Adrian

Tak takto sa rodia malé, béčkové, takmer až "nezávislé" kulty.. :-)

Marty nám zreje ako víno. Od krvavých, drsných až živočíšnych príbehov z ulice cez občasné mierne zakopnutie až k filmu, ktorý z hľadiska štýlu rozprávania možno brať za jeho najčistejšie dielo. Voľba jeho ako režiséra Aviatora, ktorý rozpráva životopis človeka s vášňou pre lietani a film, bolo tým najlepším rozhodnutím. Svoje cinefilské nadšenie prenáša na plátno už od prvého záberu a my, rovnako "postihnutí ľudia" mu to s radosťou a nadšením kvitujeme. Pomaly budovaný, ale o to precíznejšie vrstvený charakter (čo niektorým môže vo výsledku pripadať ako zbytočné naťahovanie stopáže) človeka, ktorý nepozná slovo "nie", rovnako ako aj vývoj ostatných postáv, stojí vo veľkej miere na hereckých výkonoch zúčastnených. Snáď až na Kate Beckinsale (ktorá mne osobne do úlohy Avy Gardner nesadla) odvádzajú všetci špičkový výkon. Po formálnej stránke filmu nie je čo vytknúť a možno iba s radosťou sledovať, ako detailná štylizácia obrazu a zvuku - zasadzujúca dej do kontextu svojej doby, príbehu iba napomáha (pričom v sebe kĺbi šikovne výtvarné aranžovanie a rámcovanie záberov filmov tedajšej doby s možnosťami dnešnej trikovej techniky). Skvelá práca Marty a ĎAKUJEME! :-)

Vážení priatelia ÁNO! "Guns and Talks" (anglický názov) je pre mňa ďalším ukážkovým príkladom toho, ako juhokórejská kinematografia dokáže do seba nielen vstrebať viaceré žánre, ktoré sú Hollywoodu vlastné už dlhé roky (a možno preto ich prameň v továrne na sny tak často vysychá), ale hlavne ich dokáže skvelo namixovať v jednom sviežom a nanajvyš chutnom nápoji. Chceli ste vždy vidieť v jednom filme v dokonalosti sebe prepletené viaceré žánre ako napr. akcia, romantika, komédia s miernym úletom k tanečným kreáciam až baletu!!! a to všetko navyše ešte okorenené až tarantinovsky vypečenými dialógmi a jemu podobnému vypointovanému humoru, podkreslené komentovaním deja pomocou rozprávača na pozadí? Tak "Guns and Talks" vám to svojím príbehom o štyroch nájomných zabijákoch ponúknu mierou vrchovatou. Začiatočná entre sekvencia má dynamiku, spád, švih a vizuálne vyčačkanie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Michael Bay (snáď len ten bullet-time ako vystrihnutý zo začiatku Charlie's Angels 2 nemusel byť...). Postupom času ale príde i na spomínaný humour (tak slovný ako aj čisto iba výrazový) a hlavne v nečakaných chvíľach na čistú a presedčivú romantiku. A to ešte stále nie je všetko. V druhej tretine filmu nám režisér ponúkne lahôdku, pri ktorej som osobne od nadšenia ani nedýchal. Dejovo táto formálne dokonalá (bezchybne kĺbiaca obraz a zvuk) sekvencia veľmi silno pripomína Hitchcockov záver The Man who knew too much odohrávajúci sa v slávnej scéne v londýnskej operno-divadelnej Royal Albert Hall (múdri už vedia :-) ). No a samotný záver aj s epilogickým monológom jednej z hlavných postáv mi sadol svojím nadhľadom a odľahčenosťou oveľa viac, ako až príliš moralistické a ospravedlňujúce kázanie s Boondock saints.

