jondzavid

Wongovi stačia dve postavy - dvaja DOKONALÍ v nedokonalom svete na vytvorenie niečoho, čo sa ťažko opisuje slovami, niečoho tak silného, čo sa dá označiť ako LÁSKA v tej najčistejšej možnej podobe. Repetitívnosť najsmutnejšej hudobnej linky filmovej histórie, dvojica definujúca nanovo význam slova elegantnosť a režisér krotiaci svoju videoklipovú estetiku - tieto tri ingediencie stačia na vystihnutie dokonalosti. Esencia jednoduchého príbehu zdôraznená voyeuristickým pohľadom (neskutočne pôsobia nezúčastnené pohľady kamery z najneobvyklejších perspektív, často bežiace dialógy bez zaberania konkrétnych postáv) je ukážkou najefektnejšieho využitia filmového minimalizmu. Najsilnejšie na filme je opakované spojenie huslovej melódie so spomalovačkami, ktoré robia z bežného pohybu - bežného stretávania na schodoch niečo nadpozemsky esteticky dokonalé a dosahujú neskonale silný efekt. Každý nástup tej melódie tlačí slzy do očí a jeden z vrcholov dosahuje najmä v scénach "tréningu". Druhá hudobná zložka je takisto bravúrna - sú to skladby Nat King Cola, ktoré rovnako efektne dotvárajú najmä záverečné scény a takisto zanechávajú úžasné impresie v spojení s vizuálnymi ekvilibristikami kamery. In the mood for love určite nie je film na jedno pozretie - s každým pozretím v ňom nájdem niečo nové, či už sú to mnohé nádherné detaily ako striedanie oblečenia u postavy Maggie Cheung, číslo 2046 na hotelovej izbe alebo to, že manželskí partneri nie sú vôbec v zábere. Dusivá atmosféra Hong Kongu 60 tych rokov a dvojica, ktorá si povie mi nebudeme ako oni - previazanosť tradície s modernou vizuálneho vyjadrenia - nadpozemsky krásna poetika bežnej reality - najosudovejšie stretnutie nedosiahnuteľného perfekcionizmu - najromantickejší film bez jediného bozku - najlepší film Kar-Wai Wonga - toľko na záver k jednému z filmov mojej osobnej top 5.

Tak čo napísať k svojej obľúbenej romantike (videl som ju 4 alebo 5x??). Nakrútiť dobrú romantiku nie je ľahké. Clint Eastwood to v tomto prípade zvládol dokonale. V pomalom tempe buduje silnú love story štyroch dní, ktoré dokonale poznamenajú život Roberta Kincaida a Francescy Johnsonovej - štyri dni počas, ktorých prežijú to čo, niekto nepozná počas celého života. Clint k tématike pristupuje citlivo a neskĺza do kýču (jediné slabšie miesta som postrehol v príliš klišé vykreslení postáv dcéry a syna v dospelom vydaní - ale zase na malomestské typy sa to dá akceptovať - celkovo ma táto bočná linka trochu zdržiava, ale hneď ako sa vráti príbeh ku Clintovi a Meryl, tak nemám čo vyčítať). Vynikajúce je hudobné podfarbenie (kýčová linka tu síce je - ale dokonale funkčná a tlmená, plus jazzovo romantické podfarbenie je rovnako vynikajúce). Clint Eastwood vo filme predvádza naňho netypicky romantickú úlohu s dokonalým šarmom (roztomilo to pomenovali v Tv spielfilme clint ako flirty harry) a Meryl Streep je tu absolútne božská (nominácia na Oscara mala byť jednoznačne premenená) - jej postava obyčajne neobyčajnej ženy je nosným pilierom celého filmu, Meryl zvláda dokonale všetky pocity, gestá a jej Francesca je postava, v ktorej budem Meryl vždy vidieť najviac. Najsilnejšou stránkou filmu je jeho úprimnosť, zdanlivá jednoduchosť a z čoraz pribúdajúcim časom blížiaci sa neodvratný záver (scénu so semafórom považujem za emocionálne najsilnejšiu romantickú scénu, akú som v svojich 2500 filmoch doteraz videl). Neexistuje veľa filmov, ktoré u mňa dokážu rozprúdiť slzné kanáliky, ale tento to dokáže vždy a prežívať 4 najkrajšie romantické dni vo filmovej histórii budem určite ešte nespočetne krát.