maddy

Twilight's Hercules: The Bromance Begins. Ako vážne, Kellan Lutz tam náruživo zachraňuje Liama McIntyrea toľko krát, že mimo záberu si to museli snáď aj rozdať. Ale to je vlastne jedno, pretože prvý tohtoročný HerGules je tak zlý film, že až všetky neduhy takmer stráca zmysel menovať. Už len základná, primitívne jednoduchá story je tak nesúdržne, skratovito podaná, že každá scéna pôsobí ako by ju natočil niekto iný a následne niekto ďalší bez rozmyslu pozliepal dohromady. Nekonzistentné, plné tých najväčších absurdít (pri súboji s kameňmi na reťaziach som nechápal, či toto môže niekto myslieť smrteľne vážne?!) a navyše s odporne umelým vizuálom, ktorý by chcel hlavne počas súbojov napodobňovať štýl 300-vky a v závere dokonca svojím smiešnym pokusom o epickosť až hernú sériu God of War, ale na to nemá jednak dostatočné financie, ani dosť rozumu za kamerou. Renny Harlin mohol byť možno hviezda v 90. rokov, ale to že videl seriálového Spartakusa a každých päť sekúnd záber bez rozmyslu spomalý aj tam kde sa to absolútne nehodí ešte dobrý film ani zďaleka nerobí. Dielo skazy už dokoná prehnane veľkolepý hudobný doprovod, ktorý asi vznikal úplne oddelene od filmu, pretože dramaticky buráca aj v scénach, kde sa nič nedeje. A aj keď je tá akcia dosť chabá a nikdy nestrhne, tak vďaka tomu, že jej dostatočné množstvo tak sa tých 85 minút čistého času dá so sebazaprením prežiť. Prekvapivo mi výrazne nevadil ani Kellan Lutz. Je to síce úplné herecké drevo a sympatický mi nikdy nebude, ale muskulatúru má z ex-Twilight osadenia asi najmohutnejšie vypracovanú a nič iné sa tu od neho nežiadalo. V serióznejšom pokuse o spracovanie Herculesovej legendy by pôsobil viac ako nepatrične, ale v takomto béčku nemôže nič viac pokaziť. Na to tu mal dosť silnú konkurenciu v podobe ďalších kazisvetov od režiséra, cez scenáristu, kameramana, trikára, kostyméra, skladateľa až po (dosaď ľubovoľné povolanie spojené s filmom). Nie je to však jedno z tých zábavných béčok, ktoré sa neberú vážne, ale to také nudné, amatérske, trápne béčko, ktoré všetkých otrávi. Oproti tomu vyzerajú aj novodobé remaky Barbara Conana alebo Súboja Titánov ako veľdiela hodné uctievania. A čo si klamať, aj taký seriálový Hercules so Xenov v 90. rokoch svojou naivitou zabavili viac ako znovuzrodený Hercules v dvetisícštrnástom. Ako „direct-to-video movie“ (resp. v dnešnej dobe už skôr „on-demand movie“), o ktorý by ani pes neštekol by to bolo možno aj neškodné, ale najviac ma na tom zaráža fakt, že takýto paškvil niekto dokáže v dnešnej dobe dotlačiť do kín (aj keď v tomto prípade chvalabohu za ten prepad) a seriózne za to pýtať peniaze! The Rock, kde si? Snáď aspoň ty napravíš chuť v druhom tohtoročnom pokuse o oživenie Herculesa. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Po najhoršom – štvrtom diely série a pred regulárnym piatym prírastkom prišiel latinoamerický spin-off. A opäť to nie je žiadna sláva ako aj v prípade prvého japonského spin-offu, ktorý doprevádzal druhý diel série. Found footage forma mi síce vôbec nevadí, aj napriek snáď stovke značne amatérskych počinov, ktoré sa ročne vynoria. Stále sa v nich totiž dajú nájsť aj slušne hororovo funkčné kúsky. Nie som ani vyslovený odporca Paranormálnej série – prvý a tretí diel ma bavili, ale bohužiaľ to momentálne vychádza skôr tak, že séria za veľa nestojí. Značka Paranormal Activity je už dávno vyčerpaná a očakávať kto vie aké zázraky od nej snáď ani nie je možné. Neprekvapivo je na tom aj The Marked Ones rovnako. Jedná sa len o ďalšiu predvídateľnú záležitosť, ktorá omieľa už tisíc krát videnú tému posadnutia bez akéhokoľvek nápadu (to, že sa kamera mení zo statickej do ručnej teda za žiaden nápad nepovažujem!) alebo ozvláštnenia. Na rozdiel od takého tretieho dielu sa nesnaží o vôbec nič nové a prezentuje len otrepané „paranormálne“ klišé. Navyše to tento krát už nie je takmer ani v jednej minúte strašidelné a pokus o mytológiu je nanajvýš trápny. Už prvotné pokusy v tejto obyčajnej found footage sérii o budovanie akého hlbšieho, prepojeného