jondzavid

90% - Tae guki je ďaľší skorodokonalý dôkaz kórejského poňatia tradičného hollywoodskeho veľkofilmu. Čo ho od neho však odlišuje je, že to dokáže zaobaliť aj do príbehu, pri ktorom človek cíti aj nejaké emócie a ktorý ho vtiahne do seba tak, že v najvypätejších scénach ani nedýcha. Nejde ani tak o štruktúru príbehu - začiatok je hodne kýčový, ale postupne sa film graduje to takých obrátok a dejových zauzlení, ktoré len poukazujú nato, že Kang má čo povedať a hlavne vie ako to povedať. Mojich 90% je len za malú drobnosť a tou mám na mysli neustále používanie ručnej kamery. Áno navodzuje to nebývalú autenticitu, ale zároveň to hodne sťažuje orientáciu vo filme a dodáva filmu hodne klaustrofobický nádych (mne by sa páčilo viac, keby to viac prestrihal s menej rozkývanou kamerou). Inak nemám čo vytknúť - efektné scény sú dokonalé (lietadlo či severokórejské mesto sú vizuálnymi vrcholmi, tie emocionálne radšej spomínať nebudem - kvôli spoilerom, ale samozrejme finále tam určite patrí). Herecky je film takisto bezchybný - najvýraznejší je predstaviteľ Jin-Taeho Dong-Kun Jang (inak Min-sik Choi má vo filme len cca 2 minutovú scénu). Celkovo je tento vojnový veľkofilm jedným z najpôsobivejších zobrazení vojnovej krutosti, aké kedy bolo nakrútené a hlavný podiel na tom má skĺbenie akcie s Príbehom v dokonalej neprikrášlenosti bez absencie falošného pátosu a čiernobielej typizácie.

Vydarená verzia Cleopatry, v ktorej ma okrem roztomilého výkonu očarujúcej Claudette Colbert v hlavnej úlohe zaujal jemný komický nádych (alebo sa mi to len zdalo?).

Odpad áno, ale nuda určite nie. Už len sledovať, kde všade sa Uwe obsluhuje pobaví (napadajú ma Relic, Resident Evil, Alien, Tremors atď). Musím uznať Christianovi Slaterovi, že akokoľvek nevýrazný je tentokrát, oproti Tare Reid vynikne. Nie, že by sa na ňu zle pozeralo, ale je tak hrozná, že jej neuverím ani pol slova a to nemám problémy s podobnými "výkonmi" (ako napr. Denise Richards som jej atomovú expertku zožral aj s navijákom :-)). Scenár komentovať nechcem (to nemá zmysel) a efekty tobôž (ale aspoň už nevidíme prestrihy na originál hry ako v House of Dead). Proste Uwe je macher, mám k nemu neskutočný obdiv (ako to len ten chlap robí, že dokáže také filmy ako House of Dead alebo toto predať do americkej distribúcie - klobúk dolu - a aj keby mu zatrhli v budúcnosti jeho "režírovanie", obavy oňho nemám - s jeho obchodným "talentom" môže založiť teleshoppingový kanál) .

Hodne vydarená formanovsky kritická komédia, ktorá obzvlášť naberá na tempe v druhej polovici. Aj keď to začína ako hippícky casting na Superstar, postupne to prechádza k útoku na typickú variantu american dreamu . Je zbytočné upozornovať na najlepšie scény, ale pri table danci som sa teda hodne škeril. Proste kto umí, ten umí. Alebo skôr kto húli, ten umí :-)).

Ďalšia typická Loachova socka. Tentokrát mi, ale nejak nesadla a už moje 3* sú s miernym sebazapretím. Problém je, že podobných príbehov som už videl dosť veľa a toto ma fakt ničím nenadchlo. Autenticita na mňa pôsobilo ohrane a filmu proste niečo chýbalo. Moja 10. Loachova snímka je takto zatiaľ najslabšou v jeho filmografii a možno je práve to, že som od neho videl už ďaleko lepšie filmy tým problémom. Takže nie je to zlý film, len je to málo originálne a radšej odporúčam My Name is Joe (tématicky blízky film, ale emotívnejší a pôsobivejší).

