maddy

No-move-mber Man. Mal som pocit, že ešte jeden prudší pohyb a Brosnan sa bude musieť ísť mimo záber vydýchať. Celkovo nechápem tú potrebu starých páprdov z dôb minulých vracať sa späť do ústredných rolí akčných hrdinov. Páni, už je dávno doba iných blockbusterov, dnes vás už bohužiaľ nikto nebude brať vážne. Skúšal to Schwarzenegger, skúšal to Stallone, ale všetci komerčne pohoreli. Svoj kus koláča by si chcel odhryznúť aj Brosnan, ale neostali mu už ani len omrvinky. Časy Bonda sú totiž dávno preč (teraz tu kraľuje Daniel Craig!) a tak tento pokus o ďalší Brosnanov špionážny akčňák vyznie dosť zúfalo. Starú školu mám síce rád, ale November Man nie je oldschool, to je len odbitá práca na zákazku. Prišlo mi to, že sa tu ani nikto výrazne nesnažil, všetci dostali šek, urobili čo museli a film je na svete. Výsledný produkt však nestojí za veľa. Scenár som prestal riešiť po prvých desiatich minútach a ďalej ma ani nezaujímalo čo sa tam vlastne deje, nie je tu jediná pútava akčná scéna, celý film je mdlý a pripomína skôr DVD produkciu seagaloviek. Toto nemá v kinách čo hľadať, jeho priestor je akurát vo verejnoprávnej televízii o desiatej večer. Výsledkom je totiž ťažkopádne, rutinné špionážne béčko a najnezáživnejší akčňák roku. Ale tak čo od toho čakať, keď sa tu preháňa Ex-Bond s Ex-Bond Girl. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Teenage Mental Nigga Transformturtles. Už trailerová kampaň nijako nepresvedčila, že sa o Ninja Korytnačky oplatí po 20 rokoch zaujímať, ale nostalgia robí svoje a tak som bol nakoniec predsa len zvedavý ako sa starú značku podarilo oživiť. V prvej polovici 90. rokoch sme Korytnačkám predsa fandili všetci (teda hlavne tí ktorí sa narodili v 80. rokoch), no v tom detskom veku a v tej dobe tesne po páde komunizmu keď sa k nám ešte len postupne dostávali produkty zo zahraničia sme fandili všetkému čo vysielala televízia alebo sa už dalo zohnať na VHSkách a bolo úplne jedno čo to bolo. Ninja korytnačky boli takým tým naivným, detinským, oddychovým animákom (neskôr aj C-éčkovým filmom) s cool „živými“ korytnačkami. A cool by chcela byť aj aktuálna verzia z roku 2014, ale pod producentským dohľadom Baya je akurát tak otravná, hlučná, preplácaná a samozrejme predigitalizovaná. V podstate klasický Bay, ktorý ako vždy nepozná mieru a je úplne jedno, že tento krát ani nesedí na režisérskej stoličke. A tak rovnako ako v jeho posledných Transformers: Age of Extinction (niežeby tí predošlí bolí iní) je úplne jedno čo sa vlastne deje, hlavne, že to neustále trieska, hučí a/alebo vybuchuje (vrátane televíznej antény). Nadmieru preafektovaná blbosť stratená v neustálom prívale „digitálneho bahna“. Chýba tomu všetko to kvôli čomu sme ako deti sadali k seriálu. Z Leonarda, Michelangela, Raphaela, Donatella robí otravných rapujúcich pubertiakov, ktorých pravdepodobne majster Splitner dopoval od mala steroidmi a Megan Fox je snáď ta najväčšia tohtoročná castingová chyba, ktorá sa do úlohy April O'Neil vôbec nehodí, čo je navyše podporené aj tupo napísanou postavou, kde reportérka ide svojej šéfke v druhej scéne so všetkou vážnosťou vysvetľovať, že videla „živé korytnačky“. Tie samé o sebe sú dosť nechutne nadesignované, nefunguje pri nich ani jedna hláška (tie s pizzou sú vyslovene silené) a vtip konči zhruba v tretej minúte pri parodovaní Batmana. Akcia je síce štandardná, no každý aj sebemenší pokus o väčšiu scénu sa utápa v odporne predigitalizovanom vizuále (viď celá scéna na snehu). Uznávam, že som sa na to ani v najmenšom netešil a pozeral to skôr z povinnosti, avšak na druhej strane som k tomu