maddy

Everygenre Everymovie All at Once. Každý kto má aspoň trochu rád kinematografiu musí vzdať poctu tej porcii originality, kreativity a odvahy, ktorú tvorcovia Everything Everywhere All at Once majú, aj keď úplne chápem, že nie každému budem tento mix doslovne všetkého pochuti. Keď už si totiž človek myslí, že originalita v Hollywoode vymrela vznikne niečo ako Everything Everywhere All at Once. Film ako doteraz žiaden iný, aký sa ešte nikdy nenatočil a trúfam si tvrdiť, že už ani nikdy nenatočí. Kto videl predošlý film od týchto režisérov o prdiacej mŕtvole Daniela Radcliffa s názvom Swiss Army Man, ten nemôže byť vyslovene prekvapený, no Everything Everywhere All at Once ide ešte omnoho, omnoho ďalej. Vzal myšlienku z Marvel filmového/komixového universa o mnohovesmíre a vytvoril film na pomedzí mainstreamu, nezávislého filmu a totálneho bizáru, ktorý však ani raz nepadne ani do jednej z týchto kategórií a po celé dve hodiny priam dokonale balansuje na pomyselnej hranici všetkých troch menovaných. Vymyká sa tak presnému žánrovému zaradeniu. Rodinná dráma o vzťahu matky s dcérou ✓, uteletná komédia o čínskych migrantoch ✓, akčný film po vzore Jackieho Chana ✓, fantasy pocta wuxia filmom ✓, filozofické sci-fi á la Matrix ✓, komixový film o multiverze ✓, nezávislárna o dvoch zamilovaných kameňoch ✓, LGBT bizarnosť s ľuďmi čo majú párky miesto prstov ✓ ... pokiaľ ste videli chápete, pokiaľ ste Everything Everywhere All at Once nevideli, tak sa nemáte šancu podľa tohto komentára chytať. Nečudujem sa. Je to šialenstvo, doslovné šialenstvo, ale neskutočne zábavné šialenstvo. CELKOVO: 9/10

Season 1 = 4,5* (9/10) / Season 2 = 3* (6/10)

Episode 1: Be Right Back = 4,5* (9/10) / Episode 2: White Bear = 5* (10/10) / Episode 3: The Waldo Moment = 2* (4/10) / Christmas Special Episode 4: White Christmas = 4* (8/10)

Captain American: Civil War alebo všetko to, čím chcel byť tento rok Batman v Superman: Dawn of Justice, ale ani zďaleka nebol. Bratia Russovci síce museli režírovať v možno až priveľmi obmedzujúcom priestore a mali pred sebou viac mantinelov, než by bolo žiaduce, ale to tak nejako vyplýva z nastaveného filmové sveta Marvelu, kde aj keď sa na oko rozohráva veľký konflikt, tak dobre viete, že sa nikomu nemôže nič zásadné stať. Pretože pokračovania. Práve vďaka tomu je obdivuhodné, že Russovci dokázali ísť trochu iným smerom a aj ďalšiu z rady v jadre šablónovitých Marveloviek povýšiť na niečo aspoň málo vážnejšie a osudovejšie. A hlavne dokázali s ľahkosťou ukočírovať tú hromadu postáv, ktorá sa tu vyskytne. Znie to až neuveriteľne, ale Civil War hravo funguje ako taký malý Avengers 3 (resp. 2.5), ako pokračovanie Captain America, resp. Winter Soldiera, ako pokračovanie Iron Mana, ako origin Spider-Mana, aj ako origin Black Panthera a ešte navrch ako bonus s väčšinou postáv z ostatných marvelových filmov (Ant-Man rulz!). Či už sa zameriate na Spider-Mana alebo Black Panthera alebo kohokoľvek iného, každý tu má svoju jednoznačne vymedzenú funkciu, ktorú plní a nikto nepôsobí navyše, nasilu vložený do príbehu len preto, aby tu bol alebo ako tretie koleso na voze. A neraz k tomu stačí pár krátkych scén, aby zaangažovanie tej ktorej postavy dostalo v rámci vystavaného univerza zmysel a nič sa nemusí nasilu hnať dopredu ako tomu bolo v spomínanom BvS. Zároveň sa Civil War po celý čas, napriek množstvu odbočiek, drží jednej ústrednej dejovej línie, ktorá prirodzene graduje do osudového záveru, kde sa jednotlivé motívy do seba spoja. Celý ten konflikt je síce značne „nekonfliktný“, ale to sú presne tie mantinely, v ktorých sa museli Russovci pohybovať. Celá tá vojna medzi superhrdinami je tak skôr ľahkou