POMO

Biblický epos o Mojžíšovi, v ktorom netreba rozpytvávať postavy a ich vzťahy, pretože ich predsa všetci dobre poznáme. Stačí krásne epické pojatie s dych berúcimi exteriérmi a peknými kostýmami, a efektné zobrazenie legendárnych pohrôm či prechodu cez oceán urobia z filmu biják. Chyba lávky. Som ateista a samotné biblické udalosti mi k nadšeniu nestačia. Tie mali byť iba nosnou myšlienkovou pôdou pre precítené vykreslenie motivácie postáv a ťažkosti zásadnej historickej etapy ľudstva, jej politických a etnických problémov. Všetko toto Exodusu buď chýba, alebo je to v ňom iba skratkovito odbité. Velevážne dielo, ktoré je menej zábavné než blbina Drákula: Neznáma legenda.

Výborná minimalistická práca s vysokým napätím. Plýživým a rozumne dávkovaným. Uveriteľné, civilizovane zahrané postavy bez seriálových tváričiek. Bez nelogických alebo nepravdepodobných momentov.

Dobre obsadené (vrátane vedľajších rolí), menej predvídateľné než by ste čakali a prekvapivo sprosté. Bez oddychovej pauzy, non-stop zábavné.

Svedomie a láska v zajatí poisťovníckej korupcie, siahajúcej do najvyšších štátnych zložiek. Argentína je divočina. Pútavé skôr šokujúcim námetom než spracovaním. To je všedné a nevýrazné, k vyhroteniu emócií sa odhodlá až v záverečnej scéne. Chémia medzi ústrednou dvojkou, ktorá je dôležitým pilierom filmu, funguje dobre.

Prďácký akčňák o amerických tankistoch kosiacich esesákov vo World War 2 Nemecku. Brad Pitt sa ako jediný z party v komornej chvilke umyje, ukáže svaly nabrané v LA Fitness, a ani po roku onanovania v železnom kokpite nepretiahne pohľadnu Nemku (ktorá by do toho šla). Pretože by to bolo neetické. Pointa filmu: Nie všetci esesáci boli zlí. Tu, a s vtipom, sa mali odohrávať tretí Expendables.

Tento komentár čítajte až po zhliadnutí filmu, v rámci konfrontácie s vlastným názorom! ___ Trik Nolanovho úspechu spočíva v tom, ako dokáže odzbrojujúcou formou a samoúčelným dramatickým tlačením na pílu zamaskovať svoju neschopnosť udržať logickú a emocionálnu kontinualitu rozprávania v paralelných líniách príbehu. Na tejto slabine padá celá druhá polovica Interstellaru, ktorá vám vyhučí takú dieru do hlavy, že ste nútení prepnúť do pasívneho módu "unikátneho zážitku z veľkej blockbusterovej jazdy” - aniž by vám vadilo, že strihač v nej nevie, kudy kam. Samoúčelnými dramatickými scénami, ktoré pre príbeh ako celok nemajú adekvátny význam, myslím epické spojenie sa s rotujúcou poškodenou stanicou, alebo na opačnej strane galaxie horiace kukuričné pole s naštvaným Casey Affleckom (WTF?). A nefunkčnou logickou a emocionálnou kontinualitou myslím prestríhavanie z vesmíru na Zem (kde nevieme čo sa deje, kam všetci utekajú), ktoré zbytočne odtrháva pozornosť od kľúčových zvratov vesmírnej zápletky. Tvári sa to tak strašne EPIC a hrá k tomu tak famózna hudba, že Nolan predsa určite vie, čo robí... Nie, z môjho pohľadu NEVIE. ___ Ale bavme sa o prvej polovici Interstellaru, ktorá je akoby úplne iným filmom - plynulým, rozvážne a citlivo zostrihaným, načrtávajúcim krásne myšlienky o ČASE (ktorý je spolu so zdravím tým najcennejším, čo máme - kto si to uvedomuje, nečumí na telku ale cestuje, atd.). Pretože táto polovica filmu je najobsažnejším a atmosfericky najmagickejším sci-fi zjavením za posledných veľa rokov. Pri scéne sledovania pozdravov po návrate z vodnej planéty som sa do Interstellaru zamiloval, čo som myslím ešte nikdy o žiadnom filme nenapísal. A tam mal skončiť, a jeho pokračovanie mali Nolanovci o dekádu neskôr, keď dospejú a veci dokážu vnímať v súvislostiach, prepísať a kompletne prestrihať. Potom, ideálne rozdelením na dva citlivo prepojené filmy, z ktorých jeden by sa odohrával v kozme a druhý na Zemi, mohol z Interstellaru vzniknúť mílnik v dejinách žanru sci-fi, dôstojný upgrade Kubrickovho podpisu.