príbehu boli len chabým výkrikom do tmy, ale pracovať s tým aj ďalšie časti bez akéhokoľvek posunu zaváňa scenáristickou bezradnosťou. Tie záverečné twisty, ktoré sprevádzajú všetky paranormálne sequely - celý čas točím samostatný film s inými hercami, v inom prostredí, avšak v záverečnej minúte dianie prepojím s predošlými Paranormálnymi Aktivitami bez vysvetlenia, prepojenia súvislosti alebo celkového zaradenia do jednotnej, prepracovanej mytológie – už začínajú byť maximálne otravné. Ani tu tomu nie je inak a tak v závere nasleduje napojenie na úplne prvý film, ktoré však OPÄŤ končí skôr než začne, vyvolá prísľub, že v ďalšom filme to do seba konečne zapadne, ale pritom je to len prosté naťahovanie diváka, na ktorom séria funguje už od roku 2010 a ani za 4 roky sa nikam neposunula. Napriek, na žáner pomerne objemnej stopáži som sa však výrazne nenudil a film ubehol prekvapivo dostatočne rýchlo. Bohužiaľ, ani výrazne nebavil a vôbec už nebál. Tá jedna Parapriemerná Aktivita za rok sa dá prežiť a už sa veľmi teším na sľubovaný 20. diel – The Paranormal Activity 20th: The Revealed Ones, kde sa možno aj dozvieme o čom to vlastne celé je. Podľa počtu: jedna Aktivita za rok to vychádza tak na rok 2029. Tak snáď to rýchlo zbehne. CELKOVO: 2* (4/10)

Her (Hollywood's Big Budget Brainless Version). Vážne, tá story aj so všetkými zvratmi je takmer na vlas totožná akurát sa odohráva v inom prostredí. Až sa čudujem kto od koho opisoval, pretože neverím, že je len náhoda, aby sa v intervale jedného roka v Hollywoode objavili dva takéto námety. Každopádne, Transcendence bol jedným z mojich najočakávanejších počinov tohto roka. Bol tu prísľub celkom originálneho, navyše inteligentného sci-fi so zaujímavým filozofickým podtextom. Žiadna preplácaná akcia, ale dôraz na prepracovaný príbeh. Taká „nolanovka bez nolana“, ktorý film len producentsky zastrešil, aby si ho mohol jeho kameraman zrealizovať. Natešenie bolo obrovské a možno až príliš naivne som veril aj v druhé Inception. Po zhliadnutí sa mi až nechce veriť, že snímok na ktorý som sa tak dlho tešil mohol dopadnúť tak, slušne povedané, hlúpo. Ústredná myšlienka o uploadnutí vedomia do počítača môže byť kto vie ako zaujímavá, keď nemá oporu v prepracovanom scenári. Ten je jedným z najslabších článkov, inak pomerne sľubného námetu, ktorého nanajvýš účelovú vykonštruovať ešte o to viac podporuje do seba zahľadený prístup Pfistera, ktorý je doslovne presvedčený o svojej výnimočnosti (a ten pocit srší skutočne z každého záberu). V rukách však nedrží žiaden filozofický, tobôž inteligentný snímok. Na ten je Transcendencia až príliš naivná, zidealizovaná, dokonca až nelogická a namiesto podnetov k debatám a zamysleniu prezentuje len tie najtriviálnejšie otázky, ktoré nijako do hĺbky nerozpracováva. Množstvo zaujímavých tém je síce cítiť v pozadí, ale sú príliš povrchne naznačené a nijako nerozvíjané (vyšší evolučný vývoj ľudstva vďaka technickému pokroku, nadradená pozícia jedinca, vzťah medzi človekom a počítačom atď.). Namiesto toho sa z Transcendence stáva béčková báchorka o inteligentnom superpočítači, ktorý ohrozuje ľudstvo. S čím súvisí aj fakt, že film je skôr ako sci-fi thrillerom, ktorý sľuboval trailer skôr komornou dialógovou drámou, čo by nebol najmenší problém, keby sa v ňom pohybovali komplexné postavy, o ktoré má divák záujem a fungovali hlbšie emócie. Bohužiaľ, aj tu badať režisérov pôvod v profesii kameramana. Pfister totiž postavy skôr nezainteresovane sníma kamerou ako by s nimi pracoval. Trpí tým hlavne ústredné duo (Johnny Depp / Rebecca Hall), na ktorom nanešťastie ale stojí celý film. Nefunguje medzi nimi absolútne žiadna chémia, pôsobia skôr ako dvaja nezainteresovaní účastníci a divákovi na nich nezáleží. Všetky scény, v ktorých Rebecca Hall narieka, kričí, bedáka vyznievajú úplne do prádzna a nedarí sa vybudovať opodstatnené zdôvodnenie ich konania (hlavne Hall, ktorá zanietene nasleduje každý pokyn jej manžela - Deppa). Tých pár osvedčených hereckých tvári – Morgan Freeman, Cillian