Arsenal83

Bez Paradis by si to pozrelo asi o polovicu menej ľudí, takže maličké lákadlo a zároveň odhalenie, že tým Francúzkam dávajú po 50tke strašne málo jesť - je vyschnutá nielen ako studňa na stredovekom zámku, ale zdietovaná ako niekdajšia krásavica Sophie Marceau. Celkovo ten nápad dosť škrie v ušiach, vyhlásiť zbierku, lebo chcem hrať počítačovú hru a tváriť sa ako rakovinový pacient. Nakoniec to až taká bieda nebola, šlo prirodzene o pozitívne posolstvo, hoci na konci dňa zase dieťa za nič nemôže a na vine je vlastne rodič. Film zároveň ponúka zaujímavé posolstvá. A) Chcete, aby vás ľudia mali radi? Stačí len ochorieť. B) Nemáte prachy? Urobte nejakú zbierku na nete. Stádo bez overovania pozadia sa vždy nájde a ochotne prachy pošle. Stačí pozrieť výsledky zbierky na zbrane na Ukrajinu...

Romantizovaná verzia zajačika, ktoré si ulovila slobodná mamička, on slávny, ona s dieťaťom, ona sa vzpiera, on strašne chce, sú tu generačné problémy, ale všetko dopadne tak, ako si (hlavne) ženské publikum želá. Pretože film je na rozdiel od románu snom. Román má záver realistický, film chce pohladiť. Realita však v týchto prípadoch zvyčajne filmom nie je. Vie to potvrdiť aj taká Demi Moore. Na strane druhej je aj obmedzený druh a pri troche šťastia môže žena naraziť na slušného gerontofila. Napríklad Macrona.

Fakt bez polevy a také, že asi určené pre fandov Seinfelda a jeho tvorby, pretože niektorým vtipom rozumie len on sám a možno ešte tí, ktorí ich už v jeho stand upoch počuli.

Francúzsky ghetto gospel, pavúky boli len do počtu. Strach vzbudia len v určitých momentoch a aj to len u zarytých arachnofobikov, ktorá desí len pohľad na chlpatých osemnožcov. Ale inak sú málo útočné a viditeľne digitálne, takže aj keď sa mi tieto stvorenia hnusia, tu som hnus nepocítil ani raz. Celková pointa vyšla úplne smiešne a je vlastne popretím toho, čo bolo ukázané už na začiatku. Čo je ale najhoršie na filme je jeho politické vyhlásenie. Sám režisér povedal, že chcel poukázať na to, ako máme pavúkov, ale aj prisťahovalcov a ich potomkov z Arábie a Afriky za háveď a aká je spoločnosť voči týmto, inak veľmi slušným ľuďom, nespravodlivá. Pritom toto vyhlásenie dáva len kvôli agitke, za ktorú má peniaze, a sťažuje sa v krajine, ktorá sa pýši tým, aký má krásny koloniálny pôvod, čo na prechádzke Parížom si každý všimne, aký nádherný kultúrne obohacujúci dopad to má. Takže prázdne gesto, hoci my im to obohatenie samozrejme prajeme.

Môžeme byť právom hrdí, že ten progres u nás nastal už míľovými krokmi. Kedysi sa robili len kurzy háčkovania, dnes sa však už nechávame inšpirovať pokrokovými sektami amerického typu a vedieme si tu kurzy odháčkovania. A ženy sa na ne húfne hlásia, lebo ich vedie Kotek v kimone a možno za tri roky ho po nekonečných duchovných seansách nielen osobne konečne stretnú, ale sa nechajú ním aj dobrovoľne naočkovať. Ale tak chytro, bez ejakulátu a poriadneho trenia, aby bolo každému jasné, že ide o očistu úplne dobrovoľnú. Človek žasne nad tým, ako ľahko sa nechajú ľudia zmanipulovať a nech im otvára oči niekedy aj vlastná rodina, oni si stále pôjdu tú vlastnú pesničku, tú vlastnú mozgovú infekciu. Neprišlo mi to vôbec tak, že by som tie udychčané ženské mal ľutovať. Dobrovoľne sa nechať preťahovať úchylákom spoza záclony a ponúknuť mu aj dcéru a ešte tvrdiť, že si tým čistím čakry a zachraňujem manželstvo, tu už sú aj tabuľky debility bezradné. A to ženské môžu byť ešte šťastné, že pán Guru nevymenil posvätné slovo rituál za "riťuál". To bu už tak nemazalo.

