Adrian

Po cely cas vyborne -> s priemernou urovnou spomienok na kniznu predlohu a predchadzajuce filmove casti som bol divacky "angazovany" pocas celeho filmu. Nevadil mi ani ten okaty "skanzen" stylov, ako prehliadka najvyraznejsich filmarskych postupov udomacnenych v kinematografii blokbasterov za poslednu dekadu, ktore pred divakom defilovali, prelievali a opakovali sa od sekvencii ku sekvencii. Podobne pochopitelna mi prisla aj repetetivnost v predstavovani teen rozorvanych dusi, pricom vdaka uzitemu stylu, sa este viac zvyraznilo vykrajovanie emocne napatych chvil, resp. ich sprostredkovanie skrz zvyraznenie mimiky hercov. A sekvencia tanca na hudbu Nicka Cavea je mojim osobnym vrcholom a zaroven pre dalsie pozeranie mozno aj kliatbou tohto "polodielu" v jednom -> tych par sekund mi totiz dokonale sprostredkovalo celu emocnu paletu a tazivost situcie hrdinov rovnako intenzivne (a mozno aj viac) ako zvysok tych scen filmu, ktore sa snazili (v mojich ociach uspesne) o to iste. Je to pre mna ekvivalent "sprchovej sceny" v Casino Royale.

Hoci mam vyhrady voci niektorym momentom, kedy scenaristi patovu situaciu vyriesili "zachranou na poslednu chvilu" stale ide o velmi dynamicky natoceny film. Napatie od momentu unosu takmer do zaverecnych titulkov je pritomne neustale a dej sa vyvija vzdy po vytazeni urcitej, na dany zaner typickej situacie zas o krok dalej a obsahuje tak i par prekvapivych momentov.

To, ze je to istym sposobom recyklacia nielen toho, co reziserka spracovala v svojich predoslych filmoch, by mi ani nevadilo v pripade, ze by tam niekde v pozadi, na urovni intimnych scen preskocil z platna do pritmy kinosaly nejaky pocit, ktory by tomu dianiu dodal v mojich ociach urcitu emociu. Zial, nechalo ma to chladnym a niekde v pozadi som neustale citil pocit, ze to cele bolo viac nutene ako spontanne, resp. zatial co napr. pri Lost in Translation som po chvili zabudol, ze pozeram film, tu sa mi odstupu voci platnu nepodarilo po cely cas zbavit.

Dynamicky film, nielen mnozstvom akcie, ale i podavanim informacii skrz pribeh -> ziadne dlhe rozhovory, prip. pomale dramaticke obluky, ale funkcna ucelova strohost. Usadenie do atraktivneho pustneho prostredia dava vyniknut uz beztak napaditym, hyperstylizovanym akcnym scenam (hlavne "car chase" sekvencie su vyborne). Mozno len malicky povzdych, ze vdaka cisto mainlad produkcii (hoci s vypozickou niektorych HKG hercov) a dodrziavaniu nepisaneho cinskeho filmoveho kodexu "kazdemu to, co si zasluzi", je osud viacerych hlavnych postav predpovedatelny.

Vo filme sa sice pracuje so znamymi proprietami, avsak umne. I ked priznavam, ze viac ako horor je film v mojich ociach thrillerom, t.j. pocit strachu sa nedostavil, ale pocit napatia, nervozity bol pritomny takmer neustale. Predovsetkym vdaka vybornej hudbe, nachadzajucej inspiraciu v Herrmannovi, prip. obcas aj v Goldsmithovi (Omen) ako aj faktu, ze vsetci do jedneho neznami (a vdaka scenaru aj nesympaticki) herci stazovali presne urcenie poradia "vybijanej" ich zivotov. Inak v mojich ociach prave vztah horor - napatie robi odpoved na otazku "do akej miery je nazov filmu (ne)umyselne spoileroidny" znacne relativnu. Mat film iny nazov, a ak by vdaka tomu jednou z point filmu mala byt skrz pribeh snaha o odhalenie totoznosti "vraha", tak je film vacsinou odpisany ako totalne neoriginalny, s blbou pointou. Ovsem z pozicie "umyselneho" nasadenia tohto nazvu s cielom odstranit liniu patrania "kto je vrahom", ostal pre mna ako divaka vacsi priestor prave na uvedomovanie si tych momentov dobre budujuceho napatia (nie strachu) i vdaka osvedcenym postupom. Zaroven aj posunuta pointa filmu nevyzera po kratkom uvazovani az tak "na odpis". Inymi slovami, zvoleny nazov mi umoznil sustredit sa na ine aspekty filmu, ktore som si nasledne nalezite vychutnal.