Murphy, Kate Mara plní skôr epizódne úlohy, objavujú sa účelovo len tam kde je to potrebné, ale v celkovom deji nemajú zmysel. Ich postavy sú ploché a viac menej bezvýznamné. Zaujme akurát Paul Bettany, ale aj ten v druhej polovici ustúpi do úzadia; a ústredná Rebecca Hall, ktorá s prehľadom zvláda emocionálne scény, avšak tie režisér nedokáže predať smerom k divákov, takže jej snaha je skôr márna. Johnny Depp je tento krát vyslovený miss-cast, otravný a bez akejkoľvek charizmy. Neviem, či mu úlohy zamaskovaných gašparov (Piráti z Karibiku, Lone Ranger, Dark Shadows ...), ktorým sa posledný roky venoval tak udreli na hlavu alebo ho mám problém vnímať v inej úlohe iba ja, ale prišlo mi, že civilného vedca podáva štýlom Jacka Sparrowa – jeho nejasná reč, prízvuk a prapodivná gestikulácia na mňa pôsobili mierne nepatrične (ešte šťastie, že sa dosť skoro pobral „do počítača“, kde mu stačil jeden kamenný výraz tváre). Tu však školácke režisérske chyby nekončia. Pfister totiž nie len nezvláda pracovať s hercami a podať zmysluplný príbeh, ale nedarí sa mu film zatraktívniť ani po vizuálnej stránke. Triky sú síce nanajvýš vierohodné (nanotechnológia a znovu obnovovanie vecí), ale dohromady sú tu asi tak tri-štyri trikové zábery v samotnom záverečnom akčnom zúčtovaní, takže to v dnešnej dobe, kedy ide do kín každý druhý víkend iný blockbuster nikoho neohúri. Vôbec nechápem, kde sa tu podel ten 100 miliónový rozpočet? (jedine tak na výplatnú pásku tradične drahého Deppa). Vizuál síce ani pri najmenšom nepôsobí lacne (na snehobielych laboratóriách ani nešlo nič pokaziť), ale strašne sterilne, bez nápadu. Nebadať ani pôvodné kameramanské povolanie režiséra, nakoľko vizuál neosviežuje žiadnom výraznou kamerovou hrátkou alebo pútavejším záberom a pár záberov na krásy prírody sú už takmer štandardnom. Chýba výraznejšia scéna a tých pár spomalených kvapiek vody, ktoré sa snažia navodiť dojem niečoho „umeleckého“ (za film otravne asi 4x!) doslovne iritujú. Vo výsledku je to tak jedno naduté nič, v ktorom sa nevýrazné postavy pokúšajú o osudovú tragi-romancu s filozofickým presahom netušiac ako dementne napísaný scenár držia v rukách. Problémom je, že to netuší ani režisér a túto banálnu historku predáva ako inteligentné sci-fi rovnajúce sa/napodobňujúce samotného Nolana. Transcendence však aj napriek tomu nie je možné jednoznačne odsúdiť ako úplnú blbosť, pretože tá ústredná myšlienka je skutočne zaujímavá, prekvapila aj záverečná-ekologická pointa a minimálne prvá polovica má slušný potenciál, ale nabudúce nech sa do podobných námetov nepúšťajú dvaja debutanti. Jeden, ktorý ledva vyšiel scenáristickú školu a druhý, ktorý nabral bujaré ego, že to zvládne aj sám potom, čo mu niekto kto vie režírovať len prikazoval natáčať pohyblivé obrázky. Nie, Pfister, točiť hercov na pokyny iného a pracovať s nimi, aj s celkovým príbehom nie je to isté! Vráť sa radšej ku kamere! Transcendence tak nie je možné brať ako zábavné guilty pleasure na to sa berie po celý čas smrteľne vážne (nie je tu ani jeden vtip alebo odľahčená scéna!), ani ako ambiciózny pokus o inteligentné sci-fi na to stojí na chabých scenáristických základoch (a osobne dúfam, že Paglena už po tomto nepustia k ničomu, nakoľko dokázal solídne zabiť jeden z najlepších námetov za posledné obdobie). O najhorší tohtoročný film sa rozhodne nejedná ako sa tu snaží pár užívateľov prezentovať (popravde už som videl tento rok aj o mnoho horšie), len je to najpremrhanejšia príležitosť na originálny film za posledné roky (a vyhliadky pritom vyzerali tak nádejne). Tie dve hodiny som sa výrazne nenudil a aj pomalšie tempo mi skôr vyhovovalo, ale tých 40 logických lapsov za minútu sa jednoducho nedá prehliadnuť. CELKOVO: 2* (4/10) / PS: len pár postrehov z nezmyselného deja (nasledujú SPOILERY): Prečo, keď chcú teroristi a FBI Willa (Depp) zastaviť nepodnikajú 2 roky žiadne kroky a nechajú nech „bez povšimnutia“ vybuduje v centre Ameriky hyper-tech serverovňu so solárnymi panelmi, na ktorú rozhodne potreboval zaobstarať odniekiaľ aj hromadu