ani nepristupoval s výraznými predsudkami, no nestačilo. Mohol to byť celkom príjemne infantilný úlet, ale nie! Toto tu je len ďalší Bayov blockbuster v tej najhoršej možnej podobe, ktorý nepozná mieru a svojou hlučnosťou sa snaží prebiť všetko ostatné, avšak vo výsledku to nie je ani vtipné, ani zábavné, ale akurát tak otravné, afektované a zbytočné až beda. Chýba tomu jeden jediný nápad, nemá to cit pre dynamiku (aj tých skromných 90 minút sa mi zdalo nekonečných) a čo je najhoršie ani na sekundu pri sledovaní nefungovala nostalgia a nejaké to „kúzlo“ ktoré by ma aspoň na moment vrátilo do detských čias. Nové Ninja korytnačky ma len utvrdili v tom, že sa k nim nemá zmysel vracať. Rozhodne nie pod vedením Baya, ktorý do toho bez rozmyslu otravne búši ako pri tohtoročných Transformers. Síce som nečakal, že to bude ktovieako dobré, ale až takáto mizéria? Raz a nikdy viac. Keby som mal max. päť rokov asi sa z toho poskladám, inak však neviem komu bola táto novodobá verzia určená. Pamätníkom asi ťažko, keďže nejaký odkaz na pôvodnú sériu (tobôž aby sa jednalo o poctu) chýba a nových priaznivcov si v ére komixoviek hovoriace korytnačky asi ťažko nájdu. Ono je to v podstate samé o sebe tak prihlúply nápad, že mohol fungovať snáď iba v 80/90. rokoch. Dnes je podobnú značku radšej lepšie nechať ležať ľaďom. CELKOVO: 1,5* (3/10) - tých pár bodov za tých pár akčných scén a tento krát ani sám poriadne netuším prečo vlastne zaokrúhľujem smerom na hor. Asi mi to úplne odstreliť nedovolí spomienka na detské časy, aj keď mi k nej samotnej tento film nijako nedopomohol. PS: a trocha ma desí fakt, že niečo podobné dokáže v dnešnej dobe zarobiť, aj keď na pomery blockbusterov striedmejších, ale predsa tých tristo miliónov.

Horory s vlkolakmi sa v dnešnej dobe už rodia len sporadicky a aj keď k nejakému dôjde, tak je najlepšie sa mu oblúkom vyhnúť ako napríklad tohtoročný odpadový snímok Wolves, preto ma celkom teší fakt, že Late Phases vyslovene ničím nerobí vlkolačiemu sub-žánru hanbu, avšak skákať pri ňom nadšením taktiež nebudem. Dôvod je hlavne ten, že sa v toho vo filme deje veľmi málo, čo už dáva tušiť samotný dej, v ktorom ide o súboj slepého starca s vlkolakmi. V tom sa toho veľa vymyslieť nedá a Adrián Garcia Bogliano na režisérskej stoličke toho ani veľa nevymyslel. Natočil síce neurážajúci, ale ničím zaujímavý horor. Ehm, horor, ono sa toho v Late Phases totiž ani veľa hororového nedeje. Po krátkych povinných úvodných jatkách je prvá hodina skôr regulárna dráma, kde ten najdramatickejší moment predstavuje usmrtenie psa a následne dlhé minúty prebiehajú debaty s farárom, riešenie rodinných problémov so synom a pod. Drámy mám síce rád, pokiaľ sú to drámy kvalitné, avšak Late Phases prvých 60 minút nemá veľmi čo ponúknuť. Nie je to vyslovene zlé, len dosť o ničom. Následné záverečná vybíjaná s vlkolakmi pôsobí síce príjemne oldschool a obsahuje aj pár efektných scén (surovo natočená transformácia človeka na vlkolaka), ale dosť zarazia pomerne lacné masky vlkolakov. Vo výsledku tak síce nie vyslovene zlý, ale úplne zbytočný prírastok k vlkolačím hororom. V dnešnej dobe nemá zmysel niečo podobné točiť, nakoľko vlkolačia téma sa vyčerpala už v 80. rokoch a nedávno ju dokonala séria Twilight, takže dnes sa už podobný horor ani nedá brať veľmi vážne. CELKOVO: 2* (4/10)