pošťuchávačkou, než skutočným konfliktom, v ktorom by si postavy chceli skutočne ublížiť. A počas neho to akí sú všetci kamaráti nezabudnú niekoľko krát zdôrazniť. Celé by to tak znieslo o niečo vážnejšie poňatie, aby sa z Civil War stal zásadnejší film a nie len ďalšia Marvelovka v poradí. V rámci toho čo film predviesť mohol však funguje bez problémov. Motivácie všetkých postáv, rovnako ako záporáka dávajú zmysel, príbehové zvraty sú tentoraz vážnejšie a majú aj značnejší dopad než v predošlých filmoch, akurát keď sa to medzi hrdinami reže, tak sa to nereže tak, aby ste mali pocit, že sa niekomu môže skutočne niečo stať. Aj napriek tomu, že akcia je tentoraz oveľa kontaktnejšia, údery päsťami skutočne pôsobia ako údery päsťami, každá akčná scéna na priam perfektnú choreografiu (zaangažovanie tvorcov z Johna Wicka badať a Civil War sa tak radí medzi zatiaľ najprepracovanejší akčňák od Marvelu), len občas by sa hodil menej zbesilý strih. Russovci však presne vedeli kde sa v rámci nastavených mantineloch v rámci Marvel universa môžu, respektíve nemôžu pohybovať a tak na začiatku servírujú o niečo vážnejší thriller v štýle Bournoviek alebo v štýle predošlého Winter Soldiera, aby v strede mohli prepnúť mód do klasickej vtipnej, nahláškovanej komixovky pre celú rodinu, pretože vedia, že s vážnou tvárou by im celý ten (v jadre naivný) konflikt a veľkolepý súboj na letisku nikto neuveril, aby následne mohli v závere všetky motívy zužitkovať a priniesť komornejší stret dvoch hrdinov s protikladnými názormi, pri ktorom budete chápať pohnútky obidvoch z nich. Práve vďaka tomu v závere pôsobí Civil War o niečo osudovejšie, vážnejšie a emotívnejšie než všetky predošlé záverečné zúčtovania Marveloviek dohromady. Tak aspoň že tak! Séria Captian America sa tak stala v rámci Marvel univerza zatiaľ tou jedinou, ktorá sa skutočne niekam film od filmu vyvíja a nevracia v závere do „bodu nula“. Zatiaľ čo prvý Captain America bol príjemným retro originom, druhý razantne zmenil tvár a pretavil sa do thrilleru, tretí film funguje ako komixová teamovka se vším všudy. Síce sa Marvel už bez možnosti návratu dostal do bodu, v ktorom sa jeho filmová tvorba rovná tej seriálovej a kto nemá napozerané predošlé Marvelovky (žiada sa minimálne séria Iron Man, prvé dva filmy s Captain America, oba Avengers filmy a Ant-Man), tak ten sa chytať absolútne nebude, pretože nebude tušiť čo je Sokovia, prečo Captain America tak ochraňuje Winter Soldiera, kde sa tu odrazu vzali ten mini (respektíve v tomto konflikte aj maxi) Ant-Man alebo Scarlet Witch. No to je jeho chyba, všakže? My, nekorunovaní nerdi, nebudeme mať najmenší problém a ešte náš tu čaká niekoľko malých prekvapení a narážok (Spider-Man hláškujúci na Star Wars je luxus). Nabudúce by to však už konečne po tých dvanástich filmoch chcelo aj zapamätania hodný soundtrack, ktorý by každému hrdinovi dodal aj svoj vlastný hudobný motív s príchodom na scénu. Toto mi u Marvelu ešte trestuhodne chýba! Výsledkom by sa Civil War asi hodili skôr štyri hviezdičky, ale vzhľadom na to na koľkých úrovniach ten film dokáže fungovať a pritom stále hravo držať pohromade nemám najmenší problém zaokrúhliť na tú päťku. Túto Marvelovku si totiž s chuťou dám ešte niekoľko krát. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Season 1 = 4,5* (9/10) / Season 2 = 4* (8/10)