materiálu? Prečo sa nikto nezaoberá tým, čo tam ten objekt robí a ako len tak čisto z nenazdajky vzniká? Prečo sa počas tej doby nikto nezaujíma, kde zmizla manželka zavraždeného vedca? Prečo sa počas tej doby nikto nezaujíma, kde zmizol jeho vedecký kolega, ktorého uniesli teroristi? Prečo sa počas tej doby nikto nezaujíma, kde zmizli procesory z najmodernejšieho počítača sveta? Prečo vie Will prečítať zloženie každej bunky, každú emóciu, myšlienku v tele/mozgu jeho manželky, ale keď do seba uploadne vírus tak nič netuší? Prečo, keď je Willova nanotechnológia (ktorá je na neho “myšlienkovo“ priamo napojená) roznesená po celom svete už vopred neodhalil plán, ktorý na neho prichystali teroristi/FBI? Prečo, keď Will robil všetko len kvôli láske k Evelyn sa choval celý čas podozrivo a svoje nanajvýš čisté úmysly (obnova ekosystému našej planéty, odstránenie znečistenia a pod.) jej nemohol odhaliť hneď na začiatku? A to nehovoriac o tom, že internetoví užívatelia si budú do Transcendence kopať ešte pekne dlho vďaka hláškam typu: „Musíme vypnúť celý internet, to znamená súčasne odpojiť od elektriny všetky hard disky na svete, aby sme ho zastavili“ alebo „Uploadneme jeho vedomie do počítača, podobne ako sa uploaduje pesnička“ (nie sú to presné citácie, ale je to niečo v tom zmysle, presné formulácie si nepamätám a ani sa mi ich nechce spätne dohľadať).

Britský low-budget mix prvoligového Blade Runnera a treťoligového Universal Soldier. Oceňujem ako dokázal režisér Caradog W. James doslovne čarovať s minimálnym rozpočtom a vytvoriť aj za málo peňazí celkom dosť sci-fi muziky. Machine sa síce odohráva takmer po celý čas v sklade a laboratóriu, ale dokáže na scénu priniesť vskutku zaujímavý vizuál. Skvele využíva tých pár CGI efektov (hlavne až desivo svietiaci oči robotov) a skľúčenú atmosféru dotvára aj vhodne zvolená syntetizátorová hudba akoby z 80. rokov. Prekvapivo sa aj na malom priestore darí vybudovať dojem dystopického sveta a nelichotivej pretechnizovanej budúcnosti. Problémom je samotný príbeh, ktorý si na tak malý film berie až príliš veľkú sústo. Ponúkne síce pár skutočne fungujúcich filozofických myšlienok v štýle Robocopa (hlavne veľmi dobrého tohtoročného remaku), ale problémom je, že s nimi v druhej polovici nijako nepracuje a mnoho z nich vyústi do pomerne fádneho konceptu. Druhá polovica tak ničím neprekvapí, načrtnuté motívy nijako hlbšie nerozpracováva a nesústredí sa ani na akciu, prípadný väčší spád. Film tak v závere výrazne negraduje a celé dianie zakončí pomerne fádne, čo je škoda. Nuda to síce nie je, ale na guilty pleasure sci-fi béčko to nie je dostatočne hlúpe, avšak stále veľmi ďaleko od prepracovanejšieho áčka. Vo výsledku síce sympaticky odvedená práca (vzhľadom k rozpočtu), ale zvládnutá len tak z polovice. CELKOVO: 2,5*

No konečne! Už som ani neveril, že po tej nevýraznej found footage nude (The Borderlands), prípadne rovno odpade (Alien Abduction) z nedávneho obdobia sa vynorí niečím zaujímavý kúsok. A predsa! Afflicted má v rámci subžánru found footage celkom neopotrebovaný námet a je to taký hororovejší klon Chronicle krížený s upírskou tématikou. A aj keď síce ničím neprekvapí, tak zrealizovaný je na veľmi slušnej úrovni. Dvojica debutujúcich (krátkometrážne snímky nepočítam) kanadských tvorcov si ho sama napísala, zrežírovala a ešte aj odohrala. To nadšenie z projektu je cítiť v každom zábere a úprimne skladám poklonu, že sa im tento ich nízkorozpočtový projekt podarilo zrealizovať. Hlavný problém, ktorý s Afflicted mám je akurát tak nedostatok strachu - vyslovene strašidelné scény mi prišli asi tak dve, viac sa film sústredí hlavne v druhej polovici na „akčné“ predvádzanie superschopností jedného z kamarátov. Po trikovej stránke prekvapivo viac ako slušné a low-budget nie je badať ani náznakom, avšak mňa osobne to podobne ako J*A*S*M-a výrazne nestrhlo. Navyše celá príbehová línia, o ktorú sa film pokúša je neuveriteľne predvídateľná a v podstate sa nepokúša o absolútne žiadne ozvláštnenie. Napriek tejto drobnej kritike však vo výsledku vôbec nie tak opotrebovaný found footage prírastok ako konkurencia, pozerá sa na to príjemne, vďaka skromnej stopáži aj bezproblémovo odsýpa a nadšený zápal tvorcov sa našťastie prenáša aj smerom k divákovi. Možno nevystraší, ale rozhodne pobaví. Len škoda, že s ním neprišli pred takými šiestimi rokmi, moje nadšenie by bolo pravdepodobne o trocha väčšie. V dnešnej dobe sa podobných found footage projektov vynorí snáď desiatka mesačne. Tento sa našťastie radí aspoň k tým kvalitnejším, ktoré stoja za zmienku. CELKOVO: 3*

