jondzavid

Silná ukážka krásy neorealistického filmu - príbeh je tentokrát silne minimalistický, neherci tradične presvedčivý (silnejšie (ne)herecké výkony sa okrem neorealizmu dajú vidieť snáď len v iránskej kinematografii) a sociálnokritický útok o to pôsobivejší, že útočí na emócie a darí sa mu to viac než dobre (áno mal som v závere slzy na krajíčku - vlastne nie len v závere, silné scény boli aj hľadanie Flicka). Podobný pocit bezmocnosti vo mne pred časom vzbudil Robin Williams v Express fote (ten však bez soc. kritiky). Od jeho pôsobivej kreácie som podobne zúfale osamelého hrdinu nevidel (Carlovi Battistimu - predstaviteľovi Umberta D. hrá však do karát, že je neherec a napriek tomu stvárnil postavu opusteného starého muža s obrovskou dávkou charizmy a uveril som mu každé gesto). Celkovo ide o prekrásny smutný film, ktorý na svojej aktuálnosti a naliehavosti nestratil ani po rokoch a dokáže stále chytiť za srdce.

Prvé čo ma napadne pri hodnotení Shanghai Triad je, že tento film je niečím medzi Age of innocence a Scorseseho gangsterkami na ázijský spôsob. Vynikajúco vypiplané sídla bossa gangu a iné zložky výpravy mi pripomenuli cit pre detail charakteristický pre Scorseseho, nedá sa nespomenúť vynikajúca kamera a slušné obsadenie, ale aj tak mi chýbalo niečo u tohto filmu - zostal u mňa pocit prázdnoty, ktorý vznikol možno aj tým, že mi chýba postava, s ktorou bych sa stotožnil prípadne ktorej by som držal palce alebo by ma fascinovala. Ostáva mi z toho podobne prázdny pocit ako som mal z Aviatora - formálna ale emocionálne vyprahlá dokonalosť a aj keď sa pôsobivé finále by si možno tú jednu hviezdu ešte zaslúžil, tak svojich 3 1/2 zatiaľ nechám dolu.

2) Jeden z najlepších kúskov vo filmovej histórii. Film silne presahuje westenový žáner, prvky občianskej vojny mu dodávajú na novom rozmere. Kongeniálna je Morriconeho hudobná zložka, ktorá je absolútne nadčasová a ktorej motívy sú jeden lepší ako druhí. Keď sa to spojí s ázijsky naťahovaným Leoneho režijným štýlom vzniká niečo, čo sa nedá označiť inak ako filmový orgazmus (záverečná prestrelka je niečo neprekonateĺné). Leoneho réžiu cítiť všade - počas mučenia Tuca som videl ten majstrovský štýl, ktorý vyvrcholil v mojom naj-filme Vtedy v amerike. K tomu dokonalé typové obsadenie - flegmoš Eastwood, elegantný podrazák Lee Van Cleef a neohrabenec a môj naprostý favorit Eli Vallach (Tuco) - radosť pozerať. Po všetkých stránkach dokonalý film.

Pôsobivý snímok o sizyfovskej snahe 17 ročnej Or dostať matku z osídiel prostitúcie. Výborná je realistická réžia príbehu, ktorý umocňuje výborné obsadenie - od sympatickej a herecky výbornej hlavnej predstaviteľky Or Dany Ivgy, cez jej matku až po vedĺajšie postavy (Shlomo, domovník, atď). Festivalovo cenený film neponúka rozhodne originálnu látku, ale vďaka citlivému prístupu a dôrazu na realistické vyznenie a detaily smutného príbehu sa človeku dostane silne pod kožu.