The Revenant – v jednotlivostiach takmer dokonalý, ako celok mierne pokulhávajúci, no ten najpoctivejší kus filmárčiny sa mu nedá odoprieť. Drsný, surový, nekompromisný a ako je u Iñárritua zvykom aj zľahka artový. A práve to môže byť možno pre väčšinu „blockbusterových“ divákov, ktorí od Revenanta očakávajú strhujúce dobrodružstvo po celú stopáž mierny problém. Toto totiž nie je a nikdy nemala byť dobrodružná jazda, ale surová cesta za chladnou pomstou naprieč nehostinnou divočinou. Zámerne natočená surovou filmárčinou, ktorá divákovi nič nedaruje, aby rovnako vystihla tú surovú prírodu a krutosť sveta, v ktorom človek musí skutočne o prežitie bojovať. Stopäťdesiatminútové polo-artové dobrodružstvo, ktoré divákovi nič nedaruje. Minimum strihu, úchvatná kamera s dlhými, neprerušovanými zábermi, minimalistická hudba, kontinuálne natáčanie, používanie výhradne prírodného osvetlenia (Slnko), až je z obrazu cítiť, že celé to natáčanie muselo dať poriadne zabrať. A práve preto je to dôveryhodnejšie, špinavšie a drsnejšie, než všetky ostatné dobrodružné filmy dohromady. Možno nie tak strhujúce a našlápnuté, ale taký by nebol ani skutočný boj o život v nehostinnej prírode. Našli by sa výhrady k tempu filmu, kde po priam famózne natočenom súboji z úvodu (u ktorého som sa vyslovene divil ako to dokázali takto natočiť) a zúčtovaní v závere sa ten prostriedok filmu predsa len nikde neponáhľa, ale práve preto je o to intenzívnejší a na diváka dopadá celý ten boj o prežitie v oveľa väčšie, realistickejšej miere. Revenant tak nechce a nikdy nemal byť strhujúcou jazdou, ktorá vyslovene zabaví. Jedna zásadná vec však v tých 156 minútach predsa len chýba a to je výrazný hlavný hrdina. Teda, niežeby herecký výkon Leonarda DiCapria bol akokoľvek nevýrazný, práve naopak herecky opäť exceluje, no na jeho prvého Oscara by som to práve za Revenenta skutočne nevidel ani kvôli tomu peklu (mínusové teploty, váľanie sa v špine, rozbúrenej vode, jedenie zvierat), ktoré si musel kvôli natáčaniu podstúpiť. Problémom je tu postava ktorú stvárňuje. Napriek predošlým vetám akým je Revenant surovým zážitkom, ktorý stavia na dôveryhodnosti, jedna zásadná vec tu je paradoxne najmenej uveriteľná a to je postava Hugha Glassa. Skutočne to neviem presne vysvetliť a popísať, či to je vina réžie, scenára, hereckého výkonu (pretože mám pocit, že nič z toho zato nemôže), no namiesto toho, aby som na plátne videl Glassa, sa Revenantu ani raz nepodarilo presvedčiť ma, že pozerám na niekoho iného ako na zarasteného Leonarda DiCapria, ktorý pri natáčaní zažíva skutočne drsné podmienky. Jednoducho nie. Leo je natoľko výborný herec, že film dokáže utiahnuť aj napriek tomu, no keby ma zaujímal aj jeho samotný charakter asi by bol Revenant o niečo plnohodnotnejší zážitok. Tom Hardy, tak prekvapivo väčšinu času podráža Leovi nohy a sú to práve jeho scény, ktoré tiahnu celý zámerne jednoduchý dej a celú túto cestu za pomstou. Nemôžem si pomôcť, ale mala to byť hlavne motivácia hlavnej postavy po tom všetkom čo zažila, ktorá je tým hnacím motorom celej pomsty. Ako divák som v niektorých scénach takmer až fandil práve Hardymu, pretože jeho jednanie, aj keď akokoľvek kruté malo svoje opodstatnenie a jeho postava potrebnú hĺbku (nehovoriac o ďalšom výbornom, charizmatickom výkone Hardyho!). Napriek tomu ten plný počet dám, pretože niečo také ako Revenant sa na plátne vidí vyslovene raz za dekádu. Je to výborne zrežírované, vynikajúco nasnímané, dobre napísané, ozvučené, dostatočne strhujúce, neskutočne veľkolepé a vizuál to celkovo povyšuje na úplne inú úroveň. Jednoducho vo všetkých ohľadoch výnimočný film, o ktorom sa bude v budúcnosti určite hovoriť, aj keď možno niektorých nebude baviť tak akoby si želali. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Briti opäť excelujú a BBC dokazuje, že je v seriálovej tvorbe oveľa ďalej než väčšina pásovej americkej tvorby. Nenápadný hit London Spy síce nemusí byť pár zakomplexovaným, homofóbnym jedincom po chuti, ale kto sa vie oprostiť od predsudkov (alebo najlepšie nemá žiadne hlúpe predsudky), toho tu čaká inteligentne napísaná, precízne zahraná špionážna dráma s poriadne dusnou atmosférou. So zaujímavými ako hlavnými, tak vedľajšími postavami, do detailu premyslenou zápletkou, pútavými dialógmi, v ktorých niet hluchého miesta a napätá v každej sekunde. Miernu kontroverziu môže v našich končinách vyvolávať fakt, že hlavná postava je gay, ale práve týmto prístupom London Spy získava na originalite. Veď kto povedal, že hlavné postavy v seriáloch a filmoch musia byť iba heterosexuáli? London Spy však odlišnú sexuálnu orientáciu postáv nijako nepopularizuje, jednoducho hlavná postava má/mala vzťah so špiónom a tým to celé začína. Rovnako akoby keby hlavná postava mala heterosexuálny vzťah so špiónkou a nič by sa v seriály nemuselo meniť, vývoj príbehu by mohol ostať úplne totožný, ako aj všetky udalosti v ňom. Prvá epizóda je možno mierne mätúca v tom, že po nej nie je jasné akým smerom sa bude seriál uberať a jej prvá polovica pôsobí skoro ako romanca, no následne sa rozohráva špionážna hra s prepracovanou psychológiou postáv, kde si to odnesie každá z ich. Nie, skutočne tu absolútne nejde o to, že tajný britský špión bol vo vzťahu s iným mužom, takže pokiaľ niekto čaká, že London Spy bude v zápletke riešiť to je na veľkom omylom. Toto je čistokrvná špionážna dráma/thriller. Jakob Verbruggen tu po vynikajúcom The Fall opäť raz dokazuje, že prácu s postavami, postupné budovanie príbehu a vytváranie dusnej atmosféry má v malíčku. Síce na to ide aj tentoraz veľmi pozvoľne, ale o to intenzívnejšie. Škoda, že jeho seriály ostávajú mimo Britániu, tak trochu skryté pred ostatnými divákmi. CELKOVO: 4,5* (9/10)

„Living with a woman is like to share a bed with the CIA. Nothing is secret.“ Skôr než film o sexe, film o vzťahoch, o vzťahoch ktoré človeka často nenapĺňajú a v ktorých sa ocitol súhrou rôznych životných okolností. Love Gaspara Noého nechce explicitnými sexuálnymi scénami zámerne šokovať (aj keď u jedného „3D“ záberu s výstrekom ejakulátu priamo „na diváka“ kvôli ktorému bola celá táto vyše dvojhodinová sexuálna odysea natočená v treťom rozmere, by sa o tom dalo polemizovať) alebo byť prvoplánovo kontroverzný. Sex zobrazuje ako bežnú súčasť každého vzťahu, aj keď v prípade hlavného protagonistu tá súčasť zahŕňa aj experimentovanie v trojke alebo s transvestitom. Film sa však nikdy nedostane do polohy keby by bol samoúčelne vulgárny. Súčasne s množstvom sexuálny scén – jednou film aj začína – sa v postupných mozaikách a nelineárnych flashbackoch odkrýva životný príbeh hlavného hrdinu a životná cesta ktorá viedla až k jeho frustrácii zo súčasného vzťahu. Aj samotný sex je tak súčasťou príbehu, kde sa počas tohto aktu odráža aktuálny stav vzťahu dvoch ľudí. Gaspar Noe síce nie je tak zručný režisér, aby sa dokázal do psychiky svojich protagonistov ponoriť hlbšie a ponúknuť ich detailnejšiu analýzu akoby sa v podobnom námete žiadalo, no namiesto toho „rozpráva obrazom“. Milostné scény sprevádza fantasticky zvolená hudba, kde raz odráža ich živelnosť, druhý krát frustráciu a to všetko vizuálne zaobaľuje do sýtych farieb ako napríklad červenej, ktorá občas pôsobí vzrušivo až sa čoraz bližšie k záveru tento kamerový filter stáva znepokojujúcejším. Všetky emócie tak skôr než by boli znázorňované hercami, vyplývali z príbehu sa odohrávajú „v obraze“. Gaspar Noe má vizuálne podchytenú každú sekundu a aj keď chápem, že Love bude mať problém nájsť si divákov, nakoľko zanietení cinofilovia ho odsúdia čoby obyčajný „pseudo-art“, pretože postavy omieľajú iba obyčajné frázy a ich konanie nemá žiadnu vopred zamýšľanú „pointu“ (v podstate rovnako ako v živote) a pre radového diváka bude tá explicitnosť ďaleko za mierou (viď napríklad detailný záber na penis vnikajúci do pošvy), tak za mňa je to rozhodne ten najlepší Noé, respektíve prvý Noého film, s ktorým sme si dokonale sadli. Predošlá skúsenosť s Enter the Void bol skôr útrapou, než akýmkoľvek zážitkom. Love je už tým zážitkom, zážitkom pripomínajúcim divoký sex s osobou, s ktorou ste ho zažiť ani nechceli (alebo nemali?). Zapamätanie hodný, ale asi by ste ho nikomu neodporúčali. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Tá práva veľká nádhera. Vizuálne veľkolepá, príjemná Sorrentinova meditácia nad uplynulým životom, mlado... teda starobou, ktorá sa raz sarkasticky strefuje do životných problémov, inokedy melancholicky dume nad prežitými skúsenosťami a vzťahmi. To všetko zaobalené do hravého intelektualizmu, bez toho aby tá intelektuálna rovina potrebovala dávať najavo, že je niečím viac ako divák. Klasický dej tu nie je žiaduce očakávať, toto je film pre tých ktorí sú ochotní počúvať čo sa hovorí, chvíľu sa nad tým zamyslieť. Je to dvojhodinové filozofovanie a bilancovanie uplynulého života v podaní postáv ako hudobný skladateľ unavený zo svojej predošlej skladateľskej kariéry, nešťastný herec jednej ikonickej úlohy, režisér ktorý chce na sklonku života natočiť svoje myšlienkovo najveľkolepejšie dielo aj keď na to už nemá a plejádou vedľajších postáv ktoré im to celé okorenia (nevďačná herečka, Miss Universe a iní). No aj napriek tomu, že tie postavy na prvý pohľad nemusia mať s divákom nič spoločné, opak je pravdou. O starnutí, bilancovaní života už niekoľko filmov vzniklo a Sorrentino sa už takmer rovnakej téme venoval vo Veľkej Nádhere, nikdy však nie aj v taktom vizuálne podmanivom podaní. Dalo by sa mu síce vyčítať, že uhol k tomu, aby sa zapáčil aj väčšinovému divákovi, ale je to skutočne taký problém? Nie je lepšie, ak je jeho ďalší film o niečo prístupnejší masám, než napríklad taká čisto festivalová Veľká nádhera, s ktorou som si ani ja osobne až tak veľmi nesadol. Až Youth je pre mňa tým pravým filmovým zážitkom. CELKOVO: 5* (10/10)

Nemci opäť excelujú! Victoria je celá natočená na jeden dlhý, strihom neprerušovaný záber, avšak nie v jednej provizórnej budove, kde si na to režisér môže pripraviť ideálne podmienky, ale priamo v centre Berlína, nad ránom niekedy medzi 4:00 - 6:30. Samotný dej sa tak odohráva v reálnom čase, vďaka kamere je počas takmer dvoch a pol hodín neustále v pohybe a postupne nevystrieda iba niekoľko lokácií, ale aj nálad a žánrov. To čo spočiatku vyzerá na uvoľnený road trip jednej Španielky po Berlíne s partiou miestnych poflakovačov počas ktorej sa prehlbuje vzťah medzi ňou a jedným s mladíkom (veľmi intímny, až romanticky dialóg v kaviarni) sa postupne mení na strhujúci thrillerovú jazdu, napätú doslovne do poslednej sekundy. A vzhľadom na to, že divák od postáv ani na sekundu neodtrhne oči, tak si ju rovnako intenzívne prežije s nimi. Mám síce pár výhrad k chovaniu titulnej Victorie, ale to skôr preto, že ja som povahovo diametrálne odlišný človek, ktorý by z podobného konfliktu dávno vycúval a aj to samotné natočenie na jeden záber skôr než by filmu niečo pridávalo je iba spôsobom ako sa predviesť, ale prečo nie?! Dôležité je, že sa to podarilo a hlavne, že to funguje ako uveriteľné prežitie jednej noci počas ktorej sa veci nečakane zvrtnú, než by to bola nejaké maniera, pri ktorej si chce režisér honiť ego a preto za tú formu prihadzujem aj tú piatu hviezdu. Vo výsledku nie je Victoria nijako intelektuálnym zážitkom ako by sa po uvedení na niektorých festivaloch mohlo zdať, ale je to tak intenzívny zážitok, že pri záverečných titulkoch musí divák až lapať po dychu. CELKOVO: 4,5* (9/10)