Bez váhania jeden z vrcholov éry nemého filmu a z hľadiska histórie filmu a jeho reči jedno z najrevolúčnejších diel. Dreyer ako jeden z výrazných auteurov so svojským štýlom (o tri roky po Johanke natočil podľa mňa jeden z najlepších upírskych filmov v dejinách kinematografie - "Vampyr") prináša osudy Johanky z Arku na plátno vo formálnom spracovaní, ktoré mi doslova zobralo dych.Takmer absencia veľkocelkových establishing shotov (a keď sa aj nejakého dočkáme, je plný významových detailov vo viacerých plánoch), nadužívanie detailov, premyslená kompozícia pomocou rakurzov (najmä podhľady) a hlavne na svoju dobu vzniku neskutočne pohyblivá kamera - bohatosť nájazdov a odjazdov ako i travellingu a miestami vyslovene labužnícke umiestnenie kamery na nečakané miesta (napr. substitujúci pohľad z rozhýbaného kostolného zvona) - to všetko v kombinácii s neuveriteľným hereckým výkonom hlavnej predstaviteľky (ktorej tvár prezrádza viac ako tisíce slov) vytvára neskutočne emociálny silný divácky zážitok.

Ľúbostná melodráma. Zakázaná, resp. neprípustná láska, ktorá v sebe môže okrem nádherných citov ukrývať aj bolesť a trápenie. Ona a on - dvaja ľudia, v rozdielnom postavení či už sociálnom, spoločenskom alebo náboženskom, ktorých spojenie a skutočné vzplanutie jeden pre druhého je pre okolie neakceptovateľné. Áno filmov na dané téma už bolo natočených veľa, ale len málo z nich to "veľké srdce plné citov" nielen predstiera, ale skutočne aj obsahuje. Jung Sa (anglický názov: An Affair) medzi ne patrí a veľmi mi pripomenulo svojou kvalitou a diegetickým vtiahnutím mňa, ako diváka do svojho príbehu Wong Kar Waiove snímky "In the mood for Love" a "2046". Dej sa po celý čas odvíja pred nami pomaly, podtrhnutými hlavne iba obrazom (jemné švenky, dlhšie statické zábery, expresívnosť hercov) a zvukom (nádherná, melancholická hudba od klasiky až po šansón). Výsledkom je neopakovateľná atmosféra plna osudovosti a atmosférických sekvencí zastaveného času spoločných chvíľ milencov, ako keby vyseknutých z bežnej reality plynúceho dňa. Tento film (a jemu podobné) je ako jazero. Na pohľad, počas bezveterného počasia z vrchu pokojné, ale aj napriek tomu v sebe ukrývajúce veľkú energiu a nespútanú živelnosť. Jing a jang. Krása a sila spočívajúca vo vlastnej subtílnosti.

Je zaujímavé sledovať, ako sú schopní tvorcovia (konkrétne teraz Kórejci) najznámejšie a najúspešnejšie trademarky moderných ázijských hororov variovať a v záujme nestratenia diváckeho záujmu viazať s inožánrovými prvkami. Face sa v prvej tretine tvári ako čistý horor, kde sa pozornosť upriamuje na ducha tmavovlasého dievčatka s účesom ako inak cez prednú časť tváre a v detailoch s maximálne vytreštenými očami na znetvorenej tvári. Videli sme to už veľakrát predtým (a veľakrát to ešte aj uvidíme), ale je fakt, že málokto tlačí tak razantne "na pílu" s obohraným shock systémom, ako režisér tohto filmu, za čom má u mňa veľké plus. Lenže niekde v polovici sa film zrazu stočí z hororu do žánru thrilleru a vtedy to začína ísť dole vodou. Dôvod?Jednak je táto dejová thrillerová linka doslova už ani nie okopírovaná, ale ukradnutá s jedného veľmi známeho mysteriózneho thrilleru (schválne neprezradím akého, lebo v tom prípade by sa vám Face už ani neoplatilo pozerať) ale ešte horšie je to, že v sebe obsahuje viacero nelogickostí a je z nej cítiť snahu nasilu pozliepať dejové odbočky do ako takého konca. Vyvrcholenie filmu tak vo mne namiesto silného účinku zanechalo iba pachuť a rozmrzenie nad tým, ako bola sľubná prvá polvica filmu v závere pokazená.