Skôr 4 1/2 si zaslúži tento pôsobivý počin od Godarda. Žánrovo sa nato hodí najlepšie označenie haluz, odbornejšie povedané spoločenská satira. Film začína skutočne úchvatne - nezmyselným načúvaním zbytočného vyrozprávania sa stavovsky typickej ženskej (skvelý satirický nápad je štylizovanou kritikou na unudenosť a bezcieľne hedonistický životný štýl, čo Godard zobrazuje neustálym zosilovaním hudobného podmazu, ktorý miestami hrá s takou intenzitou, že niet počuť, čo herečka rozpráva). Ďalej treba upriamiť na geniálnu scénu cca. 7 minút v kuse sledujeme dopravnú zápchu s neustálym vytrubovaním (dokonalý útok na tradičné víkendové návštevy). S tými dopravnými scénami je toto inak celé prešpikované - zaujmä najmä neustála prítomnosť havarovaných áut, pri ktorých je množstvo mŕtvych ľudí (žiadna ducharina - proste štylizácia "za každým rohom havária s krvavým koncom"). Výborne som sa bavil aj na scéne s dvomi spisovateľmi (ak sa nemýlim boli to kreácie Carrolla a Bronteovej - "burn Emily burn"), od ktorých sa ústredná dvojica (víkendový párik na cestách) snažia zistiť smer. Takže úvod jak bič, ale v druhej polovici, ktorú už nechcem príliš popisovať, aby som nevypísall celý obsah filmu, ale spomeniem, že sa tu ešte divák dočká dosť nudného myšlienkového pochodu z Afriky pochádzajúceho smetiara o potrebe africkej revolty, "guerillových bojov" či kanibalizmu. Čo sa týka druhej polovice - trochu tu dôjde autorovi dych (aj keď haluze - ako "fish in the pussy" sa tu ešte nájdu), ale aj tak ide o výnimočné dielo a hodne pôsobivú a hodne klubovú satiru a keď sa vám náhodou nebude páčiť, tak druhý raz nepozerajte film nájdený na smetisku.

Môj prístup k Seagalovým novým počinom je nasledovný: potrebujem vypnúť a zabaviť sa na niečom, čo je síce hodne primitívne, ale dotiahnuté to takého trashefektu, že sa na tom bavím. Toto zaručuje snáď každá snaha Stevena Seagala o rádobdrsnúcoolkreáciubývaléhosuperkostilámačaktoríužžiaľniejetýmčímbývalalestálesanenašielniktoktobymutopovedal. A čo ma zase pobavilo na tomto kúsku: tak úžasné sú najmä "matrix" scény (zrýchlené pohyby u súčasného Seagala - to je fakt zábavný nápad), ale aby som zase toľko nenadával - niektoré choreografie (napr. záverečná scéna) sú ešte celkom uchádzajúce a thajská síglčára tiež nie je na zahodenie, ale to by bolo všetko k plusom - čo sa týka Seagala (je to stále horšie) a nad príbehom nedajbože scenáristickými perlami sa nemá zmysel zamýšlať - proste typické videobé, ktoré aspoň pobaví (čo sa nedá povedať o podobnej perle, ktorú som sa snažil (t.j. po 10 minútu) pozrieť pár dní predtým - Van Dammeovým Derailed). Takže, čo na záver - no oddýchol som si a môžem ísť na Godarda, Yimou Zhanga a pod.

Pondelky na slnku svojim príbehom odkazujú na britské "Do naha", ale narozdiel od jeho komediálnejšieho vyznenia skôr akcentujú trpkejšiu stránku života nezamestnaných. Snímok bol v španielskych kinách obrovským hitom a pri príbehu, ktorý ponúka (nie je to nič originálne - podobný sociálno-kritický pohľad je už hodne obohrané klišé, s ktorým si najlepšie vedia poradiť britskí režiséri ako Ken Loach a Mike Leigh) to nie je až takým prekvapením. Najsilnejšou devízou nie je ani schopný režisér, ktorý síce zručne dávkuje a zvláda žánrovo typické scény, rovnako drží patričnú mieru sentimentu v tých správnych medziach (proste drží film správne pohromade), ale všetko stojí na hereckých výkonoch - a tie sú najsilnejšou stránkou filmu - typovo výborne obsadení herci sú naprosto uveriteľní a najväčší kus koláč si pre seba ukrojil Javier Bardem (Mar adentro, Before night falls, Carne Trémula), ktorého donjuánsky životný stroskotanec a vzbúrenec je kreáciou per excellence. Vďaka silnému hereckému týmu som schopný odpustiť aj viacero klasických klišé scén (banka, krčmové debaty) a najlepšie je to vidieť na najsilnejších scénach (zbalené kufre, hudobné číslo či pohreb - tu cítiť silnú zohratosť a aj slušnú prácu režiséra s hercami). Preto napriek tomu, že podobných snímok som videl už dosť slušné množstvo, dokázal ma tento filmík pripútať, vtiahnuť a miestami aj dojať a preto moje hodnotenie predstavuje poctivé 4 hviezdy.

