beso74

Ďalší slasher, ktorý neprináša nič nové, ale je aspoň remeselne solídne natočený a dá sa pozrieť bez ujmy na zdraví. Máme tu zväčša bezmasu skupinku bývalých spolužiakov, vcelku pekný domček, kde sa má odohrať žúrka pred stretnutím po 10 rokoch, jedno nepekné tajomstvo a vraha v kostýme a maske. A samozrejme, školskú ročenku, v ktorej sú fotky nešťastníkov s popisom, čo najpravdepodobnejšie budú v budúcnosti robiť. Tá ma vo filme dôležité poslanie - stáva sa pre maskovaného vraha návodom, ako so skupinkou naložiť. Celý film je jedno nahromadené klišé - začína to príchodom prvej postavy do domu a jej rýchlym odchodom zo scény, nasleduje príchod ostatných, siahodlhé jalové keci o ničom, potom vražda, k nej ďalšia a ďalšia. Kostým vraha, absolventská róba doplnená maskou spravenou zo spomínanej ročenky, nie je zlý. Horšie je to s prevedením vrážd a s identitou vraha (veľmi ľahko odhaliteľné práve vďaka spomínanej ročenky). Navyše, obete sú zväčša nevýrazné typy (blogger a paparazzi Perez Hilton asi stojí najviac za povšimnutie kvôli svojmu jačaniu a prehrávaniu). K tomu všetkému treba dodať klasické choroby tohoto žánru - vrah dokáže byť všade, postavy sa chovajú neskutočne hlúpo a telefóny fungujú, len keď sa to tvorcom hodí. Tento mix filmov ako I KNOW WHAT YOU DID LAST SUMMER, TERROR TRAIN a SCREAM postupuje úplne podľa šablóny, jedinou zmenou oproti iným titulom je fakt, že až dve postavy sú homosexuálne orientované. Aj keby mali byť vo filme prihriati všetci, stále sa bude jednať len o podpriemerný slasher bez štipky invencie...

Jeff a Lindsey sa tesne po polnoci trošku podgurážený vracajú z osláv Nového roku a neďaleko domu premastia neznámeho muža. zoberú ho so sebou a keď to vyzerá, že nešťastník to má už za sebou, ukryjú ho v garáži. Keď príde domov sestra Lindsey, zdanlivá mŕtvola ožije a ona ju odkrágľuje po druhý krát, tentokrát už definitívne. Ale problémy sa ešte len začnú. Komorný thriller snažiaci sa ísť v stopách Frago či Simple plan. Celý film je v podstate kauzálnym reťazcom, ktorý od začiatku speje k nevyhnutnej rodinnej konfrontácii. Samozrejme, ako to v takýchto snímkach býva, rozhodnutia postáv sú väčšinou zlé a horšie, všetko sa zamotáva a komplikuje, každý má svoje tajomstvá, motivácie a minimálne malé klamstvá a za všetkým stoja peniaze. Najsvetlejším zjavom celého filmu je Ward Horton (scény s Alex Essoe sú top momentami celého filmu), ktorý si svoje vystúpenie užíva naplno, ale aj zvyšok hercov podáva solídne výkony, čim sa dá preniesť aj cez pasáže, ktoré scenáristovi príliš nevyšli.

Jeden z dvojice thrillerov Ulliho Lommela, ktoré majú v názve Zodiac. Samozrejme, nechýba na začiatku upozornenie, že je to celé natočená podľa skutočných udalostí a že byť vrahom nie je nič romantické ani zábavné. Ono žiadna zábava nie je ani pri pozeraní tohto odpadu. Po celý čas som sa nevedel rozhodnúť, čo je na tom celom nepodarenom projekte najhoršie - scenár, réžia, strih, iritujúci rozprávač, sprostá sofistikovaná tajná spoločnosť, ktorá si síce vytvorila masky na hlavu, aby ich nebolo poznať, ale nejako si zabudli na otvory pre oči, záverečný rádoby nečakaný šokujúci zvrat očakávaný asi od 20. minúty alebo ústredná postava anjela pomsty a jeho účes? Ťažké rozhodnutie, celé je to zle a nanešťastie tak zlé, že to vôbec nie je zábavné, ale to už priznali samotní tvorcovia hneď na začiatku, mal som im veriť...