Spielberg z predlohy vytrieskal čo sa dalo a priniesol na neho až príliš depresívny film (niektoré scény ma upomínali svojou atmosférou na Romerove zombie filmy), ale je škoda, že si neodpustil tú jeho typickú melodramatickosť v koncovke. Ja som na film išiel s tým, že som videl originálnu verziu a čakal som od novej verzie popkornovku so skvelými efektami a trapným finále. Dostal som síce viac, ale nie všetko u mňa fungovalo. Páčil sa mi ten temnejší nádych ako v originále, páčilo sa mi, že sa nedostalo na žiadnu atómovú bombu, páčilo sa mi, že Spielberg dokázal vybudovať miestami aj napínavú atmosféru. Nepáčilo sa mi herecké obsadenie (Cruise sa mohol snažiť akokoľvek, ale aj napriek tomu, že jeho postava je slušne scenáristicky zvládnutá mňa nepresvedčil, Dakota Fanning bola fajn, ale naprosto nevýrazný bol neznámy J.Chatwin v úlohe jej brata). Tim Robbins sa mi tiež pozdával (až nato, že nevie používať lopatu:-)). Nepáčili sa mi veľmi ani mimozemšťania (ale tu mám u Spielberga často problém viď ufá z Taken). A nepáčil sa mi záver (nemyslím teraz ten čo sa týka mimozemšťanov, ale ten sentiment potom). Celkovo som teda s filmom spokojný, lepšie povedané Spielberg milo prekvapil netradičnejším poňatím ako som uňho zvyknutý a pri trochu lepšej konštalácii už spomínaných faktorov (herci, záver) mohol byť blízko k dokonalosti.

Spočiatku som sa bránil až primitívnemu vykresleniu postáv. Postupne sa však odpor voči tomuto prístupu zmenšoval a jednotliví hrdinovia si získavali moje sympatie, čo v závere gradovalo rovnako ako aj ďalší problémik - a to, že sa mi zdali viaceré bojové scény trochu narýchlo zostrihané a možno málo detailné. Obe negatíva sa však dokonca filmu strácajú a finálna scéna (lepšie povedané masaker) je skutočne famózne nakrútená a ak film posudzujem ako sfilmovanie legendy (kde nemá ísť o žiadnu hlbokú psychologizáciu postáv či Kurosawovskú majestátnosť, ale skôr o glorifikáciu hrdinskosti), tak filmu možno málo čo vyčítať.

2) Fascinujúca komorná psychologická štúdia Ingmara Bergmana so strhujúcimi hereckými výkomni Bibi Andersson a Liv Ullmann (je dosť ťažké odhadnúť, ktorá z herečiek mala ťažšiu úlohu - či takmer po celý film mlčiaca Liv alebo neustále rozprávajúca Bibi). Pôsobivá symbolika narúša príbeh, v ktorom sa stierajú hranice medzi obomi postavami do vyštylizovaného psychoteroru, kde nie je jasné, kto pomáha komu nájsť životnú rovnováhu. Vrcholom je záverečná dvojscéna najprv z pohľadu Elisabeth (Liv) a potom z pohľadu Almy (Bibi), kde sa hranice definitívne strácajú.

Jedna z tých úžasných romantických komédií, ktoré strhnú svojim mixom situačnej komiky a ľúbostných peripetií a pri ktorých nie je možné si nezamilovať hlavnú hrdinku. Príbeh je z rady tých najkýčovejších: bohatá dcéruška si privedie nemajetného elegána, s ktorým sa po krátkej známosti chystá zosobášiť. Predstaví ho rodine a nasledujú klasické peripetie ako presvedčovanie otca, poznanie kladných a záporných postáv a klasické precitnutie. Ale čo sa ráta u takéhoto filmu je tá neskutočná sviežosť s akou je podaná, tá energia a radosť z hereckých výkonov Katherine Hepburn a Caryho Granta. Kiež by bolo viac takýchto filmov, ktoré zahrejú pri srdci.

Pôvodne som chcel napísať, že tento film je koncentrovaná nuda. Totižto nie je ľahké toto dielko sledovať, už z toho dôvodu, že Fassbinder vychytal bežnú rutinu života priemerného človeka s takým voyeurizmom, že som si pripadal, ako by som sledoval realitu a nie hercov. A táto realita je hrozne nezáživná, u mňa umocnená tým, že snáď každá činnosť či nečinnosť pána R mi je hrozne vzdialená. Aj keď na druhej strane aj blízka v tom ohľade, že každý má svoj vlastný stereotyp. A je tu ešte aj vyvrcholenie, na ktorom je určite zaujímavé ( a teda celkovou silnou stránkou filmu je), že sa nájde aj niekto, kto odpovedá na otázku prečo a nie len konštatuje. Preto sa za formálnou nudou tentokrát skrýva viac, len dá zabrať to tam nájsť :-)