exe.

Podľa názvu som skôr očakával nejakú ducharinu či paranornálne javy, ale nakoniec sa z toho vykľul velice podpriemerný slasher/home invasion snímok, ktorý žiaľ za 80 minút nedokáže ponúknuť absolútne nič, čo by stálo za zmienku alebo pozornosť. Dej je jednoduchý, sledujete tri postavy, ktoré sa vybrali na chatu jednej z rodičov, kde majú smútiť nad tragédiou, pretože im zomrela kamarátka, lenže ono to skôr vyzerá, že pre niektorých smútiť malo byť v úvodzovkách, no a aby to bolo zaujímavejšie, v polovici zistíme, že ich niekto sleduje (prekvapivé, že?). Celá zápletka je strašne nevýrazná, slabá až odfláknutá, kde sa skoro hodinu nedeje absolútne nič, len počúvate rozhovory, ktoré nikam nevedú, teda okrem pár flashbackov, ktoré ako tak naznačujú dejovosť, ale inak to dáva celkom zabrať a jediné, na čo sa Dark Windows zmohol, je zaškrípanie podlahy či blikajúce svetlá, ale aj na tie si dlho počkáte. Ako horor to nedisponuje doslova a do písmena s ničím, čo by mal horor ako taký obsahovať, atmosféra je napínavá ako výsledok volieb prezidenta v Severnej Kórei a plot twist je na úrovni Uweho Bolla. Postavy, jak hlavná, tak aj vedľajšie sú len ďalším hlboko premrhaným potenciálom bez nejakej iskry a aj keď mne osobne prišli celkom sympatické, faktom stále zostáva, že sú neuveriteľne prázdne a nezaujímavé, nemajú skoro žiaden vývoj či charizmu a divákovi na nich vôbec nezáleží, čo s nimi bude a podobne. Celé sa rozbehne až v poslednej tretine, kde má dôjsť na odhalenie, lenže žiadne "wow" sa nekoná, pretože de facto už od začiatku viete, kto je vrah a zároveň poznáte aj motiváciu, prečo to celé robí, niečo, čo by uhádol aj hluchý, tak primitívne to je. Slabá jedna * s odretými ušami za celkom peknú masku, sympatické postavy a za asi trojminútové násilie na konci, inak sa jedná o neuveriteľne predvídateľnú záležitosť bez originality, bolestivo predvídateľným vrahom a plochým scenárom ako hrudník Valerie Levitin.

Keď porušíte základné pravidlá škriatkov žijúcich vo vašej stodole ako napríklad nerobiť hluk alebo neusporadovať oslavy, môže to zájsť do takého štádia, že vás armáda elfov vyzbrojených kladivami a vidlami bude chcieť zabiť. Takto: keby som to bral seriózne, jednalo by sa o odpad ako vyšitý, ale ono to je taká blbosť, až je to dobré a celkom zábavné. Vymyslieť, zrealizovať a natočiť horor o vraždiacich vianočných škriatkoch je celkom bizár a dodáva to tomu ešte vyššiu komickosť, ktorá stavala skôr na klišé v podobe rozhádanej americkej rodiny na Vianoce (aké to prekvapenie), ktorá navštívi Nórsko, najšťastnejšiu krajinu kvôli dedičstvu, kde prebýva zopár nezvaných hostí a divák už po pár minútach približne vie, že sa má pripraviť na komický dej plný absurdností (v dobrom) zakončený happy endom zmierenej rodiny (maybe). Herecké obsadenie je prijateľné a celkom sympatické, takže film sa mi pozeral celkom dobre a v niektorých momentoch vedel aj celkom zabaviť, takže horor to nie je v žiadnom prípade. Jedná sa o jednoduchú a nenáročnú jednohubku na strávenie večera s komediálnym nádychom, avšak keď má dôjsť na napínavú scénu, vtipné poznámky len strhávajú daný pôžitok a tým pádom je napätie v keli, keď dopredu viete, čo čakať. Čiže ako komédia, hoc aj kostrbato, si to vedie celkom dobre, ale kto do tohoto snímku ide s tým, že sa bude jednať o zaujímavý či dobrý horor, odporúčam sa mu skôr vyhnúť, pretože tam There's Something in the Barn moc talentu nepobral a zamrzelo aj nedostatočné gore, s ktorým by sa dalo pekne vyhrať, podobne ako aj s nízkym body countom. Čo ale musím filmu nechať, sú sympatické postavy, nechýba zábavná "home invasion" elfov a čo oceňujem na tomto snímku najviac, je miešanie stereotypov Nórskej kultúry (každý deň sa naliať v krčme) s tou americkou (zastreliť všetko, čo sa hýbe. Konať, až potom premýšľať), ktorá tomu celému dodávala ten správny šmrnc. Nórom a Fínom sa podarilo natočiť kúsok, ktorý možno označiť za dobrý, ale zároveň aj zlý, kľudne aj v opačnom poradí.

