Na prahu války

Och môj bože ... a presne pre toto nikto nechce robiť každodennosť. Lebo je to bezbrehá nuda, ktorú keď popredkávate náboženskými drístami a dáte to Malickovi, dostane presne toto. Blábol o zmysle života, s vopred jasným koncom, kravami, výhľadmi na hory a hrabaním sena. A ešte k tomu to má tri hodiny. Pár krát som sa pristihol, prečo si to vlastne robím? Keby že to mám sledovať s plným sústredením, dekaputujem sa ešte skôr. Len za tie uniformy 1 z 5 (14.08.2020)

SPRECHEN VERBOTEN Je třeba konstatovat, že je Skrytý život po obrazové stránce dokonale vyrobený film. Kdyby byl jeho tvůrcem kdokoliv jiný než Terrence Malick, nešlo by se vyhnout podezření, že příběh nesložené přísahy věrnosti slouží jen jako záminka pro běhání po viewpointech na alpská údolí. Jenže Malickovi o konsekvence nezlomné křesťanské zásadovosti jde a zvolený způsob natáčení, kombinující v nestřídmých porcích úchvatné výjevy stvoření, rurálního života a inu, i toho ostatního, klade na diváka nemalé nároky nejspíš zcela vědomě. Pro Malicka jde o způsob, jak nechat diváky nést část břemene, které na sebe naložil hlavní hrdina Frantz (výjimečně proti národnímu socialismu naladěný August Diehl, jinak známý především slabostí pro karetní hry a uniformy SS - Hanební pancharti, Spojenci). Přes všechnu tu krásu a působivost schystává Malick těmi 174 minutami, směřujícímu rychlostí božích mlýnů, učiněné martyrium. A má to tak být. Tváří v tvář filmařské prozřetelnosti (včetně té Malickovy), odhodlané v mnoha směrech k autenticitě a k nemilosrdné zážitkové formě, zůstává rozum stát nad rozhodnutím nechat hrát německy hovořící herce z větší části (tedy ne všechny!) anglicky, včetně takových, jako když si "úspěšného světce" Franze Jägerstättera v Berlíně osobně odsoudí Bruno Ganz. Méně iritující, ale majiteli poučeného oka k pousmání jsou výjevy tvrdé rukodělné dřiny, odváděné berlínskými hereckými áčky na zjevně strojově obhospodařovávaných polnostech. Zvonění v uších, navozené nadmořskou výškou a tvrdou angličtinou pomáhají zahnat Bach, Beethoven, Handel, Dvořák, Gorecki, Kilar, Part, Schnitke. When you give up the idea of surviving at any price... a new light floods in. (27.06.2021)

A Hidden Life. Prenádherné obrázky. Celý film je ako prechádzka po nejakom skanzene, v ktorom sa striedajú ročné obdobia a čas si pomaličky plynie. Je to taký ten typický artový film, pre niekoho možno trochu nudný, ale mne sa páčil. Skutočné príbehy ma vždy fascinovali. Tu si môžme položiť otázku, ako by sme sa v takejto situácii zachovali my sami. Do akej miery je správne bojovať za pravdu? Je vlastné presvedčenie hodnotnejšie ako život sám? Je to odvaha alebo skôr tvrdohlavosť? Kedy je a kedy nie je obeta zbytočná? [arte, 20.05.2024] 70%. (27.05.2024)

S o čo rýchlejšou frekvenciou Malick v závere kariéry púšťa von jeden film za druhým, o to diskutabilnejšie sú výsledky. Jeho "éterický" štýl asi dosiahol svoj vrchol v Strome života a odvtedy to už je len jeden nedopečený artový zákusoček za druhým. V tomto prípade Malick, pre mňa pomerne nepochopiteľne, zase raz zvolil vizuálny štýl, ktorý používa už od Stromu života. Tzn. samé zvláštne uhly, častý pohyb kamery a ako keby permanentne prítomný efekt "rybieho oka" (alebo ako to nazvať). To čo sa ale vizuálne hodí k "filozofickému" dumaniu o živote dnešných mestských ľudí (a čo svojím šmrncom a gýčovosťou nemá úplne ďaleko od reklamy na nový Renault ako uhaňa púšťou), sa ale nehodí k zobrazeniu pomalého života na rakúskom vidieku v roku 1939. Chcelo to menej švenkovania a kvázi eterickeho šantenia sa hercov a viac steadicamu a statickejšieho záberovania. Potom to mohlo mať niečo do seba, lebo rakúska príroda je veľmo pekná. Buď to bol zlý úmysel, alebo sa ukazuje, že keď Lubezki nemá čas, človek čo mu robil asistenta na prácu hlavného kameramana fakt nestačí. Lebo nerobí nič než len bez ladu a skladu kopíruje štýl použitý v iných filmoch, ktoré boli kontextom inde. Veľká dosebazahladenost a veľa pózy. Malick by si mal dat pár rokov oddych, alebo sa ukludnit a skúsiť v tej okazalej kvázi umeleckosti ubrať. (05.09.2020)

Z novodobých Malickových filmov patrí A Hidden Life k najlepším - hneď po Strome života. Jednak má konečne nejaký príbeh a jednak využíva špecifický tvorcov rukopis, ktorý len potvrdzuje, že správna ucelená forma tomu svedčí omnoho viac ako snaha o impresionistický film plný pocitov a úvah. Aj napriek trojhodinovej dĺžke film nenudí. Pomaly plynie a namiesto hrozných a zlých scén ukazuje skrytú krásu či už v prenesených slovách alebo v dychberúcich obrazoch. Kameramani a skladatelia môžu byť Malickovy vďační. Dáva im priestor vytvoriť nádhernú kulisu, ktorá rezonuje. Podobne ako Tenká červená čiara vytvorila z prostredia samostatnú postavu, ktoré ovplyvňuje okolie, tak isto je tomu aj tu v prípade rakúskych Álp. Na konci zostal pekný pocit. Hoci je to celé bez zvratov a značne od dramatizované. Soundtrack povinnosťou. Howardová hudba a Widmerové zábery na vodopády a riečku zasiahnu podľa mňa každého. Hľadať to pekné v nepeknom je ťažké. Páči sa mi že aj napriek téme sa bude o filme hovoriť v špecifikách krásy. (30.01.2020)