POMO

"Sme súčet všetkého, čo sme kedy povedali, urobili a cítili. Sme omotaní unikátnym vláknom týchto vnemov, ktoré si neustále pripomíname. Aby bol človek sám sebou, musí si sám seba neustále pripomínať." Sofistikovaná hra s divákom, ktorá síce nedáva úplne zmysel (nabrala si toho na ramená PRÍLIŠ), ale je od prvej do poslednej minúty nepredvídateľná a sakramentsky zábavná, tajuplná a sexy. Boyle sa v nej baví kaleidoskopicky pestrým vnímaním udalostí a zmätenou motiváciou postáv, a v akčnom tempe odhaluje svoju slabosť pre thrillery Briana DePalmy.

Extrémista Tom Six druhou Ľudskou stonožkou tak trochu zapĺňa dieru v histórii kinematografie. Láme tabu (tehotná žena, dieťa) a pozoruhodný nápad z prvého filmu doťahuje do takého extrému, že iba ignorant (a neznalec subžánru "splatter") nedocení jeho schopnosť bez humorných prvkov pretlačiť zlúčenie hororových prvkov a ultimátneho násilia a zhnusenia do takto surrealisticky komického tvaru. Nie je to ranný Peter Jackson, oproti nemu nemá cit pre nadhľad. Ale keďže má jeho produkt profesionálnou formou ďaleko od trashových parametrov a hlavná postava pôsobí realisticky, svojou úchylnosťou a zlobou vás znepokojí na citlivých a dovtedy nedotknutých miestach mysle. Samozrejme ale musíte byť správnou cieľovkou. Už v teen veku som filmamy ako Cannibal Holocaust, Pink Flamingos či NEKROmantik zvedavo skúmal mysle ich tvorcov - čo, prečo a ako nakrúcajú. A v neustálej záplave hollywoodu ma ich inakosť bavila. Rovnako ma bavila druhá Ľudská stonožka, filmársky i herecky vyspelejšia než prvý diel, ani chvíľu nenudiaca a plná nápadov, ktoré držia pokope a gradujú do "grandiózneho finále".

Ako sa može film, ktorý divákovi servíruje takéto teórie, tváriť vážne? A na čom frčal Besson, keď to písal? Moje oči Scarlett potešila, ale moja hlava poznala stredovek.

Roztomilý portrét života vidieckych detí vo voľnom čase. Ich blbnutie sledujeme v nenadväzujúcich statických záberoch bez hudby, z ktorých vybiehajú a znovu sa do nich vracajú, akoby boli svojou hyperaktivitou pohybovým spestrením pohľadníc z vidieckych zátiší. Zaujímavá kamerová štylizácia. Dospeláci sa v obraze objavia iba výnimočne, takže nenarúšajú hravú jednoduchosť detského sveta, harmonicky splývajúcou so zvukom vetra na záhrade či dažďu za oknom. Film, ktorý sa k ničomu moc nevyjadrí, ale má veľmi autorské a príjemne poetické vyznenie.

Monológy dvoch seniorov, závislých na tabletkách. Od rána do večera sú psychicky mimo, podráždení, blúdia po vonku či v byte, v hlave majú iba ďalšiu tabletku. Rozprávajú sa sami so sebou, alebo vzájomne konverzujú, v oboch prípadoch väčšinou nezmyselné bludy bez logiky. 80 minút ich sledujeme v rôznych situáciách, režisér sa ich nič nepýta, nerozoberá ich minulosť, nevníma ich ako obete, ale ako zblúdené zombie. Film nikam nesmeruje, nemá žiadne vyústenie. V diskusii po projekcii sa rejža vyjdaril, že starec z filmu je jeho otcom. Takže chápeme, prečo film nakrútil. Čo ale ja osobne nechápem je, prečo svoje "dielo" predkladá divákom. A prečo - a s ním i celá obec ďalších dokumentaristov - nenakrúca radšej dokumenty o úspešných ľuďoch, ktorí v stoja pevne na nohách, majú inšpiratívne životné príbehy a podporujú pozitívne myslenie. Grrr!

Taký ten typ trashového hororu, ktorá sa proste nedá kontinuálne dopozerať. Zopár krát od neho musíte aspoň na minútu odvrátiť zrak napríklad k tabletu, aby ste sa presvedčili, že vám počas tých ultimátne bezvýznamných 100 minút pozemského času niekde neušlo čokoľvek aspoň minimálne zaujímavé. Potenciál guilty pleasure film má, ale mal by ho vyšší, byť svižnejšieho tempa rozprávania. Herecké výkony vedľajších postáv a kamera + strih v niektorých scénach sú must-see peklo.

100 minút sledovania narkomanských, alkoholických a rómskych IQ-áčov, z ktorých polovica ani nevie, prečo sú dobrovolne na mieste, ktoré im podáva pomocnú ruku. A farára, ktorý im začal pomáhať po tom, čo prežil horolezeckú nehodu (a túto udalosť si vysvetlil ako znamenie od boha, že má začať s danou aktivitou). Úmorné.

Jeden zo skype rozhovorov je vtipným a sympatickým nahliadnutím do vzťahu mladého páru na dialku. Trvá asi dve minúty zo sedemnástich. Je zarážajúce, čo všetko sa dnes zvykne označovať za FILM a tvorcovia tým obiehajú festivaly...

Keď v akčňákoch sú tak dôležití bad guys... A čistokrvnejší akčňák než John Wick sme tu nemali celú dekádu. A jeho bad guy je strejda z obchodu s matrioškami s dobrým úmyslom v očiach. Táto nepochopiteľná castingová slabina ide navyše ruku v ruke s réžiou, ktorá chce na jednej strane dojímať na rakovinu zomrelou manželkou či gaunersky zašliapnutým šteňaťom, a súčasne baviť cynickými vtípkami a nadhľadom. Čím vytvára ešte zvláštnejší pocitový mišmaš, ktorý od statusu rýdzeho béčkového nezmyslu úspešne zachrǎnuje - a to rázne obraciame mincu, ktorá Johna Wicka vyťahuje na tri a pol hviezdy: cool temný formálny štýl, výborné superostré akčné scény, efektný Reevesov pomstiteľ a zopár scenáristických nápadov, ktoré film spestreujú komiksovou exotikou (hotel pre zabijakov).

Úsvit nového subžánru: telenovelový horor. Bez hlučných zvukových efektov v kvalitnom kine, ktoré by strašili aj pri sledovaní Toma a Jerryho, by to bolo za 1*. Trestuhodne odfláknutý scenár a na kino-release nevídano neschopná réžia. Priepastný rozdiel medzi originálom a spin-offom.