Pôvodný televízny Ju-On: The Curse aj jeho filmovú verziu Ju-On: The Grudge mám z Japonska veľmi rád a právom patria do pomyselného „zlatého fondu ázijských ducharín. Ďalšie pokračovania už boli viac menej zbytočné a hlavne, síce neurážajúca, ale len priemerná dvojica minulých príspevkov: Girl in Black a The Old Lady in White ukázali, že séria už nemá veľmi čo ponúknuť. Po štrnástich rokoch sa však niekto opäť pokúsil sériu oživiť už siedmym prírastkom. Tým niekým je tento krát režisér nezaujímavých kúskov ako japonský Kansen alebo slabý americký remake thajského Shutter, Masayuki Ochiai. A rovnako ako je väčšina jeho doterajšej tvorby nevýrazná je rovnako nevýrazný aj najnovší Ju-On, ktorý je len vyčerpanou ducharinou, ktoré boli naposledy v móde pred vyše desiatimi rokmi. Nie vyslovene zlou, ale takou nemastnou, neslanou až beda. The Beginning of the End sa síce príbehovo pokúša o akýsi prequel, ale vo výsledku to je jedno, pretože nové postavy a ich osudy nie sú nijako zaujímavé. Film by síce chcel odkazovať na mnoho známych scén z predošlých filmov (kultové strašenie v posteli), ale v podaní Ochiaia to vôbec nefunguje. Siedmy Ju-On tak už ani nevydesí, ani veľmi nebaví keďže tempo je až trestuhodne pomalé, ľakačky abstinujú alebo nefungujú, atmosféru cítiť minimálne a ani veľmi sa v ňom toho nedeje, takže tu nie je nič čo by stálo výrazne za zmienku. Ono to síce neurazí, ale je to tak nepotrebný, zbytočný film, že nemá zmysel sa o najnovšie pokračovanie Ju-Onu výraznejšie zaujímať. Pri Girl in Black a The Old Lady in White som to ešte akceptoval, ale živiť túto sériu ďalej týmto spôsobom nemá najmenší zmysel. A to píšem ako fanúšik Kayako a Toshia. CELKOVO: 2* (4/10)

Where the Quality Hides? vo filme Where the Devil Hides asi ťažko. Síce to nie je vyslovene mizéria, ale taktiež tu nie je nič čo by výrazne stalo za zmienku. Prostredie náboženských fanatikov Amišov nie je vôbec využité, vraždy sú nezaujímavé, bez nápadu, tempo sa vlečie a aj keď občas zafunguje tajomná atmosféra, tak tá je väčšinou zabitá smiešnymi príbehovými zvratmi (záver musí odhadnúť snáď každý kto videl aspoň jeden okultný horor, identita vraha je odhalená príliš skoro), prípadne nezmyselným chovaním postáv (pred vrahom sa na otvorenom priestranstve najlepšie skryjem do studne). Film má síce pomerne slušný casting, aj keď taká Jennifer Carpenter z Dextera je trestuhodne nevyužitá, ale vo výsledku tu nie je Where the Devil Hides ničím zaujímavý horor. Keď už snímok z prostredia fanatických náboženských komunít tak nedávny The Sacrament od Ti Westa. CELKOVO: 2* (4/10)

If I Stay? You Rather Go! Lacná variácia na The Fault in Our Stars, akurát v tomto prípade s (takmer) mŕtvou Chloȅ Grace Moretz, ktorá sa vracia späť do svojich spomienok. Pomerne zaujímavý námet pre romancu, avšak vo výsledku nie je táto premisa nijako využitá. If I Stay tak skutočne nemá žiaden presah ako sa by na prvý pohľad mohlo zdať, ba čo navyše v tom filme život a smrť nehrá žiadnu úlohu. Je to len tá najobyčajnejšia, ničím zvláštna, teenagerská romanca bez nápadu, bez akéhokoľvek ozvláštnenia. Príbeh je predvídateľný, bez jedinej zaujímavej scény, chýba tomu iskra a je to len sled tých najtuctovejších romantických scén dvoch pubertiakov s nezáživnými dialógmi. Otravné, nudné, zbytočné. Chloȅ je síce v sedemnástich stále veľmi príjemná a neskutočne roztomilá (a jediným dôvodom prečo ten film úplne neodstrelím), ale sama ho nemá šancu utiahnuť. Vo výsledku tak film o „duchovi“, ale tak bezduchý až beda. Vhodný tak maximálne pre sentimentálne trinástky pokiaľ už videli celú Twilight sériu, aj The Fault in Our Stars. A vôbec neosadzujem, že sa im to v tomto veku bude páčiť (len ja nezielam rovnaké pohlavie a už ani vek), no pre ostatných tu nie je absolútne nič. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Bol by som radšej keby títo Young Ones boli radšej Dead Ones. Veľmi slušný a značne originálny námet spojiť „post-apo western“ so sci-fi a pútavo vytvorený svet, v ktorom by som chcel vidieť nejakú zaujímavú story, ale rozhodne nie pod vedením Paltrowa. Jeho zmätočná réžia síce ponúka pekné obrazy (v rámci striedmeho rozpočtu), ale má absolútny nezáujem o postavy, ktoré sú tým pádom divákovi úplne ukradnuté (pritom väčšina stvárňovaná viac ako slušnými hercami ako Michael Shannon, Nicholas Hoult) nemá cit pre rozprávanie príbehu, kde sa bez rozmyslu skáče dlhým časovým obdobím a vynútené emocionálne scény naťahuje až do neúnosnej mieri. Navyše to nemá žiadne tempo a subjektívne to bol pre mňa snáď ten najdlhší deväťdesiat minútový film! Až zamrzí, že to dopadlo takto nemastne neslane, pretože potenciál tu bol veľký. Kamera, hudba, predstavený svet so slušnými vizuálom, dobrí herci, avšak všetko poskladané do tej najnezáživnejšej podoby, bez napätia, bez akejkoľvek atmosféry. Také nijaké. CELKOVO: 2* (4/10)

Neviem kto mal potrebu toto pchať do kín, keďže to ničím nevybočuje z produkcie, ktorú zväčša dostať „only on-demand“ (alebo rovno na DVD). Jessabelle je tou najtuctovejšou, najobyčajnejšou ducharinou, ktorá si široké nasadenie do kín vôbec ničím nezaslúži, ani ho nijako neobháji. Mysteriózny príbeh plných tých najobohranejších zvratov, ktoré tu už boli tisíc krát (najviac sa asi vybaví slušný The Skeleton Key, ktorého dej Jessabelle v podstate celý kopíruje, akurát v oveľa menej ambicióznejšom podaní). Báť sa tu nie je vôbec čoho a chýba tomu jediná zaujímavejšia scéna, ale pre duchariny mám stále starosť, takže musím uznať, že natočené to po technickej stránke bolo celkom štandardne, hlavná hrdinka bola príjemne roztomilá, aj vzhľad ducha v poriadku a tie dve/tri scény s ním sú natočené celkom „živelne“ (akčná bitka v bahne, vo vani ktorá mierne pripomenie remake Evil Dead), takže ako taká jednohubka na jeden večer úplne neškodné, neurazí, neotrávi, vďaka krátkej cca 80 minútovej stopáži rýchlu uplynie, ale vo výsledku je to vo všetkom také priemerné, nijaké, že to ani nemá koho zaujať. Zadarmo prečo nie, no platiť za to v kine tak ďakujem pekne, tam je uvedenie čistý nezmysel a producenti mali prehnané ambície. V tomto prípade teda chápem ten „hate“, aj keď ročne sa urodia oveľa horšie hororové kúsky. CELKOVO: 2* (4/10)

Človek by čakal, že aspoň jeden z tohtoročných Herculesov sa vydarí, keď už Hollywood do kín poslali dvoch a na video jedného ďalšieho. V tomto prípade však kvantita prevyšuje kvalitu. Rockov Hercules má síce do tej mizérie s Kellanom Lutzom z Twiglightu zo začiatku roka ďaleko, no ani napriek tomu sa o ňom nedajú spievať ódy chvály. Problémom tu je jednak útrpná Ratnerová réžia, ktorá v tomto B-éčku nedokáže predviesť jedinú zaujímavejšiu scénu a v jeho podaní nepôsobí ani jedna bitka dostatočne epicky, ale hlavne pomerne naivný scenár, ktorý by sa chcel silou mocou pohrávať s mýtmi okolo Herculesa, „poľudšťovať ich“ a predviesť akýsi alternatívny príbeh o tom ako to v skutočnosti bolo. Nápad to je dobrý a takto s najväčšou pravdepodobnosťou v dávnych dobách aj všetky tieto mýty vznikli, no tento pokus sa v scenári jednoducho scvrkáva do pár trápnych scén, kde Rock alias Hercules prevráti očami, prípadne sa zatvári s kyslým výrazom na tvári, aby dal akože tušiť, že bájneho leva vlastne neskolil tak ako sa traduje. Najväčším problémom tak je, že film vlastne sám nevie, čím chce vlastne byť a aký príbeh chce vlastne prerozprávať. Mýty buď tuctovo vysvetľuje (kentaurovia nie sú bájne bytosti, ale len ľudia na koňoch .. aké inovatívne!) alebo jeden mýt