„Allenovka“ bez Allena (režiséra), ale s Allenom (hercom). V čase natočenia snímku Woody síce ešte nebol až taký kultový tvorca ako je tomu teraz, ale stále sa mi nechce veriť, že v tomto si „len zahral“ a nenapísal, ani nezrežíroval. Nechýba tomu nič z jeho klasických „woodenovských“ esencií – intelektuálne konverzácie, satiristický podtón, kontroverzná téma.

Kápo je neprávom považovaný za najmenej výrazného a údajne aj najmenej populárneho filmového Avengera (aj keď po tých rekordných amerických tržbách Winter Soldiera to už odteraz pravda asi nebude), avšak u mňa má už dávno vydobyté miesto toho najobľúbenejšieho, na ktorého sa nechytá ani Thor s Iron Manom. A prvý film mi to svojho času len potvrdil. Mohlo by sa zdať, že moje hodnotenie bude nanajvýš subjektívne, ale v tomto prípade nebudem až tak nadšený ako väčšina päťhviezdičkových hodnotiteľov, ale po poriadku. Druhý Kapitán je úplne iný ako prvý film – až sa mi chce napísať, že s ním okrem postavy Kápa nemá vôbec nič. Marvel učinil pomerne odvážne rozhodnutie na miesto režiséra, resp. v tomto prípade režisérov a voľba tak padla na zatiaľ skôr televízne známych bratov Russoových (seriál Community). V ich rukách sa z príjemného vojenského retra, ktoré dominovalo prvému filmu stal o mnoho vážnejší film. Nechcem napísať to, pri komiksoch už obohrané, slovo temnejší, nakoľko od takého Dark Night (Rises) má Kapitán ešte stále na míle ďaleko, ale z Marvelovskej Fázi II rozhodne najdospelejší film, pri ktorom keď si odmyslíme schopnosti (v tomto prípade v podstate len dvoch) superhrdinov, tak tu máme klasický špionážny thriller silne odkazujúci do 70. rokov. Podstatne ubudol humor, napríklad v porovnaní s takým Iron Manom a na vtipnú nôtu sa takmer nikdy nehrá. Jediné, čo ostalo sú trefné, vypointované a skvelo fungujúce hlášky vedľajších postáv (Black Widow, Falcon). Prím tu však hrá slušne rozohraná, dobre napísaná a značne prekombinovaná konšpiračná zápletka reflektujúca súčasné témy ohľadom provizórnej bezpečnosti, resp. ceny, ktorú sme za ňu ochotný zaplatiť. Zároveň sa jedná o to najkomplexnejšie pokračovanie z Fázi 2, ktoré má skutočný dopad na udalosti a nejaví sa len ako dejovo nepodstatná výplň pred očakávanými Avengers 2 (problém Thor: The Dark World). Takmer sa núka film premenovať na Avengers 1.5: The Winter Soldier. Udalosti naberajú reálne kontúry a aj vedľajšie postavy sú plnohodnotne využité a nepôsobia len ako nepodstatná výplň v pozadí (napr. ako Hawk v Avengers). Nie sú to len jednorozmerné figúrky s vopred jasne zadefinovanou úlohu, kde je jasné kto je ten zlý a kto ten dobrý. Síce je zrejmé kto všetko sa dožije záveru (narážam hlavne na klaďasov), ale na scénu sa v rámci možností darí priniesť aj strach o postavy, kedy je minimálne aspoň na chvíľu možné zapochybovať ako to s nimi celé dopadne. Každá, ktorá sa tu vyskytne má na príbeh svoj vplyv a zohráva v ňom podstatnú úlohu (Fury). Zakomponovanie Black Widow má svoj dôvod a nie je to len parťáčka do bitky ako v Iron Man 2 alebo Avengers. Tento fungujúci politický thriller sa zároveň skvele skĺbi aj s tradične vynikajúcou akciou. Mnohovrstevne vystavaná zápletka je vyvažovaná neustálym prívalom akcie, ktorá má však v deji svoje opodstatnenie a žiadna z nej sa nedeje len efekt preto, aby ukojila „blockbusterové chúťky“ (až na tú záverečnú). Akčné scény sa nikdy neopakujú, je ich skutočne požehnane a každá je svojím spôsobom unikátna, či už je to Kápov súboj so stíhačkou, neuveriteľne adrenalínová