História slávnych je dláždená ich činmi! Ak pochopíme ich pohnútky, pochopíme (i keď nemusíme súhlasiť) aj ich život. Na Alexandra - ako jednu z výrazných postáv dejín ľudstva platí vyššie uvedené dvojnásobne. Žiaľ Stoneov výklad jeho životných osudov mi túto snahu o pochopenie neumožnil hneď od začiatku filmu. Približne prvá hodina (po príchod do Babylonu, ktorého výtvarné riešenie mojmu oku silno lahodilo) tak vo mne rezonuje ako režisérova snaha obsiahnúť už zo začiatku všetko, pričom ale paradoxne vďaka tomu zostal stáť príbeh na mieste (resp. inak povedané, Stone ako keby sa do látky natoľko ponoril, že nevie nájsť nadhľad, z ktorého si treba vytýčiť úvodný bod prieniku do deja - túto myšlienku vo mne posiluje aj podľa mňa príliš prehnané používanie postavy Ptolemaiosa ako rozprávača a nadväzovateľa viacerých sekvencií). Našťastie táto nerozhodnosť ustupuje v druhej hodine, kde vďaka rozhovorom medzi Alexandrom (miestami presvedčivý a miestami máličko prehrávajúci Colin) a jeho blízkym priateľom Hefaistionom (výborný Jared Leto) ako aj bližšie vyobrazenému vzťahu k rodičom, začína režisér pred našimi očami budovať charakter človeka, výrazne ovplyvneného práve výchovou ako i rodinným zázemím. Rozpoltený nenávisťou medzi rodičmi, snahou vymaniť sa z vplyvu intrigánskej matky a prekročiť tieň svojho vlastného otca je ALexandrova duša preplnená túžbou ovládnuť a zjednotiť čo najviac vtedy existujúcich národov a civilizácii? Možno áno. Ale možno za tým všetkým stojí ešte niečo silnejšie. Možno je (bola) motorom činov najväčšieho muža svojej doby snaha nájsť ten svoj pravý domov. Lenže čo môže byť domovom dobyvateľa,hnaného neustálou túžbou ísť ďalej? Jedine celý svet (nepripomína vám to z dnešnej svetovej politiky niekoho až priveľmi...) a tým zároveň aj žiadne konkrétne miesto. A práve táto línia rozprávania tvorí pre mňa najsilnejšiu časť príbehu, ktorú sa Stoneovi podarilo do filmu úspešne vložiť. Vangelisov soundtrack (miestami je až priveľmi "inšpirovaný" predchádzajúcou autorovu tvorbou) sa mi páčil oveľa viac na samotný posluch než ako podfarbenie obrazu. Kamera dokáže byť miestami správne veľkolepá i keď bojové scény veľakrát nesníma zrovna najštastnejšie - v snahe simulovať dusnosť boja sa podľa mňa zbytočne pripomína značným roztrasením a nadmerným využívaním iba polocelkov až detailov. Vo výsledku 3,5*.