vyvracia druhým (viď záverečné kvázi veľkolepé, hnusne predigitalizované zúčtovanie kde Hercules zhodí niekoľkotonovú sochu). Ako náhle dianie ustane a má dôjsť na príbeh a rozhovory postáv, tak nenápaditý scenár hapruje v najväčšej miere. Mnohopočetné bitky sú síce fajn, aj keď nijako výrazné nápadité, v rozšírenej verzii správne surové a vtedy film nemá problém baviť. Tie sú tu však dve, no našťastie sú dostatočne dlhé a trvajú takmer polovicu stopáže čo film výrazne zachraňuje, len tá tretie záverečná je až priveľmi béčkovo prepálená (a s hnusným digitálnym ohňom). Samotný Rock je sympaťák, prekvapivo nemá problém sám utiahnuť celý film a zachraňuje ho aj v slabších momentoch, no nohy mu až nezdravo často podkopáva príliš mnoho iných aspektov, ako spomínaný chabý scenár, otravné dialógy a celkový cheesy prístup k látke. Vo výsledku tak najnezáživnejší tohtoročný letný blockbuster. A už len za tú najneférovejšiu reklamnú kampaň za posledné roky lákajúcu trailermi na fantasy řezbu si zaslúži strhnúť jeden bod. Všetky trikové scény (bitka s levom, s trojhlavou vodnou hydrou a diviakom) sa v upútavkach totiž nachádzajú v plnej dĺžke a film ich odprezentuje počas úvodných troch minút! Samotný fakt, že sa o fantasy řezbu nejedná ani zďaleka, ale skôr o sandálový akčňák mi vadil najmenej, ale ide o princíp. Skutočne netuším kde sa v tých pár potýčkach na zaprášenom poli podelo 100 miliónov. Béčko, ktoré nie je dostatočne guilty pleasure, aby skutočne zabavilo, ale ani tak úplne zlé, aby sa dalo bez rozmyslu odstreliť. Chabý priemer, no v tomto prípade vďaka aspoň za toho Rocka (a to nie som ani jeho fanúšik). Byť tam znova Lutz tak neviem, neviem. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Into the Shitstorm. To si chcel niekto po rokoch natočiť ďalší Twister a keďže found footage teraz letí, tak prečo neponúknuť aj pár roztrasených záberov kamery. Katastrofický film však potrebuje aj pár veľkolepejších záberov a tak našťastie prepína zábery z kamier postáv do klasických záberov filmovej kamery. Teoreticky tento prístup mohol fungovať a sprostredkovať väčší pocit autenticity, no to by to celé nemohlo byť tak šablónovité, bez nápadu, bez potrebného drajvu, s nesympatickými postavami a samými klišoidnými situáciami. Už začiatok sa rozbieha veľmi pomaly a kým dôjde k prvej väčšej scéne tak divák musí sledovať nefunkčnú príbehovú výplň, v ktorej sa pohybujú otravné postavy počnúc prísnym otcom s dvomi pubertálnymi synmi, premúdrelou meteorologička (stvárňuje ju jediná znesiteľná Sarah Wayne Callies), dvojicou ožratých buranov pokúšajúcich sa o trápne vtípky až po fanatického lovca tornád .. väčšina z nich samozrejme bez štipky pudu sebazáchovy, kde sa vrhajú zachrániť svojho parťáka do horiaceho tornáda akoby sa nechumelilo. Čo iného od takého osadenstva čakať ako dialógy plné toho najneznesiteľnejšieho pátosu, kde si stihnú aj počas megaobrej búrky vyznať svoje sympatie. To by sa možno dalo zniesť keby Into the Storm fungovalo ako taká b-éčková adrenalínová jazda. Bohužiaľ, napätie v podstate vôbec necítiť a scén s tornádami je minimum, resp. pri nich postavy väčšinou sedia zatvorené v kanáli alebo polorozpadnutej budove, takže žiadna pompéznejšia show sa nekoná. Vizuál to má síce okej a tie dve/tri veľkolepejšie scény s obrovskými tornádami zaujmú, ale to je málo, veľmi málo. Dohromady to je asi tak 10-15 minút pútavejších scén, čo aj pri veľmi striedmej ledva 90 minútovej stopáži veľká slabota. Nemá to spád, nebaví to, postavy svojími dialógmi neskutočne otravujú a toho klišé tam je až neznesiteľne veľa. CELKOVO: 1,5* (3/10)