Poviedka o policajtovi

Ve stylu filmů Sergia Leoneho - muži poznamenaní smrtí, muži se smrtí v očích, muži se zbraní. Ženy jsou pro ně se svou oddaností jen dekorativní přívěšek (jak říká Bornichovo děvče v závěru o Buissonovi: má krásné oči - to už známe z Leonových ikonických širokouhlých záběrů). Deray vytváří po celý film pomocí barevného tónování odraz chladu jejich duší - vždy dokonale sladěná barevná kompozice, strohá a chladná, vyjadřuje ledově přitažlivou osudovost smrti - a pomalu a pečlivě inscenuje každou vraždu, přičemž klade důraz na moment, kdy práskač (ať už skutečný, nebo zdánlivý) uvidí před svýma očima smrt. (06.06.2009)

Epilóg daného titulu Flic Story, mi nakoniec prišiel asi i oveľa viacej zrozumiteľnejším, než zrovna povedzme celá predchádzajúca »reklama na cigarety«, a to teda konkrétne z priameho pohľadu ústredného protagonistu Rogera Bornichea - prehrávajúceho sa inšpektora, z ktorého sa vskutku nielenže akosi neustále strašne vznášala akási dymová clona, ako z nejakého fabrického komína, ale zároveň ešte popritom všetkom dokázal i naraz fajčiť a rozprávať, až mi to normálne pripadalo práve iba tak, že mal tie cigarety doslova nalepené o ústa, pretože mu skrátka nebolo niekedy ani poriadne rozumieť, čo si to vlastne stále melie popod fúz; jednoducho povedané: rozhodne to podľa môjho názoru predstavovalo rušivý charakter, kedy sa už pomaly prestalo myslieť i na ostatné filmové zložky, akými sú strihová skladba & scenár, ktoré väčšinou bývali len odsunutými na vedľajšej koľaji: nebola im venovaná dôkladnejšia starostlivosť; najmä čudnému, «scenáristickému kreditu», ktorý si mimochodom svoju SIM kartu premrhal na toľkých nonsensových faux pasov, až tým určite začala strácať na vierohodnosti, k čomu sa tradične pripájala aj pomerne dosť chabá montáž, že francúzsky režisér Jacques Deray, zrejme iba počúval samé rozkazy od francúzskej hereckej hviezdy a producenta v jednom: ALAINA DELONA, keď si vonkoncom príliš nevšímal ani toho, „koľko prešľapov obsahoval jeho titul,” proste ani nijako extra zvlášť zase nedokázal odporovať, [resp. obhájiť si svoj osobitný názor] tomuto ústrednému predstaviteľovi, ktorý si v podstate robil, čo uznal za vhodné, a čo by podľa neho malo fungovať, no nefungovalo - maximálne ledva tak na 60%. • A možno nebyť jeho náprotivku, stojaceho na opačnej strane barikády, Émilea Buissona, alias naprosto šialeného a psychopatického zločinca, a k tomu i sériového vraha v pomere: 2v1; v charizmatickom stvárnení J-L Trintignantom, tak pevne verím tomu, že by bol celkový výsledok predsa značne rozpačitejším, než v skutočnosti už i tak je, pričom ani jemu nebola dejová osnova vždy priaznivo naklonenou. • Čakal som omnoho viac, ako sa mi naostatok dožičilo, čiže nemôžem ani poprieť, že by som nebol vôbec sklamaným, ba úplne naopak: prevládajú rozporuplné pocity s tým dôvetkom, že ak by sa dajme tomu ihneď vymenila táto »francúzska hviezda« za inakšiu, rovnako jasne žiariacu h-v-i-e-z-d-u [napríklad v podobe Lina Venturu atď], tak som si priam istým v tom zmysle, že presne vtedy by už konečne začala prevládať podstatne väčšia spokojnosť v rámci celku, pretože by sme sa sústredili aj na inakšie veci, než len prezentáciu tabakových výrobkov na samotný úkor rozprávania daného príbehu, čo bol bohužiaľ akurátne tentohľa prípad! PS: dve klasické "béčka" si išli po krku snáď podobným spôsobom, ako klasickí animovaní predstavitelia v náležitých podaniach kocúrom Tomom a myšiakom Jerrym, a teraz zostáva už len správne [z]odpovedať na 2 otázky, koho z nich predstavoval Tom, a kto následne toho Jerryho? (23.03.2024)

V podstate sa mi to páčilo s dvoma pripomienkami: negatívnou a pozitívnou. Tým negatívom je, že obdobné kriminálne filmy J.-P. M e l v i l l a sú štýlovejšie a navyše aj jeho postavy pôsobia hlbšie, no potom aspoň viem, čím sa inšpiroval Ridley S c o t t, keď točil svojho preceňovaného Amerického gangstra, osobitne, čo do záveru. (13.10.2010)

Úspešnosť zloduchov i policajtov v klasickej francúzskej kriminálke závisí od toho, ako frajersky dokážu fajčiť cigarety. Kto je vo fajčení lepší, spravidla vyhráva. Fajčí sa tu rozličnými štýlmi, najlepšie zo všetkých ale fajčí Alain Delon. Fajčí fantasticky! Fajčí i bez rúk a  maskuje sa tým, že nefajčí, no obvykle fajčí dokonca aj vtedy, keď nefajčí, cigarety mu proste k pere prirastajú. Robí to tak dobre, chladnokrvne a charizmaticky, že napokon vyvedie z rovnováhy väčšinu zloduchov, z ktorých mnohí fajčia tiež pekne, osobito, vybrúseným štýlom. Okrem rybacieho ksichtu J.-L. Trintignanta, ktorý nefajčí a tak aj podľa zákona fajčiarskeho žánru prehráva. Zdraví, čistý vzduch dýchajúci v ňom nemajú šancu. Jediný, kto Delonovi môže v bezručnom fajčení konkurovať, je Eastwood. Delon je švihák, ako akčný hrdina toho však veľa nepredvádza, Moderní francúzski vyšetrovatelia nemajú čas toľko fajčiť, musia neustále skákať z auta na auto, alebo sa pretekať v parkourových naháňačkách. Vlastne si predstavujem, že Delon bol nefajčiar, ktorého skvelý herecký výkon spočíva v tom, ako pekne sa naučil predstierať, že fajčí. (16.09.2022)

Reziser Jacques Deray /Borsalino/ natocil sympaticku kriminalku zasadenu do 40. rokov v retro style. A kupodivu, nie je to retronuda. Filmu suverenne vladne Alain Delon, ktoreho osobne uznavam, a mam ho aj rad.. Okrem Delona sa ukazal aj Jean-Louis Trintignant /L´attentat/ a Renato Salvatori /Horalka/. Dialogy na urovni, rezia je skusena - proste nie je co riesit, dalsi sympaticky francuzsky film je na svete. 86 % (13.09.2014)