Equilita

Po zhliadnutých 10 sériách je načase napísať aspoň stručné zhrnutie tohto pre mňa už kultového seriálu. Od začiatku si myslím, že človek musí byť tak trochu freak, aby dokázal patrične oceniť príbehy, ktoré nám každá séria priniesla. Zároveň sa mi hneď od prvých 2-3 sérii riadne páčil formát, že každá séria je o niečom úplne inom s použitím rovnakých hercov. Svojho času som žiadny podobný seriál nevidela a prišlo mi to ako veľmi zaujímavé riešenie. Bežné seriály, ktoré sú natiahnuté na mnoho sérií majú takmer vždy kvalitovo klesajúcu tendenciu. Tu má každá séria šancu zažiariť bez toho, aby ju akokoľvek ovplyvnila predošlá. Najviac zo všetkých sérií ma bavili Asylum, Freak Show a Hotel, v ktorom si Lady Gaga získala môj rešpekt aj v hereckom svete. Od Roanoke po 1984 to už akosi nebolo ono, i keď stále sa na to dalo pozerať a sklamaná som určite nebola. Výhrady mám ale k aktuálne poslednej 10. sérii Double Feature, ktorá nám naservírovala rovno 2 samostatné príbehy. Pri prvom sa mi páčila len prvá polovica a potom som sa už nestíhala čudovať čo sa to vlastne deje a hlavne prečo sa to deje. Záver prvého príbehu bol absolútne mimo. Pri druhom taktiež prvé 3 epizódy fajn, aj keď pri tomto ponímaní alternatívnej histórie to chcelo extra veľa tolerancie. Záver opäť odfláknutý. Celkovo mi to pripadalo, ako keby čítam knihu poviedok a práve tieto 2 príbehy boli tými krátkymi poviedkami, ktoré si prečítam, pousmejem sa a v momente na ne zabudnem a už sa k nim nikdy nevrátim.

End of Watch je unikát a to nie len vďaka množstvu POV záberov, ktoré celému filmu dodávajú neskutočnú autenticitu, ale aj tým, že sa jedná o jeden z najlepších filmov na danú tému policajti vs. gangy v LA. Cca po 7 rokoch som si dala replay a film vo mne vyvolal tak isto silné emócie, ako keď som ho videla prvýkrát. Bez techniky snímania, ktorú sme tu videli, by sme dostali úplne iný výsledok, ktorý by nezaznamenal bežné dni policajtov v tejto nebezpečnej oblasti tak uveriteľne a dôveryhodne. Od scenára, cez príjemnú dejovú linku, ktorá mapovala aj osobné životy hlavných hrdinov, až po prostredie LA, ktoré tak obdivujem. 5*

Keby neviem, že je tento príbeh podľa skutočnej udalosti, tak by som si reálne myslela, že sa jedná o nejaké šialené scifi. No keď sa mysľou vrátim späť do reality, je mi jasné, že podobné hnusy a kolosálne justičné omyly nie sú nič ojedinelé. Prvé dve epizódy boli výborné. Pútavo vykreslili kto vlastne bol Billy Milligan, čo spravil a kam sa to asi bude ďalej uberať. Potom je to už ako na horskej dráhe, či mu danú diagnózu uveríte alebo nie. Ani ja sama som nevedela, čo si mám o tomto celom myslieť. Ďalšie 2 epizódy už boli o čosi horšie, nepriniesli veľa nových informácií a stále sa to točilo okolo toho istého. Každopádne tento manipulatívny psychopatistický sociopat oklamal sudcov aj psychiatrov a vďaka ich posudkom si nakoniec žil ako ctihodný občan, z ktorého sa dokonca stala celebrita. Je mi z toho nevoľno už len z úcty k obetiam a ich rodinám, ktoré sa nedočkali spravodlivosti.

