Adrian

Thajska Hero comicsova prisernost, ktora sice svojou otrasnostou je obcas zabavna, ale premrstena stopaz (s prislubom pokracovania v zav. titulkoch) jej podraza kazde, hrdinom neodseknute koleno. Brutalita ako v Kick-ass topiaca sa v otravne primitivnej eko agitke a neopodstatnenymi zmenami v style takmer v kazdej dalsej sekvencii, ktora upomina na slavne filmy (napr. Mad Max, T2, Speed, Top gun, Matrix,...). Ci tento prepaleny, comicsovy trash (ovsem na thajske pomery s velmi slusnym rozpoctom) gulas bol mieneny ako parodia, alebo nebodaj aj vazne, jedno dejstvo bolo viac ako dost. Ovsem reakcia domaceho publika by mala zaujimala, pretoze korejski divaci sa bavilo na tom ako je to "zabavne zle" rovnako ako ja.

Nie tak kompaktne a z hladiska research zaberu dosledne ako predchodzi "Not Quite Hollywood: The Wild, Untold Story of Ozploitation!", ovsem stale velmi zabavne a trailerove (vo vyzname, ze niektore prezentovane filmy by som si fastforwardom rad pozrel....za vsetky spomeniem tie s hercom - trpaslikom Weng Wengom). A informacne minimalne to pozadie 70´s produkcie vdaka nastupu vtedajsieho politickeho rezimu je popularno-naucne. Ze by dalsou zastavkou bola thajska B-produkcia dekad 70´s - 80´s na cele s vtedy akcnou superhviezdou Panna Rittikraiom? :-)

Ako porovnanie s o dve desatrocim starsim filmom a aspon ciastocnym intro porozumenim do slavy Rittikraia ako herca, sa to dalo zvladnut aj s minimom fast forward stlaceni dialkoveho ovladaca.

Vacsina filmov z boxerskeho prostredia je v mensej miere o samotnom sporte a viac o jej akteroch a ich zivotnych osudoch, socialneho zazemia, t.j. motivatorov, ktore hrdinov vedu k navlieknutiu si boxerskych rukavic a vstupu do ringu (napr. Zuriac byk). Najdu sa aj vynimky, ktore v rovnakej miere zaujima aj samotny box, resp. nielen to, co sa deje mimo ringu, ale zivotny tep filmu davaju aj samotne sekvencie vo vnutri ringu (jednym z najlepsich pripadov je juhokorejsky Crying fist). Japonsky Box! si prave so spominaneho Crying fist berie velky priklad, len hlavnymi aktermi nie su ludia z okraja spolocnosti, resp. slabych socialnych vrstiev, ale studenti. Princip ostava ovsem zachovany -> v pribehu vlastne neexistuje zaporna postava (skoda len postavy mladeho dievcata s nevyliecitelnou chorobou srdca), samotnym sekvenciam treningu/zapasu je venovany velky priestor, nie je dopredu jednozancne odhadnutelne, kto v samotnom finale bude stat proti sebe. Apropo samotne finale -> znova sa nuka porovnanie s Crying Fist -> v obcoh pripadoch je totiz zaverecny duel, resp. jeho kazde kolo snimane inym sposobom, pricom hlavne druhe kolo na jeden zaber s vybornou pracou zvuku je lahodkou.

Pribeh predpovedatelny, ale reziserov styl sa nezaprie uz aj tym, ze aj takemuto pribehu dokaze svojim stylom dodat potrebne napatie a spravnu rytmizaciu zaberov s klucovymi okamihami.

Ten strih vacsiny MA sekvencii je na zaplakanie a dehonestuje dobru choreografiu. Skoda, pretoze pribehom - koncipovanim dava spomenut na viacere starsie wuxia filmy.

Videna rozsirena unrated directors cut verzia, ktora v mojich ociach v ramci korejskeho blokbasteru patri k tomu najkrvavejsiemu. Slabinou filmu je imho zaner slasheru,ovsem ku cti rezisera treba dodat,ze sa ho verne drzi na celej hracej ploche zrucne a "putavo" roztaca spiralu sialenosti presne v duchu "if you want to beat the monster you have to become monster". Choi Min-sik samozrejme herecky dominuje.___UPDATE: S odstupom casu zo mna tento film uplne vyprchal, resp. takto: Zatial co Park v svojej Vengeance trilogii s kazdym filmom prinasa inu potechu v hre so stylom, zaroven danu temu pomsty vycerpa az so zaverecnymi titulkami. Naproti tomu Kim v I saw the devil dosahuje vrchol v ponoreni sa do temy niekde v polovici filmu a v druhej polovici je to uz s prepacenim iba nadstavovana kasa brutalit cisto uz len pre potechu oci a usi hemoglobinom hecovaneho divaka. Ovsem stale aj naprie tomu plati moj obdiv pre to verne drzanie sa zvoleneho zanru.

Narazky na viacere "kanonicke" dieka chambara zanru potesili.

Ten najklasickejsi pribeh (implementujuci pertraktovanu temu cierneho obchodu s ludskymi organmi) ovsem presne v tom korejskom prevedeni (noir),pre ktore mam slabost. Od Bittersweet life asi najintenzivnejsi zazitok. Won Bin ako novy Lee Byeon-hyeong (podla jednej ankety medzi korejskou mladezou) moze uplne byt.

Priemer. A velka vdaka za jeden z najmilsich inside joke tento rok -> vyzvananie Shiovho mobilu v kombinacii s Eli Wallachom v hereckej zostave :-)