V incestných rodinách asi nič nové ani prekvapivé. Tam sa veľmi ťažko číta pošta, keď ju vlastne nemá ani kto prečítať. Ešte aj starostom v niektorých dedinách je posielať nejaké listy zhola zbytočné.

Len malé poučenie: Nikdy sa útočníkovi zo zbraňou nevyhrážaj (napr. políciou, ako to bežne vídame minimálne vo filmoch) a nikdy sa mu neposmievaj. Jeden úškrn môže u psychopata prebudiť rozhodnutie, ktoré bude človeka zbytočne stáť život. Ozbrojenému psychopatovi treba dať najavo, že ho berieme vážne. Samozrejme, netreba to zase preháňať a brať ho tak vážne, že by sme ho zvolili až do parlamentu a potažmo za premiéra. Lebo aj také sa už na Slovensku stalo a tiež ide o jeden z najväčších kriminálnych prípadov.

Áčkoví herci v béčku, ktoré je béčkom aj medzi béčkami. Eckartovi ale tá rola sadla lepšie než by asi sadla pôvodne zamýšľanému Alecovi Baldwinovi, ktorý mal túto rolu v rukách. To by asi dopadlo horšie než len obyčajným filmovým nereálnym strieľaním, Alec má z Rustu iné skúsenosti. Každopádne táto strieľačka príliš neoslovila, lepší než šéf stanice bol aj Prednosta stanice a to ja Buriana veľmi nemusím.

Kedysi paráda a dodnes kultovka. A určite si na ňu spomínam, ako niečo, čo ma strašilo a v pamäti ostalo dodnes. Ono to ťažko bolo aj zabudnúť, keď  v tom čase boli v predaji ako bábiky vždy len takéto škaredé gumy, ktoré Chuckyho pripomínali. Pamätám si ako by to bolo dnes, ako som im česával plešinu.

Tak na zhnitých paradajkách to má cez 90% a inde všade cez 70 a tu zatiaľ ledva modré čísla sa chytajú. Asi preto, že ide o film o mníške, o svätici. Ale treba povedať, že natočené neagitačným a dôstojným spôsobom. O človeku, ktorý veľa bojoval za biednych a veľa pomáhal. Samozrejme talianske árie tu mohli byť vypustené a život by bol o päť minút krajší, no ale čo už z Talianmi. Od majstra dát sme sa o filme dozvedeli len to, že Taliani nie sú slušní ľudia, asi nejaký komplex z cosy nostry, film však také pocity nedáva. Pomedzi historicky podložených talianskych neslušákov ako Krištof Kolumbus, Antonio Vivaldi, Michelangelo, Da Vinci, Dante, Verdi či Galilei sa strčila aj táto nenápadná Matka Cabrini, ktorú som doteraz nepoznal a nemal ani šajnu, že ide o prvú americkú sväticu. Film sa však úmyselne vyhýba nejakému ospevovaniu, zo svätosti neukazuje v podstate nič a zároveň aj všetko. Cabrini nie je ukázaná ako niekto, ktorá má od ružencovania už zaparené brušká na prstoch. Je ukázaná ako človek, ktorý musel veľa bojovať, aby mohol pomáhať. Odkláňa sa od religióznej podstaty a tým pádom vie osloviť širšie publikum. Hoci to nie je super komerčná téma.