Pokiaľ hľadáte niečo, kde zabijete 90 minút svojho života, tak určite nie pri Beaten to Death, tam sa čas spomalí ešte viac a okrem brutality neponúkne doslova a do písmena vôbec nič, čo by stálo za zmienku. Chronológia je v strašnom stave, film začína až po danej udalosti, čiže divák zo začiatku nechápe, ktorá bije a kto koho bije, hĺbka postáv je ako voda v studni na púšti na míle vzdialená od populácie a dejová prázdnota tomu dodáva ešte vyššiu šancu to celé vypnúť. Celé spracovanie pôsobí dosť amatérsky a hlavne to vyzerá, ako keby mali tvorcovia jediný cieľ a to dať tam čo najviac násilných scén a na zvyšok len nejaké random hovadiny len aby boli. Až v polovici snímku sa dozvieme dôvod, prečo postavu mučia a aj keď si hlavný protagonista dokázal len tak tak získať sympatie, za vzniknutú situáciu si môže sám kvôli jeho vlastnej nenažranosti a tuposti, čo mu len strháva body dole a ťažko mu po takýchto udalostiach fandiť. Ďalším prúserom sú jednotlivé scény, ktoré skáču do minulosti a znova do súčasnosti, čo pôsobí dosť rušivo, robí mu problém nájsť ten správny smer, ktorým by sa mal uberať. Retrospektívne podávanie príbehu tam je asi len kvôli tomu, aby to udržalo u divákov zvedavosť (inak by s tým pravdepodobne mnohí sekli), avšak nepôsobí to tak, aby to dokázalo zaujať, dejovo to nemá čo ponúknuť a celý scenár by vystačil na necelú A4. Jedna slabá * za gore a za scénu s vypichnutím očí, pre začiatočníkov sa môže jednať o zaujímavú jazdu, pre otrlejších platí pravidlo – kto videl jeden, videl všetky.

Ten, kto čakal zaujímavý film, zostane sklamaný a kto nečakal veľa ale skôr málo, dostane presne to. Na český film zmiešaný so slovenským obsadením sa vo finálnej podobe nedeje nič zaujímavé a jedná sa len o ďalší podpriemer so zasadením do budúcnosti, ktorý si berie inšpiráciu z podobných veľkofilmov so sci-fi tematikou ako Minority Report alebo Blade Runner 2049. Problémom Bodu Obnovy je fakt, že po celý čas sa uberá len jedným smerom a dejovo neprináša skoro nič nové či zaujímavé, postavy sú na bode mrazu, ich vývoj je strašne nezaujímavý, suchý, taký nijaký, plus ďalším problémom sú dialógy, tie pôsobia ako keby sa herci naučili naspamäť text z papiera, ktorý potom preniesli do svojich replík bez nejakej chémie či emócií ako roboti (je to síce sci-fi, ale postavy vo filme boli reálni ľudia, nie stroje). Hlavná herečka, aj keď sa snaží, ťahá za kratší koniec, naopak rola Ondríka ako zápornej postavy je celkom slušná a dynamická, ocenil by som však viac priestoru a akcie z jeho strany, takto to len opäť znižuje zážitok a premrháva potenciál. Veľkým lákadlom je hlavne vizuálna stránka, CGI je zaujímavé a na naše pomery sa jedná o vyšší (nad)priemer, ktorý sa často nevidí (zaujímavé zobrazenie hologramov, áut či noviny ako z Harryho Pottera), celé to ale zrážajú dole vyššie uvedené vlastnosti, ktorými film disponuje. Chce sa to tváriť ako Cyberpunk s frekvenciou 60 fps v 4K rozlíšení, na miesto toho však dostanete 30 fps v SD kvalite.

