MaxBodycount

Neboli by to Kanaďania, aby nezvrzali aj jednoduchý rip-off a nezhovadili slušnú Winstonovu prácu zbytočným apelom k tisíckrát obrobenej literárnej klasike, vdychujúc tak nechcený život do vlastného filmového homunkula, ktorému sa žiaľ darí nudiť aj medzi výbuchmi zlosti a explóziami citečkov. Pitoresknosť. Moment filmového blaha: Hudba.

Čas uplynulý od vzniku Phase IV dovolí konštatovať, že sci-fi v ktorom je ľudstvo v zastúpení vedy, rozumu a čistoty konfrontované s inteligentným životom nečakaného pôvodu nachádza svoje právoplatné miesto ako zastávka medzi 2001: A Space Odyssey a Arrival, keď prvú menovanú klasiku zbavuje vesmírnej pompy a uberá z mystického mumbo-jumba nahrádzajúc pritom opice mravcami, alebo predznamenáva komunikačné conundrum Villeneuveovej slowmo galérie. Bass tak svojim jediným režisérskym zárezom po rokoch obsmŕdania okolo filmu dokázal, že to dokáže a podaroval svetu jedinečné, aj keď nedocenené kinečko. Moment filmového blaha: Mravčia apokalypsa nasnímaná tak, že by aj Emmerich závidel.

Rozkošný dôkaz toho, že výborne uchopené remeslo je niekedy viac ako záchvat originality prevedie diváka v spoločnosti rôznorasej, XP naberajúcej partičky predvídateľnou dejovou pyrotechnikou, ktorá síce čitateľov Josepha Campbella unudí xmrti, ale rozhodne neurazí milovníka ľahkej zábavy mávajúceho miesto buchle popcornom.  O úsmev na tvári takéhoto diváka sa postarajú miestami veľmi podarené herecké kreácie hlavného ansámblu (Chris Pine) aj predstaviteľov vedľajších postáv (Hugh Grant), príjemný humor alebo nostalgické spomínanie na Anastasovove recenzie. Fantasy, čo nachádza dôstojné miesto pre solanum tuberosum je skrátka bijáčik so srdiečkom na správnom mieste. Moment filmového blaha: Najtlstejší filmový drak.

Štvrtá časť speedrunovej symfónie nepoľavuje v tempe nastavenom predchádzajúcim Parabellum a opakuje aj jeho prehrešky: Premiera síce úchvatne spracovanej a vizuálne maškrtnej, ale stále naťahovanej akcie v konečnom dôsledku zmysly viac otupuje ako ukája, strácajúc tak na údernosti (Koľkokrát ešte spadne z tých schodov ?) v bažine 160+ minútovej stopáže.  Vysloveným potešením sú tak ohňostroje inšpirácie od Hillovho kinečka Warriors až po HK heroic bloodshed ságy alebo hravý moment filmového blaha:  Alien Breed ? Hotline Miami ? Hong Kong Massacre ? Moment filmového blaha 2:  Zistenie, že John Wick je slizký, oportunistický bastard čo na ceste za "slobodou" svojim priateľom prináša smrť (poprípade zmrzačenie, stratu hotela) alebo ich zneužíva podobne, ako bol zneužitý aj on, snaží sa prechcať/rearanžovať materskú spoločnosť a to všetko kvôli šteniatku. Kto by to bol v 2014. povedal ?

Ani možná vlna nostalgie zaplavujúca diváka pri pohľade na rok výroby nie je dôvodom, prečo by bolo vhodné tráviť čas v spoločnosti filmu, ktorého scenár do minulosti poslala zlomyseľná AI v snahe zrušiť  kariéru Williama Sandersona, pretavujúceho svoju účasť v tuctovom béčku na jednoznačný /avšak bezvýznamný/ moment filmového blaha, zakliaty v ľahko ignorovateľnej hlušine vystrieľavajúcej všetok potenciálny šarm v prvej päťminútovke. Mrzké sklamanie.

