skončí dobre. Veď ako inak. Nemal som negatívne pocity voči filmu počas jeho sledovania. Dokonca si dokážem predstaviť jeho úspech pri premietaní generácii mojich rodičov. Za mňa môže iba konštatovať - videl som ho bez toho, aby vo mne zanechal akúkoľvek stopu. Ale na druhej strane neľutujem dvoch hodín času, pretože je treba vidieť aj takéto filmy. Minimálne preto, aby som primerane ocenil majstrovstvo tvorcov iných filmov, ktoré vznikli v rovnakej dobe.

U ázijských filmov som dosť citlivý na odlišnosť našich kultúr a som schopný pozitívne vnímať iba niektoré. Old Boy k nim nepatrí. Ak by som mal stručne vyjadriť môj celkový dojem z neho, budem parafrázovať slová jedného z komentátorov - bola to sugestívne nakrútená blbina. Pozeral som to bez väčšieho záujmu, neodpudila ma chobotnica, zuby, ani jazyk, nepremýšľal som nad zákutiami ľudskej mysle, ani nad zámermi tvorcov filmu. Iba som pozeral a pozeral, až bol naraz koniec - a nič. Aj taký býva môj dojem z niektorých filmov.