Samarai Cop má nevlastného brata - Overkill. Ultralacný akčný film od nedávno zosnulého nemeckého šit tvorcu, ktorý by takého Uwe Bolla skryl do zadného vrecka nohavíc - od Ulli Lommela! Ten si v druhej polovici 80. rokov skúsil popri hororoch a thrilleroch natočiť aj akčný film a tu je jeho prvý pokus. Keďže je koniec 80. rokov, je tu dvojica policajtov, odkazy na asi vtedajší najpopulárnejší seriál Miami Vice a nemenej populárneho Ramba. Hlavný hrdina policajt Mickey ''Mike'' Delano (Steve Rally, mimochodom Playgirl's Man of the Year 1985) sa snaží vyčistiť LA štvrť Little Tokyo od šmejdu z Japonska, ktorý by rád prevzal kontrolu nad štvrťou i celým mestom. Výsledkom je neuveriteľný zhluk scén náhodne pozliepaných strihačom, ktorý dokázal povýšiť neschopnosť na umenie. Scény sú krátke, začínajú sa kdesi uprostred a končia predčasne a náhle, aby sa mohla začať ďalšia, natočená rovnakým štýlom. Detektív Delano je sympaťák, ktorý z historických dôvodov nemá rád Japoncov a z nejakého iného (neznámeho či skôr známeho) dôvodu ani košele a tričká. Spojí sily s Japoncom, ktorý ako odborník na Yakuzu vymyslí geniálnu stratégiu - vkradnú sa ku gangstrom, nejakého chytia a pripravia ho o ucho či malíček a Yakuza im na opátku niekoho zavraždí. A keď už Yakuza nemá na koho zaútočiť, rozhodne sa podarené duo prejsť na odtínanie aj oveľa dôležitejších častí tiel (scéna zotnutia hlavy sa takmer vyrovná tej zo Samurai Copa z rukou). A koniec? Úplne súhlasím s vegetol.mp, došli prachy a tak... Overkill nie je úplná strata času, je to tak zlé, až je to miestami zábavné, tí, čo si radi pozrú takéto filmy, nebudú sklamaní. A zvyšok? Myslím, že ten ta tento film ani nenarazí..

Asi štvrtý film s podobnou tématikou a asi najhorší z nich (Nie žeby ostatné, čo som videl boli zas až tak dobré). Štvorica dobrodruhov chce precvičiť svoju logiku, naučiť sa hrať trochu tímovo a zažiť nejaké to vzrušenie a tak sa zastaví pri domčeku, ktorý je prerobený na práve takýto účel. Dievčatko vyzerá byť naprostý génius, pretože pri svojej prvej návšteve prichádza na šifry oveľa skôr ako dvojica ostrieľaných veteránov. Mňa to však medzitým už začalo nudiť , ale zrazu sa tu objaví nadprirodzeno a ja opätovne zbystrím pozornosť, že sa niečo zaujímavé bude diať. Namiesto toho som podobne ako hrdinovia uviazol v exhibicionizme tvorcov, ktorí sa vyšantili na vzhľade izieb, zabudli však k nim priradiť aj nejaký dej, ktorý má problém sa niekam pohnúť a najradšej sa pohybuje v slučkách. Čím bližšie ku koncu, tým je divák viac zmätený a menej spokojný. Bohužiaľ, aj napriek snahe o šokujúci koniec je to totálna hlúposť.

Donald Farmer je v niektorých kruhoch považovaný za kultového tvorcu hororových filmov nakrútených za pár šupiek. Aj tento je taký, rozpočet sa minul na sirup a kečup a výsledok tomu aj zodpovedá. Opäť som sa presvedčil, že buď som na jeho tvorbu ešte nedozrel, alebo je to skutočne nepozerateľné.

Po úspechu Draculu a Frankensteina sa britská spoločnosť Hammer rozhodla priniesť vo farbe aj posledné z trojice ikonických monštier Universalu - múmiu. Pri jej zrode stál rovnaký tím, režisér Terence Fisher a ústredné duo - Cushing vs Lee. Aj po 60 rokoch je to stále hodné pozretia - aj bez použitia gore a digitálnych špeciálnych efektov prebehne pri niektorých scénach mierne mrazenie na chrbáte - zmasakrovanie otrokov v dokončenej hrobke dokončené v podstate mimo záber alebo brutálny vpád múmie do cely v sanatóriu. Okrem toho sa autori vyhrali s farbami (smaragdové vnútro hrobky, kúzelne pôsobiaca bažina) a zlatým klincom sú výkony postáv - emocionálne chladný a prísne vedecký založený archeológ John Banning v podaní Petra Cushinga a nešťastník Kharis (Christopher Lee) pripravený o jazyk a odsúdený na večnú ochranu princeznej schopný vyjadriť pohľadom viac emócii ako poniektorí herci za celú svoju hereckú kariéru. Navyše to nie je zlosyn v tom pravom zmysle slova, zle skončil kvôli svojej životnej láske a vraždí na príkaz muža, ktorý ho ovláda. Celkový veľmi dojem z filmu mi neskalili ani také maličkosti, že technicky vzaté Kharis nie je vôbec múmiou - bol zaživa pochovaný a že všetok ten cirkus sa deje kvôli egyptskému bohovi Karnakovi, ktorý vlastne neexistoval, pretože Karnak je len miestom s nádhernými chrámami.