Zbierka klišé známych z béčkových akčákov 70/80 rokov spútaná Wickovským univerzom by mohla fungovať, ale iba Gibson , Greene  a občasné slušné choreo bohužiaľ nespasia viac než štyri hodiny "zábavy" nutne potrebujúcej liposukciu v strižni. Trocha svetla vrhnutého na populárny kino vesmír tak síce poteší, je však ťažké zbaviť sa dojmu, že miesto zodpovedania otázok na diváka iba čakajú ďalšie. Moment TV blaha: Peter Greene. Grc: dementný OST.

Degeneráti prevádzkujúci a streamujúci deathmatche pod vedením Valdemortského cosplayera preukazujú atypicky krehké nátury, keď sa nechajú vytrolliť zakrslým ex-čarodejom v župane, ktorého online hate ich vyprovokuje preniesť flame IRL a predtým, ako z neho urobia Running Mana pre hlavnú hviezdu svojej show, vybúria sa na jeho paprčkách Tetsuo-style. Takmer Carnahanovská dzivočina sa ani nesnaží predstierať A kvality a nadšene sa rochní v suteréne pokleslého žánru a ešte pokleslejších inšpirácií /Crank/ ašpirujúc jedine na zábavu, čo sa jej s prispením frodoidného Radcliffa a hlavne Samary Weaving nepochybne darí. Moment filmového blaha: "Hey, thrift-store-leather-daddy. Suck my clit. No one is killing fuck boy."

Týpek, ktorý neprežil ani polovicu "svojej" časti Aktov X pomáha so svojou partičkou skrášľovať svet anihiláciou slizkých zloduchov v Bayflixovom Short Attention Spans: The Movie, pripomínajúc tak vyčíňanie iných paramilitantných skupín /A Team, The Losers/ v autofire móde, pre režiséra, žiaľ typickom, nakoľko jeho dementná paľba sa nesere s kolaterálom, ani friendly fire a frekvenciou strihov atakuje Heckler und Koch. Dejová omáčka okolo je potom iba plátnom, na ktoré Bay grcia svoje post-filmové vízie prerušované občasným "rodinným" poučením a zväčša blbými vtípkami, jeden z ktorých je však momentom filmového blaha: Insert HaleyJoelOsment.gif.

Vzájomné oťukávanie sa medzi Hollywoodom a Johnom Woo prináša v Hard Target skvostný výsledok, keď majster filmovej akcie využíva jednoduchú zápletku z The Most Dangerous Game, aby vybudoval sandbox ušitý na mieru a zrejme aj podľa požiadaviek JCVD, pre ktorého toto kinečko predstavuje jeden z vrcholov vlastnej tvorby. Skvelou castingovou voľbou bolo potom vyvážiť Jeanov nadbytok testosterónu a nedostatok hereckých kvalít duom Henriksen - Vosloo, vychutnávajúcich si šéf - pravá ruka dynamiku spôsobom, ktorý donúti diváka im fandiť či už pri session s nabobmi túžiacimi po love na najvzácnejšiu korisť, alebo pri konfrontácii s korisťou samotnou. So všetkou úctou k uvedeným gentlemanom je však hlavnou hviezdou tejto show Woo : Akciu tak ako on v tej dobe vedelo len málo režisérov a aj keď to zasa preháňa s holubmi, takto dobrý už v Holywoode nikdy nebol. Moment filmového blaha: Súboj JCVD/Henriksen.

Silné trio Donner - Helgeland - Gibson sa vrhlo na vykrádačku The Manchurian Candidate s enormným gustom, dovoľujúcim milému Melovi zahrať si seba samého, aj keď vďaka scenáru nedostáva šancu pičovať na židov, čím si nevedomky predlžuje kariéru o pár rokov, takže ak divák urobí zopár ústupkov pre zvolený žáner potrebných, ocitá sa tvárou v tvár kúzelnému konšpiračnému thrilleru nadnášanému skvelým obsadením, ktorého prekvapivým momentom filmového blaha je poznanie, že v dnešnej dobe diváka nešokuje samotná konšpirácia ale fakt, že by postava Julie Roberts mohla ľúbiť paranoidnú obeť MK Ultra.