Kórejský remake Nakatovho originálneho Ringu (Kruh), ktorý vznikol tri roky pred americkým remakom. Nerád to hovorím, ale v tomto prípade je zo všetkých troch verzií najslabšia práve táto korejská (pričom v poradí som ju videl ako druhú, hneď po origináli). Dej je identický ako pri vyššie zmienených dvoch a je to dnes už stará, obohratá skladba o kazete a vraždiacej - zo studne vystupujúcej dievčiny... . Z tohto hľadiska je potom jediným možným zdrojom, čím vás film môže prekvapiť, práve spôsbo spracovania známeho príbehu. No a tu je ten problém. Kórejský Ring nie je zlý (viaceré lakačky fungujú spoľahlivo) len vo výsledku to nie je taká originálna a infarktová jazda ako v japonskej a americkej verzii. Práve tu je najlepšie vidno ako stači málo na to, aby dejovo rovnaké scény inak vyzneli forlmálnou úpravou (iná veľkosť záberu, rakurz, zvukové podfarbenie ako i výtvarná štylizácia - sú tam jemné rozdiely, ktoré ale miestami výrazne menia atmosféru oproti inokrajinným variantám). Zaujímavosťou pri všetkých troch verziách je ďalej to, že aj keď príčina smrtiacich aktivít dievčatka v bielom oblečení ma svôj pôvod v jej mladosti a rodiných príslušníkoch, tak práve v každej verzii je oným hlavným motivátorom vždy iný člen rodiny. Ring tak stojí za pozretie jednak pre korejcofilov (oni už vedia, koho mám na mysli :-) ) a jednak pre fanúšikov Ringu série na doplnenie najmenej známej varianty.

Príbehovo úplne indiferentné k prvému dielu Whispering corridors (spoločným znakom je tu hlavne školské prostredie a temná hrozba). Mladé dievča nájde tajný denník, písaný jej dvoma lesbickými soplužiačkami. Krátko na to, začne trpieť zvláštnymi halucináciami a jedno z lesbických dievčat zomrie....alebo je to všetko inak? :-) Ako trefne poznamenal jeden užívateľ na inom filmovom serveri, Whispering Corridors (aka Memento Mori) v sebe veľmi jemne kĺbi strach a napätie pôvodných Whisperring corridors s tajomnosťou, až akousi zasnenosťou Coppolovej The Virgin Suicides. Väčšina filmu sa odvíja v pomalom tempe, do ktorého občas vpadnú razanté, známe ázijské "shock system" sekvencie, ktorého so záverom naberajú na intenzite (konkrétne jedna z nich ma dostala skoro zo sedadla...).

Komorná, existencionálna dráma o mužovi-hudobníkovi v stredných rokov potácajúceho sa viac-menej bezvýsledne životom, v ktorom sa mu nepodarilo nájsť si ešte svoje miesto a ani ženskú polovičku. Frustrovaný príjma pracovnú ponuku na poste učiteľa chlapčenského, školského hudobného zboru v malom vidieckom mestečku. Prišiel, aby ich naučil hrať a unikol smutnému stereotypu veľkomesta. Nakoniec ale dostal oveľa viac. Svoje miesto v živote a hlavne znovunájdenu radosť z neho. Áno aj keď stručná anotácia deja neprináša nič nové a podobnú naračnú kostru obsahujú viaceré filmy, je tu viac rozdielov, ktoré Springtime (anglický preklad názvu) robia nezabudnuteľným. V prvom rade je to predstaviteľ hlavnej role - geniálny Min-Sik Choi (nadpozemsky presvedčivá, titulná úloha v Oldboy), ktorý znova dokazuje, že patrí medzi hereckú elitu a charakterovo ako i na výrazovú expresiu náročné, prepracované úlohy sú jeho parketou, ktoré zvláda bez problémov. Formálna spracovanie plne podporuje jednoduchosť fabule. Kamera, aj keď väčšinou mierne roztrasená je prostá akýchkoľvek dynamických excesov a citlivo sníma mizanscénu, v ktorej o to viac vyniká presvedčivosť hercov. Správnu atmosféru - od naliehavosti cez nostalgiu až po radosť napomáha dokreslovať prevažne minimalistické hudobné podfarbenie. Springtime je film, ktorý vás síce nerozosmeje, ale aj napriek tomu pohľadí po duši. Je z rodu tých, ktorých hrdinovia su nám veľmi blízky, pretože dačo podobné už mohol kľudne žažiť niekto z nás, alebo na niekoho iného to ešte len čaká.