Na rozdiel od väčšiny užívateľov dávajúcich priemerné a podpriemerné hodnotenia musím tomuto snímku vyhovieť vyšším hodnotením, ale v žiadnom prípade nie kvôli tomu, aby som tomu umelo nadvihol percentá, ale od prvého zhliadnutia som sa u Unfriended dosť bavil a konečne sa mi podarilo nájsť niečo, čo mi dokázalo naservírovať celkom slušnú atmosféru napätia, teda hlavne, keď to pozeráte prvý krát a v úplnej tme, kde sa mu budovanie atmosféry darí, takéto prevedenie mi prišlo o dosť dôveryhodnejšie, presvedčivejšie a ako fanúšika Found Footage ma to príjemne potešilo. Cením aj to, že dvojka nezachádzala až tak do sci-fi ako v jednotke, kde partiu terorizovala neznáma (pravdepodobne mŕtva) užívateľka, ktorá stíhala nejako byť na viacerých miestach naraz a popritom ešte tvoriť memes. Tu aspoň tvorcovia vsadili na situáciu s hackermi, vydieraním a s orientáciou na Dark Web, ktorá sa nesie v realistickejšom tóne ako jej predchodca. Celé je to dosť zaujímavo a netradične spracované a takýto štýl ma baví a má u mňa svoje miesto, čo potrvdzujú podobne ladené snímky ako The Den, Megan is Missing alebo Host a v neposlednej rade aj Profile, aj keď ten bol dejovo trochu o inej téme. Cením aj spracovanie psychologického nátlaku, budovania neistoty a strachu na postavy, kde nechýbajú aj zaujímavé dejové zvraty, treba však rátať s tým, že rozbeh trvá trochu dlhšie a niektorých to môže odradiť, mne sa však u takýchto filmov páči postupné budovanie atmosféry - od bežnej priateľskej komunikácie (ktorú musíte pretrpieť) až po boj o život so stupňujúcim sa napätím. A okrem toho má Unfriended: Dark Web aj morálne posolstvo - neberte, čo vám nepatrí. Môže vás to stáť život.

Pohyb na čerstvom vzduchu a hlavne v prírode môže pomôcť a uvoľniť od deprimujúcich myšlienok a pomáha prísť na lepšie a pozitívnejšie myslenie a cítenie vo forme terapie, a to by som po dopozeraní Dark (kľudne by tam mohlo byť Trash) Nature nutne potreboval. Prostredie, čiže príroda je celkom pekne zachytená, ale keď v nej vidíte päticu otrasných dievčat, ktoré pôsobili ako komparzné upratovačky v nízkorozpočtových céčkových filmov s otrasnými ksichtami, na ktoré sa nedalo pozerať, tak čaro bolo rýchlo preč a jediné, čo by tomu pomohlo, by bol igelit na hlavách všetkých zúčastnených "herečiek". Na bode mrazu stoja tak isto aj dialógy, ktoré sú zbytočne natiahnuté, nezaujímavé, kde sa skoro furt melie o tom istom a kto by hľadal napätie, bude si musieť počkať skoro hodinu a rozhovory nesympatických protagonistiek doslova pretrpieť ako soľ v čerstvo otvorenej rane. Po hodine dostanete niečo, čo sa dá nazvať kľudne aj ako thriller pre začiatočníkov, skoro žiadne známky napätia a pojem horor sa vytratil ako otec, ktorý išiel po mlieko. Snímku teda zostávali ešte dve možnosti, ktoré by ho mohli aspoň trochu zachrániť. Spoliehal som na gore, ktoré by takémuto filmu dokázalo dosť pomôcť, ale aj to nie je dotiahnuté, za celý ten čas dostanete len odťatý kus nohy a odseknutú hlavu, ostatné vraždy sú mimo záber a nízky body count len na sklamaní pridáva. Zostávalo len spoliehať na poslednú možnosť, ktorou bolo monštrum, to by sa dalo celkom dobre rozvinúť, ale kvôli slimačiemu tempu na to nie je čas ani priestor a pokiaľ ste čakali niečo ako Hatchet, tak vo finálnom výsledku dostanete skôr špinavého Matoviča s anorexiou.