S kľudným svedomím tomu picnem 4*, pretože si to zaslúži. A hneď aj poviem prečo. Keďže sa jedná o remake dánskeho filmu, každému musí byť hneď jasné, že film ti dejovo neprinesie nič nové a tým pádom je absolútne irelevantné, aby tu zopár mudrcov náročky a hlavne úplne zbytočne znižovalo hodnotenie s komentárom "film je kópia, nepriniesol nič nové, nemá čo ponúknuť". Pozeráš remake kámo, tak neviem z akého dôvodu čakáš niečo iné, ako bolo v pôvodnom scenári (ktorý je mimochodom fantastický). Keď sa máme baviť o dánskom originále, nie je tam moc čo vytknúť a to isté platí o tomto filme. Malo to svoje tempo, napätie a úžasný výkon od Gyllenhaala. Dánska verzia mi ako väčšina euro filmov zo severu pripadala surovejšia a emocionálne plytká. Americká verzia bola postavená práve na emóciách a možno mi sedela o malinký kúsoček viac.

Absolútne nechápem, ako sa mohlo stať, že som túto Piatkovú trilógiu nevidela do roku 2021. I keď možno to tak malo byť, pretože pred 15-20 rokmi, by som ju asi nevedela oceniť tak, ako dnes. Ako si tak posledný týždeň idem Ice Cuba v týchto černošských komédiách, pozvoľna zisťujem, že moje nesympatie ku komediálnemu žánru nepramenia v samotnej podstate tohto žánru, ale v pozeraní nesprávnych filmov. Síce ani toto nie je žiadny extra skvost po filmárske stránke, no všetko vynahradzuje humorom, ktorý mne veľmi sedí. Prvý film očarí atmosférou hoodu v LA, aj keď sa vlastne takmer celý film odohráva na jednej ulici, ba na jednej verande. Koment k celej trilógii píšem ku druhému filmu, pretože ten sa mi páčil najviac. Síce tu už nemáme Chrisa Tuckera, ale Mike Epps to po humornej stránke krásne potiahol. Ice je proste frajer a jeho konzistentné herecké výkony ma bavia. Film priniesol ďalšie zaujímavé postavy a bolo poriadne vtipné sledovať černošské problémy v prostredí, kde podľa Craigovho bratranca nie sú žiadne streľby, feťáci ani dievčence ľahkých mravov. Problémy sa totiž vždy nájdu. Tretí film už trochu zaváňal prúserom, ale nakoniec to nebola až taká katastrofa. Malo to zopár svetlých chvíľ, ale zrejme to nebude jeden z filmov, ku ktorým sa ešte niekedy vrátim. Tématikou možno maximálne na Vianoce, kedy sú ľudia psychicky povolnejší pozerať aj dosť zlé filmy a napriek tomu sa na nich baviť.

Takéto rozporuplné pocity, ako pri Malignant som nemala už dávno. Na jednu stranu tu máme Jamesa Wana, ktorého s úplne pokojným svedomím môžem označiť za kráľa hororu minulej dekády, pretože Insidious a The Conjuring sú snímky, ktoré vypálili rybník všetkým ostatným filmom v rámci tohto žánru. A veru treba uznať, že natočiť dobrý horor je fuška. Čiže od pána Wana som čakala niečo podobného charakteru a kvality, ako boli vyššie spomínané filmy. Malignant je ale niečo úplne iné, čo akosi nekorešponduje s jeho predošlou tvorbou. Vyzerá to, ako film pre jeho osobnú radosť a potešenie. Proste prišla zaujímavá, neopozeraná idea.. natočím to, bude sranda. A tá sranda naozaj bola, aj keď smiať sa pri horore asi nie je tá správna reakcia, ktorú by mal daný film u diváka vyvolať. Každopádne aj nejaká emócia je lepšia ako žiadna emócia. Na druhú stranu musím pochváliť, že nápad to bol naozaj originálny. Spracovanie už trochu pokulhávalo. Dej bol miestami veľmi ľahko predvídateľný a zároveň boli veci, ktoré ma prekvapili a absolútne som ich nečakala. Možno by mi k uprataniu si myšlienok a názoru na tento film pomohlo druhé zhliadnutie, tak uvidím, či sa k tomu voľakedy ešte raz dokopem. Rozmýšľala som, či dať slabé 3*, no nakoniec to vidím reálnejšie na silné 2*