Ustredna zapletka neosuchana, po stranke emocii film este uspokojvo haji svoje farby (i ked druha polovica filmu je vyrazne slabsia ako prva). Co mne osobne chybalo, bolo lepsie prekreslenia pozadia celeho fungovania systemu -> vdaka uvodnemu citatu ako aj vnutornym monologom hlavnej postavy som dostal iba urcity nahlad, ktory vyvolal par otazok.

Jasne, oproti tomu, co toci Florentine dnes je tento jeho celovecerny debut tisice svetelnych rokov pozadu, ale uz tu je obcas vo fghtoch vidiet reziserove silne stranky -> napr. prehladnost v dueli jeden na jedneho (samozrejme, J.H Newton nesiaha Adkinsovi ani po kotniky). A v povinnej casti "treningu a pripravy halvneho hrdinu" ma velmi pobavilo, ked vo filme s nazvom "Desert Kickboxer" hlavny hrdina cvici Tensho zostavu z karate.

7/10

Beast Stalker bol uspech, ktory mozno zaskocil aj samotneho rezisera. Fire of Conscience bol pokusom nadviazat na uspech v tradicnom ponimani "vsetkeho viac", co prispelo k vynikajucim akcnym scenam, ovsem pribeh bol preplneny vela postavami a stracal koherenciu vdaka viacerym nadbytocnym dejovym kluckam a predpovedatelnosti pribehu. Stool Pigeon je Danteho uspesnym navratom k silnym strankam Beast Stalkera, nielen pre angazovanie toho isteho ustredneho hereckeho dua a scenaristu, ale i pre kocenpciu celeho filmu. A hoc samotny pribeh, resp. jeho vyustenie je predpovedatelne (mozno i vdaka skutocnosti, ze ide o film spolufinancovany mainland Cinou, vdaka comu vsetky hlavne charaktery musia prist k zasluzenemu koncu), jednotlive dielce casti obsahuju vsetko potrebne v kvalitnom prevedeni - akcne sekvencie, ktore ku koncu nadobudaju na surovosti, zivelnosti, dravosti a spinavosti (i ked technika vynechavania frame-ov v scenach automobilovych nahanaciek zamrzi), prepracovane charaktery, ktore i vdaka dobrym hereckym vykonom pred divakom postupne zraju, resp. sa vyvijaju s pribehom (okrem ineho zaoberajucim sa tematom slubu vs zrady), a vybornu hudbu, kde hlavne trubkove solo zarucene spolahlivo buduje atmosferu beznadeje a oparu nezvratitelneho marazmu (ono, prave trubka takuto atmosferu uz uspesne budovala v americkych gangster dramach v 70´s - 80´s). Stool Pigeon nebrnka na socialne struny ako Beast Stalker, ale zazitok z jeho sledovania bol pre mna o kusok viac intenzivenjsi. 90%.

Zdaleka nie tak rozmachle stopazou a napriec sirokou paletou tem charakteristickych pre sucasnost ako Love Exposure, ovsem minimalne rovnako provokativno intenzivne na poli explicitne vyobrazeneho nasilia ako jedneho z ucinnych nosnych nastrojov pre zvolenu temu (rodina, sebadovera, socialne postavenie).