Nebyť dobre obsadeného Clinta Eastwooda (ktorý opäť potvrdzuje, že niekedy stačí, keď ´´iba´´ je a nemusí sa snažiť o nejaké výrazné herectvo - proste charizma je charizma a Clintovi životom ošľahaného policajta zhltnem aj s navijakom). Plusom je aj drsný štýl, zato hlavný záporák už v súčasnej dobe nepôsobí zrovna originálnym dojmom, ale v rámci 70-tych rokov sa to dá tolerovať. Takže celkovo kvalitná krimi starej školy s priemerným príbehom a schopnou dávkou akcie (trebárs scenárista (i) Smrtonostnej pasce 3 vedia, kde kradli), ktorá je ušitá priamo na telo Clintovi Eastwoodovi, ktorý do svojej flegmatickej zbierky (ala Leoneove westerny) pridal ďaľší silný charakter.

Slušná vojnová romanca, ktorá miestami príliš veľa sladí a pôsobí trochu nevyrovnane, ale celkovým dojmom neurazí.

Hollywoodsky debut Hideovi Nakatovi (skvelá Ringu trilogy a slušná atmoškovka Dark Water) nevyšiel vôbec. Pokiaľ Gore Verbinski dokonale skĺbil japonské a americké prvky v remaku Ringu, Shimizu odľahčil svoju japonskú verziu v the Grudge, tak Nakata dopadol najhoršie - na rozdiel od svojich citlivo postupne budovaných japonských chuťoviek tentokrát išiel absolútne mainstreamovou cestou Hollwoodu a nechal sa pohltiť s tým, že z jeho mne obľúbeného štýlu nezostalo nič. Najnegatívnejšie pre mňa bolo neustále dynamické rádobyefektné pobehovanie kamery, čo u Nakatu nie je zvykom - uňho človek čaká skôr hutné budovanie so záverečným vyvrcholením. Zpočiatku sa mi Ring two nezdal až taký zlý - zopár lakačiek zafungovalo a myslel som, že sa toho priemeru dočkám - neskôr sa však začala prejavovať čoraz väčšia bezradnosť (absolútne samoúčelná scéna s hodne digitálnymi jeleňmi), ktorá vyvrcholila v závere neskutočne trapným vyvrcholením (maminkó - oh bože čoho sa tá Samara dočkala) a hodne nefunkčnou kópiou scény z japonského Ringu 2 (pri ktorej som napätím nedýchal pri origináli a v tejto verzii sledoval akési šprintujúce digitálne čudo a nie jednu z mojich obľúbených vlasatíc). Materinský rozmer na rozdiel od japonskej dvojky ubral tomuto filmu všetko na pôsobivosti a linka, ktorú sledoval americký film narozdiel od japonského (Sissy Spacek) tiež bola slepá. Teda tie slabšie dve sú za celkom znesiteľnú prvú polhodinu, ale v rámci všetkých 6 Ringov, čo som doposiaľ videl je tento naozaj ten najslabší (aj romantická japonská 1/2 bola lepšia). Snáď Walter Salles v Hollywoode v lete zvládne Dark Water pôsobivejšie, inak nevidím perspektívu japonských vlasatíc v USA (teda okrem tej finančnej).