Arsenal83

Exkurzia do čias, kedy fungovala tlačenka krásne podčiarknutá výrokom: "na filozofii sa jeden blbec stratí." Systém sa zmenil, ale exkurzia nekončí. Film mi nesadol ani herecky, ani dejom, ani prevedením, ale dal mi poznanie, že tie tlačenky tu boli vždy a tiež, že ako spoločnosť dokážeme myšlienky úspešne rozvíjať. Pretože kým kedysi sa na filozofii stratil jeden blbec, dnes je to tam skoro výlučne len o blbcoch, čo nevedia akého sú pohlavia.

Thomas Hobbes kedysi povedal "Homo homini lupus est" a to nie preto, že by nejakému homo želal lupus, ale že človek človeku je vlkom. Mal pravdu, no v tomto prípade skôr platilo, že človek bol pre vlkov vlkom, no a tých vlkov sme tu videli teda požehnane, väčšinou reálnych. Vlastne bez nich by nebolo filmu a to čo sa zdalo na začiatku ako feministický film o boji ženy za presadenie sa v jednej branži je nakoniec aj boj o prežití, kde krásy prírody sa striedajú s krásami, no skôr zvierat, lebo Letiša až v takej forme nebola, ale okrem reálnych informácií, že ženy sa vo Francúzsku mohli stať veterinárkami až od roku 1931 a o vyhynutí vlkov, je film v podstate naivnou legendou.

Ťažko nazvať film romantickou komédiou, keď tej romantiky málo a koniec hlavne z tohto pohľadu nie celkom uspokojivá. A chémia to tiež až tak nie je, hoci sa snaží film privodiť úsmevné situácie. Vždy sú však na pozadí tej necitlivosti a otupenia. Antidepresíva, hlava nie v poriadku. Goldberg tvrdil, že film natočil podľa vlastných zážitkov a pocitov. Dnes už vieme, že lepšie ako Perryho ho obsadiť nemohol, pretože ten film ním dýcha, to je on! povie si veľa divákov. Zároveň dôkaz toho, že môžeš filmovať pozitívne, môžeš hľadať východiská, vidieť možno riešenia v láske, ale ak to sám neaplikuješ do života, ostanú po tebe len tie filmy a desiatky miliónov na účte, ktoré si nestihol minúť.

Hoci z filmu cítiť lacnosť, tak na rok 1989 sa to dalo akosi prekúsiť a tiež to nebol celkom zlý nápad. Len jeden je tu problém. Keď je svedok slepý, tak nech tak aj pôsobí celý čas. Lebo pani Prinčipálová akosi tými očami niekedy metá tak, že všetci vidia, že ona vidí.

Typický film, kde starí muži očarujú všetko osadenstvo opačného pohlavia, tam už na veku nezáleží, do náručia a nižšie padajú mladšie i staršie. To boli ešte časy, kedy bol v kurze silný muž. Dnes by už takýto silný, prachom oviaty muž neprerazil. Dnes by musel mať obtiahnuté legíny, namiesto koltu by tasil sójové latéčko a do podnáručia by mu padal spolužiak z genderovych štúdií. Holt, doba sa mení. Inak ide o dosť priemerný a zabudnuteľný film.

Šuskosvrbenie a následne šuškobranie na španielsky, teda málo atraktívny spôsob, kedy jedna ženská lavíruje medzi svojim priateľom a expriateľom. Pri tom zisťuje, ako sa nechce viazať, tak bez váhania mrd sem, mrd tam s tým exákom, ale keď príde reálny frajer, tak sa tvári, že nič. A my to máme psychologicky pochopiť. Namiesto sobre un verano odporúčam soberano.

Mohlo to byť radšej natočené ako krátkometrák na 20 minút, ktorý by sa ukončil zložením fantastickej pesničky Falling Slowly, ktorá je fakt dobrá. A jediný dôvod si film pozrieť. Ktorý je potom zbytočne dlhý, romantiku tu necítiť, ale cítiť, že ju chcú skrze napísanie strún dosť siliť.

U mě tupý až nechutný. Najmä, keď tam tá tlusťoška dávala akože sexy tanečky a Vladyka si dobre nevyhonil, a to sa na vladyku, teda gréckokatolíckeho či pravoslávneho biskupa, ani nehodí. Pohľad na Babčákovú bol tiež taký, že Banášová má teda zdatnú konkurenciu a celkovo to bola taká nevtipná výstava oblúd, ktoré trepú piate od deviateho, len aby sa naplnil 100 minútový materiál.

Málokto vie, že práve tento film stvoril megahit Somewhere over the Rainbow v podaní Judy Garland. A stvoril aj ju samú, kto vie, či potom neoľutovala, pretože z tej slávy a multitalentovanosti sa od svojich sedemnástich rokov prepracovala k 5 manželstvám a závislosti na barbiturátoch, čo jej prinieslo krátky a nie vždy šťastný život. Hviezda na chodníku je, slávne meno ostalo, 20 000 ľudí na pohrebe, ale čo z toho? Čarodejníka z krajiny Oz som kedysi čítaval ako dieťa a priznám sa, že film po mojom prvom vzhliadnutí priniesol veľké sklamanie, čo sa týka postáv. Úplne inak som si ich predstavoval a tu vyznievajú až strašidelne. Oni síce veselo tancujú a hopsajú, ale to robí aj kadejaký klaun z hororu, ktorý potom vytiahne mačetu. Presne tak na mňa pôsobia tieto figúrky aj po rokoch.

Zaujímavé historické informácie sa v tom Dunaji človek naučí. Ani najdocentovanejší profesor dodnes nevedel, že to bolo v Slovenskom štáte tak, že hocijaký klobučnícky gardista rozkazoval šéfovi tajnovi polície, priam s ním zametal ako s prašivou handrou. Ako v skutočnosti fungovala Ústredňa štátnej bezpečnosti, o tom viac tu, alebo samozrejme môžeme veriť fantáziam v Dunaji. Ďalšou zaujímavou scenáristickou vsuvkou je výrok "dnes, keď je front stále bližšie k Slovensku..." A to sa bavíme o cca jari, lete 1941? Textiliar Kučera je tak asi nejaký Nostradamus, pretože do zimy roku 1941 sa zdalo, že Nemecko a Wehrmacht v Európe nič nezastaví a prvýkrát k miernym ústupom na východnom fronte dochádzalo v roku 1942 a definitívne posúvanie frontu až po prehranej bitke pri Stalingrade 2.2.1943. Ale tak historické záznamy sa samozrejme môžu mýliť. Scenáristi Dunaja vedia lepšie.