automobilová naháňačka alebo bitka vo výťahu. Občas len jemne zahapruje roztrasená kamera a rýchly strih, ale nikdy výrazne nestráca na prehľadnosti. Tento serióznejší prístup kombinovaný s akciou tak pripomína snímky ako napríklad Mission Impossible alebo Bourneovú trilógiu. Stále sa však nenachádzame v DC Universe (Dark Knight) alebo ani v X-men, takže nebol by to Marvel keby v závere netlačil na obohraný rodinný good-feeling pocit, ktorý sa možno hodí do Iron Mana, ale do tejto zápletky rozhodne nie. Posledná tretina, resp. záverečné zúčtovanie tak trocha nešťastne smeruje do vynútených komiksových vôd. Na scénu nastupujú šablónovité motívy ako z najotrepanejších videohier: „zasuň tri kartridže do troch rôznych zásuviek“ a bohužiaľ aj značná dávka pátosu – celé vynútené konanie so záchranou Winter Soldiera. Chápem, že konanie dobrých skutkov ku Kápovi tak nejako patrí, ale v závere to zachádza do dosť naivných rozhodnutí, ktoré k serióznemu filmu predošlých minút nesadnú. Áno, záverečná akcia je fenomenálna, pompézna, veľkolepá, svojim merítkom sa môže bez problémov rovnať so záverečným zúčtovaním v Avenegers a užil som si ju nadmieru. Pri výbuchoch vzdušných superlodí (alebo ako ich slovensky nazvať) tuhne krv v žilách a padá sánka. Taký tretí Iron Man so svojou prestrelkou na lodenici alebo druhý Thor s potýčkou v Londýne pri nej len blednú závisťou. Problém je ale ten, že tak vznikajú akoby dva rôzne filmy a tento typicky veľkolepý záverečný blockbuster nie úplne sadne k predošlej serióznej hodinke a pol. Zamrzí aj vynútený otvorený záver, ktorý je už pre Marvelovky síce tradícia, ale v porovnaní s prvým Kapitánom, ktorý sa dá chápať ako krásne ucelený film s jasným začiatkom a jednoznačným koncom a pritom stále zapadne do vytvoreného spoločného univerza, je to len zbytočný oslí mostík pre prípadnú trojku, pri ktorom som mal navyše pocit, že celá línia s Winter Soldier sa mohla hravo uzavrieť a ničomu by to neuškodilo. Oceňujem krok Marvelu odpútať sa od hravých, občas takmer až komediálnych komixoviek z predošlého obdobia, ale nabudúce by to možno chcelo ešte o niečo viac odvahy. Mŕtve postavy nechať skutočne mŕtve, aby sa v tomto unikátnom prepojenom filmovom versmíre docielil väčší moment prekvapenia. Winter Soldier síce občas príjemne prekvapuje, ale väčšinou sa ukáže, že je to len obyčajná predvídateľná hra s divákom, kde síce hrozí, že niečo by sa postavám teoreticky stať mohlo, ale v skutočnosti na to ako sa hovorí Marvel ešte stále nemá gule (jemný SPOILER: narážam na Furyho, ktorý tu silne evokuje osud Lokiho v druhom Thorovi. KONIEC SPOILERU). Takto drsné však Marvelovky asi nikdy alebo minimálne tak skoro nebudú. Pomyslená cena tej najlepšej tak stále ostáva neohrozene v rukách Iron Mana 3, aj keď Kapitán mal k nej dostatočne blízko. CELKOVO: 4* (8/10) / PS: potitulkové scény sú dve – prvá zaujímavá, aj keď pre nie-geekov neoboznámených s komiksami ťažko pochopiteľná a priamo odkazujúca na nové postavy, ktoré nás čakajú v Avengers 2, kde sa s nimi oboznámia už aj diváci a druhá dosť nepodstatná v štýle prvých Marveloviek, ktorá síce niečo naznačí, ale nič by sa nestalo keby tu už nebola. PS2: toto síce nemá so samotnou kvalitou filmu nič spoločné, ale ten slovenský preklad vyzerá skutočne divne! Winter Soldier je síce preložený do slovenčiny ako Zimný Voják a som rád, že sme neprebrali ten trápny český podtitul „Návrat prvního Avengera“, ale keď už preložíme pomenovanie jednej postavy prečo nechať tú druhú v anglickej transkripcii? To bol taký problém s prekladom Kapitán Amerika: Zimný Voják?! Alebo niekomu príde slovenský názov Captain America: Zimný Voják logický? Vznikol z toho taký prapodivný mix angličtiny a slovenčiny, ktorý nemá žiadne opodstatnenie. Ten kto anglicky vie si Winter Soldier hravo preloží aj sám a ten kto anglicky vôbec nevie, tak vo filme bude stále počuť len pomenovanie Kapitán Amerika a aj tak nebude vedieť napísať slovíčko Captain (ale toto si nevšímajte, ozýva sa zo mňa len tá prekladateľská duša zo školských čias).