Taliansky body horor zo začiatku deväťdesiatych rokov nesie viditeľné známky vtedajšieho úpadku talianskej filmovej scény, mikro rozpočet nie je schopný zaistiť tak typické gore, vyše hodiny niet jedinej mŕtvoly, hoc v 3-4 roky staršom kúsku by na stretnutie s vedcom veľmi škaredo doplatili či už kolegovia alebo naivné ženy. Kríženec Cronenberovej Muchy, Stevensonovho Jekkyla a Hyda a Gordonovho ReAnimatora sa vyše hodiny vlečie, aby posledných 20 minút vyrušil diváka z podriemkavania a dožičil mu trochu vzruchu. Jednoducho, niet tu čo pochváliť, pseudovedecké dristy či nelogické konanie vedeckej kapacity Housemana (načo niečo skúšať na sebe, keď sa voľne pohybuje množstvo objektov, ktoré by sa viac menej dobrovoľne zúčastnili experimentu?) by sa dali veľkodušne odpustiť, ak by namiesto nich dostal divák nejaké to odškodné, rádoby šokujúci koniec je však veľmi slabou záplatou. Slabé 2 hviezdy z nostalgie za dobami, keď synonymom vykrádania úspešných blockbusterov nebola značka Asylum ale Made In Italy...

V priebehu 30 rokoch udrelo piadi-komando už spolu 14krát, tentokrát však s nebývalou intenzitou a silou. Po mdlých a nevýrazných posledných 2 desaťročiach sa podalo bábkam do žil zázračné fluidum, ktoré z nich spravilo konečne úplne nekompromisných malých vraždiacich hajzlíkov. Film však funguje aj vtedy, keď sa na plátne nič akčné nedeje, S. Craig Zahler totiž dodal scenár so svojimi tradičnými prednosťami - brutálny cynizmus, chytré dialógy a zaujímavé postavy. Samotný film sa trochu pohral so základným motívom - bábky slúžia nacistom, pretože ich stvoriteľ - André Toulon bol nacista non plus ultra. Pokiaľ v predošlých častiach sa zväčša divák stretol tak s 5-6 bábkami, teraz ich sú celé tucty a zväčša nevyzerajú byť vôbec tuctové. A to, čo dokážu rozpútať sa podobá len jednej veci - peklu na zemi. Pre mňa osobne jeden z najočakávanejších filmov roku 2018 predčil všetky moje nesmelé nádeje a dúfam, že nakopol zdochynajúcu sériu tým správnym smerom. Jednoznačne najlepšia 14. časť série, akú som kedy videl :D.

Ďalší útok na nepozorného diváka, chce si pozrieť blockbuster so Stathamom a namiesto toho si dožičí mockbuster od Azylákov. Navyše, v ktorom tu ani tak nejde o tu prerastenú prarybu. 70% diania totiž zaberie konflikt s posádkou ruskej ponorky. Nuž staré dobré časy amerických filmárov sa vracajú, nepriateľom Ameriky číslo 1 už nie sú teroristi a Al Khaida, ale starý, dobre známy a neskutočne zákerný Ivan. Takmer celý film je natočený zdola, kamera kdesi z podlahy sníma hercov, vyzerá to neskutočne neprirodzene, ale asi to má zakryť skutočnosť, že loď nie je najväčšia a určite nie sú na mori. Michael Madsen vyzerá a sa správa ako keby strávil niekoľko večerov s partiou Vladka Weissa. Skrátka, celé je to príšerné, Megalodon je mega-sračka. Jediný moment, čo stál zato je Madsenov dialóg s rybičkou, bohužiaľ je to v úplnom závere a dovtedy treba ten film pretrpieť.