Čítal som niekoľko recenzií a pozeral rôzne reakcie, ktoré Talk to Me označovali za jeden z najlepších hororov, ktoré vyšli tento rok a po veľmi pozitívnych recenziách na tento film som sa rozhodol, že si ho nechám na úplný záver tohto roka. Čakal som pôsobivý atmosférický horor so zaujímavými postavami a s celkom jednoduchým dejom, ale z konečného výsledku sa jedná len o ďalší hlboko podpriemerný snímok, ktorý sa stáva skôr uspávacím ako napínavým, a aj keď tam nájdete zopár nechutností a trošku krvi, na vybalansovanie to rozhodne nestačí a na filme nepridávali ani samotné postavy, ktoré pôsobili ako mozgový nádor v pokročilom štádiu a mal som čo robiť, aby som to v polovičke nevypol. Námet mi tak isto neprišiel nejak zaujímavý, ale chcel som tomu dať šancu a veril som, že postupom času sa to rozvinie viac do hĺbky, opäť to však zostalo pochované niekde hlboko pod zemou, celý námet je podávaný nezaujímavým a nudným spôsobom, nie je to vôbec napínavé a zopár skrvavených tvárí hovoriacich démonickým hlasom to nezachraňuje, celému tomu chýba hĺbka a chuť chcieť niečo viac, je to ako zapáliť len dve polená a čakať z nich dvojmetrovú vatru. Nevypol som to len preto, pretože som v druhej polovici čakal, že sa príbeh niekam posunie a ponúkne nejaké to napätie či zaujímavé vyvrcholenie, namiesto toho som však dostal suché rodinné drama, ktoré na kvalite filmu aj tak nemalo žiaden vplyv a kde stále zostávalo strašne veľa otázok, na ktoré sa akosi zabudlo a divák si ich má asi domyslieť, koniec mi prišiel narýchlo zbúchaný a spravený len kvôli tomu, aby to nejaký koniec malo, nezáleží na tom, ako to bude podané, hlavne nech nejaký je. Čím skôr skončíme, tým skôr bude výplata.

Názov je ako vyšité upozornenie, že sledovanie tohto filmu môže slabším povahám spôsobiť traumu, či nebodaj aj iné psychické problémy, keďže už úvodná scéna začína dosť drasticky a tam už diváci slabšej povahy rýchlo a zbesilo ťukajú na políčko "zavrieť", kde mladý borec s hormónmi nakladá (rozumej šuká) svoju matku, spočiatku živú a pokračuje ďalej aj keď jej odstrelia hlavu, čiže hneď v úvode dostanete incest a aj nekrofiliu zároveň, čo len naznačuje to, v akom duchu sa bude niesť celý film a na čo sa pripraviť. Dej, ako to už býva u takýchto filmov zvykom, nie je nejako zaujímavý, oslnivý a stavaný tak, aby bol divák v úžase, štyri baby vyrazia na menší výlet na chatu, kde sú znásilnené dvoma mužmi a chcú sa im za to pomstiť, takže nečakajte nejaký zaujímavý príbeh, Trauma stavia hlavne na gore, ktorého tam je dostatok a niektoré scény vedia byť drastické, čo je niečo, čo som neočakával, keď tento film pochádza z Chile, kde som bol z finálneho výsledku celkom spokojný a mierne prekvapený zároveň, dielo, ktoré vie dopriať fanúšikom gore a exploitation s miernymi prvkami Home Invasion to, čo takýto typ obecenstva chce vidieť, avšak pre otrlejších divákov sa jedná skôr o sto krát videné a to isté furt dookola, tu mi to však ale nevadilo a dokázalo to dostatočne zaujať svojím prevedením a prostredím, kde sa film odohrával. Nevýhodou tohoto snímku je jeho rozjazd, ktorý trvá trošku dlhšie a kým sa začne diať niečo zaujímavé, prejde skoro polovica filmu a na takúto stopáž sa veci dejú extrémne pomaly a dalo by sa z toho rozhodne vyťažiť viac, keby sa chcelo. V druhej polovici to konečne začne naberať na obrátkach, kde si gore fanúšikovia prídu na svoje, celé to tam ale bohužiaľ kazia rozhodnutia a konania dievčat (po znásilnení), ktoré sú v niektorých momentoch banálne, takže súcitiť s nimi dokážete len veľmi ťažko, cením ale výber záporných postáv, ktoré budia rešpekt, hlavne teda Daniel Antivilo, ktorý podáva slušný výkon a je na ňom vidno, že si to užíva a hrá rolu, ktorá mu dokonale sadla. Má to svoje slabšie, ale aj silnejšie stránky, takže to ohodnotím tak, ako Dyatlov - 3.6... Not Great, Not Terrible.