Raging Bull VS Rocky present Geriatric Match. OK, to je trocha sarkastické označenie, ale v tomto prípade je len dobre, že rovnako vážne sa neberie ani samotný film. Priznávam, že séria s Rockym mi nikdy neučarovala, zato Scorseseho Zúriaci býk je iná káva a Grudge Match skvelo využíva obidva tieto filmy. Prečo využíva? On totiž bez potreby rôznych licenčných práv na konkrétne snímky alebo mená postáv šikovne spracováva dvoch najznámejších filmových boxerov, bez toho aby sa muselo jednať o ďalší sequel ktoréhokoľvek tohto filmu. Berie si len inšpiráciu v postavách, resp. hercoch, ktoré tieto dve ikony stvárnili a ich vzájomne nijako nesúvisiace filmy spája do akého si jedného univerza – príbehu, ktorý prezentuje ako spoločné udalosti o 30 years later. Rozhodne skvelý a ojedinelý nápad na filmovom poli. Scenár si ctí obidve tieto legendy a odkazuje na konkrétne situácie z daných filmov (napr. Rocky v mäsiarstve: Kedy začneme? Tu si ideme len kúpiť mäso, nie trénovať!). Nechýbajú v ňom ani úprimné ľudské dialógy „zo života“. Jedná sa v podstate o športovú komédiu, ale neskutočne nabitú fungujúcimi hláškami, odľahčeným feelingom, uvoľnenými hercami, ktoré si role užívajú. Čo viac od takéhoto niečo chcieť? Síce nanajvýš stereotypný, ale úprimne jednoduchý, nanajvýš pozitívny good-feeling movie s veľkým srdcom o dvoch časom poznačených boxeroch. Jednoducho old-school záležitosť a najpodarenejšie retro za posledných pár rokov. Dojem kazí akurát otravná postava ukecaného černocha Kevina Harta a trocha aj očakávané boxerské finále, kedy sa proti sebe do ringu po tých rokoch konečne postavia tieto dva kulty. Chýba mu potrebný drive a údernosť, ale pri veku 60+ rokov oboch hercov by už asi o niečo vážnejšie poňatie pôsobilo nanajvýš nepatrične. A konečne som si po tých rokoch obľúbil Stalloneho - takéto úlohy, ktoré ctia jeho predošlú akčnú kariéru, ale pri tom sa neberú smrteľne vážne mu sadnú rozhodne viac ako kvázi drsňáci, napríklad v Bullet to the Head. Grudge Match síce prišiel o nejakých 20 rokov (a 20 kíl) neskôr akoby si ktokoľvek želal, ale predsa! CELKOVO: 3,5* (7/10) a to na mňa ani nefungovala tá nostalgia, keďže dekáda obidvoch boxerských filmov ma podstatne minula a dohnal som ich až oveľa neskôr (popravde len nedávno v roku 2013) v rámci postupného zoznamovania sa so staršími filmovými klasikami.