Toto je ideálna ukážka, čo čakať od alternatívneho euro filmu v dobe až nechutnej homosexuálnej propagandy. A to som prosím pekne extrémne tolerantný človek, no keď je už niečoho príliš veľa, aj tomu najtolerantnejšiemu človeku to začne liezť na nervy. Dejovo absolútna nuda. Aj keď sa jedná o road trip, film smeruje od ničoho k ničomu. Charaktery postáv totálne nezaujímavé, správajúce sa ako malé deti. Proste celé zle.

Bob Ross okrem toho, že bol úžasný maliar, bol hlavne človek s veľkým srdcom a neskutočnou charizmou. Jeho talent z neho spravil jedného z najznámejších učiteľov maľovania. No bohužiaľ ako to už býva v každom biznise, kde sa točia veľké prachy, aj tu sa objavili ľudské hyeny, ktoré sa na Boba prisali ako pijavice. Bola som šokovaná, že to všetko takto dopadlo a je mi ľúto, že si taký dobrák, ako bol Bob musel na sklonku života, kedy bojoval s rakovinou prejsť bojom o svoje vlastné meno. Bolo obdobie, kedy som každý večer pred spaním sledovala epizódy The Joy of Painting a zaspávala pri jeho ukľudňujúcom hlase. Vždy sa k tomu rada vrátim a po dlhšom čase by bolo fajn, znova si skúsiť namaľovať obraz podľa jeho cenných rád.

S Paris v kuchyni to bol miestami pekný bizár. Ale úprimne, kto pozná Paris, nemohol čakať nič iné. Takže o serióznom varení to nebude. Ide skôr o zábavu a prehliadku dokonalých (a nepraktických) outfitov pri varení s Parisinou výraznou osobnosťou a sebaprezentáciou. Pri kulinárskych schopnostiach jej hostiek to tiež nevyzerá na Michelinovu hviezdu a tak som sa aj ja, tiež nie moc veľká hviezda v kuchyni, cítila aspoň trochu ako Gordon Ramsay. Nevadí, keď sa vám v kuchyni niečo nepodarí podľa vašich predstáv, stačí pridať viac trblietavých ozdobičiek, zapichnúť logo Chanel alebo LV a bude to dokonalé. Sliving!

Úžasne spracovaný dokument, ktorý sa do vás zahryzne hneď na začiatku a nepustí až do konca. Veľmi pútavo vyrozprávaný príbeh hviezdy, ktorá padla až na samé dno, ba dokonca svojou povahou, egom, správaním a hlavne konaním prerazila všetky dná. Ako fanúšička či už filmov alebo takýchto dokumentárnych sérií, ktoré sa okrem iného z veľkej časti venujú práve súdnym procesom, som hltala jednu epizódu za druhov. Celkovou kvalitou by som tento dokument mohla prirovnať k prípadu Stevena Averyho v Making a Murderer. Tam ma ale všetky autentické zábery, výpovede, súd, fakty a udalosti zasiahli viac, ako pri O.J. Simpsonovi. Nemôžem však povedať, že by mi v určitých momentoch nebehal mráz po chrbte. Taktiež spojitosť medzi samotným prípadom, rasovou otázkou a celkovo udalosťami, ktoré sa vtedy udiali (nepokoje v LA po zmlátení Rodneyho Kinga policajtmi a uznanie policajtov za nevinných) a následná "pomsta" poroty v prípade O.J. Simpsona bola pre mňa šokujúca. Dokonalý príklad, ako dokážu médiá, rasizmus, peniaze a hlavne absolútne amatérska porota zmeniť životy ľudí.