Po prvom pozretí som mal celkom zmiešané pocity s horkou pachuťou na jazyku a druhé zhliadnutie po roku neprinieslo nič nové, čím by mi dokázal Terrifier 2 môj názor nejako zmeniť alebo ho vyvrátiť. Druhý diel je výrazne slabší, čo sa týka atmosféry, ktorá v niektorých momentoch neprináša až také ovocie, aké by sa dalo očakávať a práca s klaunom je celkom slabá bez nejakej hĺbky či hlbšieho záujmu jak osobnú, tak aj vnútornú charakteristiku, ktorú by si Art the Clown rozhodne zaslúžil a celé to pôsobí dosť nemastno, neslano. Najväčší kameň úrazu je pochopiteľne prehnane dlhá a zbytočná stopáž, ktorá skôr kazí zážitok a oproti prvej časti, ktorá trvala necelú hodinu a pol, čo je na clown slasher tak akurát, tak tu si tvorcovia vzali príliš veľké sústo, ktoré je nad ich sily a aj keď sa snažia, tak niektoré scény tam sú úplne zbytočné a nijako extra dôležité pre dej, alebo zbytočne natiahnuté a dali by sa skrátiť, keby Damien Leone svojmu snímku odobral takých 40 minút, jednalo by sa rozhodne o pútavejšiu a zaujímavejšiu jazdu, ale predsa len, skoro 140 minút na takýto žáner je jasná samovražda a zabíja to celý zážitok z filmu a aj keď sa finále snaží o zaujímavé vyvrcholenie, tak v konečnom dôsledku chýba ten efekt, ktorý by dokázal vzbudiť nejaký záujem a namiesto toho si prajete, aby už bol koniec a osud hlavnej hrdinky a vlastne aj Arta je vám skôr ukradnutý. Príbeh je oproti jednotke o trochu bohatší, ale zážitkovo zhruba taký istý, kde ale stopáž strháva body a tak isto aj veľká škoda odsunutia napätia na vedľajšiu koľaj, čo je niečo, na čom si jeho predchodca zakladal, avšak zachraňujú to veci ako gore, ktoré sa nebojí drsných scén a je ho tam dostatok, obrovský body count a potešila aj prítomnosť novej Artovej "asistentky", ktorá sa celkom hodila na takú rolu a tým, že je to dieťa, to pridávalo ešte väčší zážitok, hlavne pri vraždách, kde je hlavnou úlohou pre Arta udržať svoju obeť čo najdlhšie nažive ale popri tom jej spôsobiť čo najväčšiu bolesť, akú dokáže zniesť. Gore, torture a dvaja záporáci je asi jediná vec, ktorú môžem pochváliť a niektorým to bude stačiť, ale pre hororových fanúšikov sa nejedná o nič prevratné a skôr sa stráca v podobne ladených hororov zameraných práve na gore. A taktiež film obsahuje aj zopár mŕtvych zvierat, z toho niektoré tam sú už v štádiu rozkladu, takže nejeden ochranár zvierat či aktivista z toho môže zostať na prášky.

Keď kupujete dom (hlavne v Amerike) a predávajú ho za polovičnú cenu, tak s ním musí byť niečo zlé alebo nekalé, či sa jedná o vraždu, posadnutie alebo... kamery v každom kúte, čo je u 15 Cameras práve tento prípad. Dejovo sa nejedná o nič prevratné, hlavný hrdina nájde kamery, ktorými špehuje nové nájomníčky a pohlcuje ho to čím ďalej, tým viac. Film sa snaží najviac pútať budovaním neistoty u divákov, čo sa mu celkom darí, ale v konečnom dôsledku sa nejedná o nejaké extra zaujímavé dielo pre hororových nadšencov, je to skôr thriller, kde hlavú úlohu hrá práve stalking a jeho následné pohltenie, až vybudovanie si silnej závislosti u stalkera, lenže problém je, že skoro trištvrte filmu sa tam nedeje skoro nič zaujímavé, čo sa atmosféry týka, postavy sú napísané celkom uveriteľne, ale napätie ťahá za kratší povraz a nejaká tá zopársekundová hudba moc nevystačí ani na náznak thrilleru, nie to ešte na horor. Film dupne na plyn až v úplnom závere, kde sa konečne dočkáme nejakej tej mysterióznej časti filmu, boja o prežitie a zopár krvavých scén, na ktoré si prídu na chuť fanúšikovia thrillerov, nie však hororov, záver síce ponúkol aspoň nejaký ten základný feeling napätia, ale bez pútavejšieho námetu a s krvavými scénami sa dalo vyhrať ešte viac, keby sa chcelo a celé by to robilo film trochu zaujímavejším a pútavejším. Ako jednohubka na zabitie večera alebo nudy celkom dobrá, ale druhý krát si to už nepozriem.