Nezrozumiteľná ohavnosť, ktorej námet mohol v rukách iných tvorcov (Sam Mendes, David O. Russell) skončiť viac než zaujímavo. Cronenberga som mal kedysi v režisérskej TOP10, a stále väčšinu jeho tvorby zbožňujem (vrátane rozporuplne prijatých kúskov ako Crash). Unikátny je v tom, ako zrozumiteľne a akceptovateľne dokáže podať patolgické odchýlky od “normálu”, a ešte ich urobiť súčasťou strhujúceho príbehu. S Maps to the Stars ale prešľapol, film je nestráviteľným balastom, prehliadku postáv alegoricky natoľko vzdialených realite, až sa ich definícia a pointovanie ich vzájomnej interakcie rozplývajú do stratena. Jednu hviezdu dávam za Julianne Moore, ktorá by hereckým výkonom nadchla aj hrajúc zelenú okurku.

Nesmiete čakať thrillerovú žánrovku. Wakolda má argentínsku filmovú optiku, t.j. tichú a “prázdnu", bez napätia a zvratov. Ani nie je thrillerom, je skôr drámou bez jedinej tragédie, ktorá iba niečo naznačí. Nie je ani mrazivá, postava Mengeleho nedesí, typologicky je to taký tajuplnejší, pohľadný Franco Nero. Znepokojenie a mierny hnev (bezmoc a nespravodlivosť), ktoré v divákovi film vytvorí, prichádzajú až po jej skončení a vstrebaní filmu. Každopádne som rád, že tento unikátny námet konečne niekto sfilmoval a som zvedavý na (veľmi pravdepodobný) americký remake. Už je to traplne ohraný názor, ale ano, opäť by to chcelo Finchera - a pekne po staru, a lá Se7en.

Takto keby vypadala všetka česká seriálová tvorba, a všetka filmová by sa jej aspoň priblížila, smeknú pred nami aj žabožrúti. A ja si kúpim svoju prvú telku. Randenie, osamelosť, potreby, mindráky a situácie smutné i veselé, podané s nevídanou hereckou a režijnou gráciou. Farebné postavami i pocitmi, osobné krásnou Prahou. A najlepšia lezbická masáž v dejinách kinematografie! Až takto dobrý je ten Honza Hřebejk? Rád dám piatu hviezdu, ale až po zhliadnutí zvyšných desiatich epizód.

Súdna sieň a incident v nej prepieraný sú iba zástierkou pre rodinnú drámu, v ktorej veľkomeštiak Robert Jr. obnovuje vzťah s malomeštiackou rodinou, vedenú Robertom Sr.. S právnickými drámami ako A Time to Kill či The Rainmaker teda nejde zrovnávať. The Judge je na polceste medzi nimi a sentimentálnou Marvin's Room. Obaja Robertovia hrajú výborne. Juniorovi je postava napísaná na telo a senior tú jeho zvláda bravúrne. Niektoré vedľajšie postavy (sexy dcéra Very Farmigy, neskúsený právnik Dax Shepard) ale film zbytočne spomaľujú. V príbehu nemajú dostatočný význam a iba narušujú vývoj komplikovaného a pre film kľúčového vzťahu syn/otec. Pričom zaujímavý právnik Billa Boba Thorntona v ňom naopak mohol zohrať väčšiu rolu. Kedysi novátorská a vznešená hudba Thomasa Newmana (Frank Darabont, Sam Mendes) sa stáva ohraným synonymom prvoplánových sentimentálnych "pohľadení duše” konzumným divákom. Ktorým sa vo finále stane aj The Judge. Fajn film, ale jeho tvorcovská zostava je hodná vyššej ligy.