„Chaos is merely order waiting to be deciphered.“ Enemy nie je thriller, ale mysteriózna dráma, navyše lynchovského typu, to je potrebné si ujasniť hneď na začiatku a od toho odvíjať svoje očakávania. Pri opätovnom spojení režiséra Villeneuvea s hercom Jakeom Gylenhallom pravdepodobne viacerí očakávajú podobne ladený snímok ako ich minuloročný thriller ako Prisoners. Znepokojivý síce Enemy je, ale úplne iným spôsobom. Evokuje podivnú tvorbu Davida Lyncha (Mullholand Drive, Lost Highway), prípadne neskoršieho Kubricka (Eyes Wide Shut), príbehom jednej osudovej postavy hľadajúcej svoje identitu následne Hitchcocka (The Man Who Knew Too Much). Na rozdiel od klasicky hollywoodskych Prisoners sa však neprispôsobuje očakávaniam komerčného diváka , ale skôr pripomína prvotnú režisérovu tvorbu ako napríklad čiernobiely Polytechnique, akurát v oveľa nejednoznačnejšej forme. Ponurá atmosféra betónovej džungle v spojitosti so znepokojivým hudobným doprovodom, odťažitou kamerou dotvárajú schizofrénne, úzkostlivé pocity hlavnej postavy, ktoré postupne naberajú na intenzite a v závere smerujú až do zľahka úchylných sexuálnych fantázii. Šokujúci posledný záber filmu, ktorý sa odprosťuje od pointy a namiesto toho vyvoláva zmätok v hlavne diváka, už len potvrdzuje jeho podivnosť. Bez odpovedí, len s nejasnými vodítkami (pavúci) si túto psycho-hádanku, alebo chaos ako to vo filme zadefinuje hneď úvodný epitaf, musí rozlúštiť každý sám. Najvýstižnejšie označenie sa ponúka „surreal movie“. Villeneuve, na rozdiel od ďalšieho thrilleru pre masy, spracoval artový, minimalistický film. Aj v ňom však dokazuje, že aj v scénach odohrávajúcich sa v temných zákutiach izieb dokáže vytvoriť takmer až hmatateľnú hrôzu a napriek nejednoznačnosti celého diania si plne udržať divákovu pozornosť. Jeho výnimočnosť spočíva aj v tom, že po neuspokojivom závere bez vysvetlenia, podnecuje na spätné zamyslenie sa nad celým filmom, odhaľovaním jeho zmyslu, odkazov a vytvorení si vlastnej interpretácie. A nepamätám si iným film z posledného obdobia, ktorý by takto podnecoval divákovu fantáziu a zamestnával jeho mozog. Nad filmom je tak možné premýšľať dlhé hodiny/dni, ale aj ho jednoznačne odsúdiť ako obyčajný „mindfuck“ bez zmyslu. Záleží na divákovi, ale hodnotenia budú v tomto prípade rozhodne veľmi rozporuplné. Nebudem sa však diviť ani tým nespokojným divákom, tento prapodivný trip rozhodnie nie je pre každého. Po predošlom režisérovom snímku sa mu síce prekvapivo dostalo širšej pozornosti, ale tá mu skôr uškodila. Je určený na festivalové premietanie určené artovým snímok a tak je k nemu potrebné aj pristupovať ....takže ešte raz „Chaos is merely order waiting to be deciphered.“ CELKOVO: 3,5 (7/10)

Jeden by čakal, že od roku 2007 kedy po Blair Witch opäť oživila formu found footage nekončená séria Paranormal Activity, už tento novodobý lacný hororový trend opadne. Ale nie, máme tu rok 2014 a stále sa ročne vynorí niekoľko desiatok kúskov, ktoré sa chcú zviesť na tejto módnej vlne. The Borderlands nie je žiadnou výnimkou, ktorá by tento námet niečím ozvláštnila. Mení sa akurát tak prostredie, kde je tento krát dianie situované do rozpadnutého kostola. Od found footage už nečakám žiadne zázraky a zvyčajne odpustím aj otrepaný námet, predvídateľnosť a spoliehanie sa na tie najopotrebovanejšie hororové mechanizmy (opakované ľakačky ako náhle buchnutia do steny, spadnutie obrazu a pod.), pokiaľ je to aspoň slušná hororová zábava a od tej má Borderlands bohužiaľ ďaleko. Prostredie kostola zo začiatku síce vyvolá prísľub tajomnej atmosféry, ale faktom je, že väčšinu stopáže sa vo filme nič zaujímavé, resp. ani strašidelné nedeje. Úvod je neskutočne naťahovaný - v podstate celých prvých 40 minút je úplne zbytočných; sledovanie debát postáv nezaujímavé - navyše ich stvárňujú dosť nevýrazní herci a keď konečne príde aj na nejaké to strašenie, tak trvá nanajvýš 2-3 minúty a podobné scény sú vo filme asi len tri alebo štyri. Záver nijako negraduje a finálna scéna je skôr na zasmiatie ako by znepokojovala. Musím síce uznať, že tie strašidelné scény prekvapivo fungujú bezproblémovo a v nich režisér dokazuje, že vie diváka aj efektne poľakať, takže to pobehovanie po tmavom kostle má skutočne niečo do seba (hlavne, ak to človek pozerá sám v noci), dokonca sú scény v rámci found footage aj dostatočne prehľadné, takže divák nesleduje len rotrasené zábery kamery, v ktorých nechápe čo sa práve deje, ale čo z toho keď to hovoríme asi o 10. minútách celého filmu a zvyšok je obyčajná, ničím zaujímavá nuda. Možno som v tomto prípade s hodnotením až nadmieru kritický, ale mňa už jednoducho tie nevýrazné, opotrebované, stereotypné found footage horory vôbec nebavia. CELKOVO: 1,5* (3/10)