Arsenal83

Posledné mesiace či pár rokov veľké známeho i neznámeho spisovateľa Stefana Zweiga. Posledné "z vlastnej vôle a s jasnou mysľou". Na film ho treba trocha poznať a určite treba poznať dejinný vývoj, ale keďže ide o druhú svetovú, nie je to nič neznáme. Je zvláštne ako dopadol tento veľký človek, vraj z otupenosti pre chýbajúci domov a žiaľom nad úspechom hitlerovského Nemecka, lenže aj tak to nedáva zmysel. A potom si človek uvedomí, že on aj tak dlhodobo trpel depresívnymi stavmi a k takému koncu by možno viedli čokoľvek. Len jeho ženu ťažko pochopiť. Čin ťažko schváliť, ale viac než film určite pôsobí jeho dielo. Hlavne to posledné, napísané a dopísané pár týždňov pred svojím posledným skutkom. Volá sa Montaigne a svoj osud Zweig v tejto osobnosti spred 400 rokov tak dokonale spája, že je to radosť čítať. Autobiografia jedného aj druhého, spojená v jednom a dávaná do súvislostí historických udalostí 20. a 16. storočia. Ozajstný skvost.

Som šťastný prešťastný, že sa točia takéto sekréty z kampusov, to človek hneď spozná, že prichádza materiál pre TV Doma a podobné náučné kanalizácie. Človeku sa naozaj uľaví na duši, keď sleduje, že tí vysoko intelektuálni etiópski študenti s 50 hviezdičkovým občianstvom zvládajú popri štúdiu náročných odborov ako genderové štúdie či doktorandský odbor predvídavosti dokonca aj vyšetrovať záhadné vraždy.

Nazývajú ho britským Schindlerom, no tento film nie je tak výraznou poctou ako slávny Spielbergov film. Majstrovstvo Sira Hopkinsa bola tutovkou, jasnou voľbou, aby to dopadlo čo najlepšie. Scenár ale neponúka toľko pod kožu sa vnárajúcich scén, je to veľa o diskusii, vyjednávaniach a zaujímavej ukážke toho, aké ťažko bolo imigračné úrady presvedčiť, aby urýchlene udelili víza, nájsť pre deti pestúnov a sponzorov, len aby zúbožené deti náhodou nezaťažili štátnu kasu. Veľkosť filmu sa ukazuje až na konci - tu dokáže "povinne" dojať a zároveň sa dozvedáme, že vďaka Wintonovi žije na tejto Zemi aktuálne asi 6000 ľudí. Inak ale na tak záslužný čin mi prišlo spracovanie dosť chladné, takže teplo nájdeme len v slovách preživších: "Je to náš národný hrdina. Urobil láskavý čin a nikomu to nepovedal..." (Vera Egermayerová) .

Film robí dojem svojím super hviezdnym obsadením, ktoré muselo byť aj riadne drahé, no nakoniec nie je lepším filmom než verzia z roku 1999 a určite v pamäti ostane viac Rhona Mitra, pri ktorej sa na dej zabúda, než nejaká gélová zvodkyňa Angelina, čoby matka Grendela. Jedno šťastie, že nie Gábora Grendela.

Dunaj už spôsobuje permanentné zívavé záseky ako po piatom boostri, ale predsa som sa ako neštudovaný chemikus niečo z tohto odboru naučil: na výrobu bomby stačí jeden vstup do bratislavskej knižnice + brigádnička, čo vie čítať + času asi tak na pol smeny (ale veď vonku sa aj tak neoplatilo chodiť, keďže chlastať mohli, ako vidíme, len gardisti) + to najnevyhnutnejšie: MAŽIAR. Keď som tam videl, ako tam ten chytrý chlapec zostrojuje bombu na odpálenie celého vlaku tĺčením polievkového korenia, pod jačmeň sa mi okamžite natisli slané kropaje z toho dojatia, že ako vpredu sme vtedy boli.

"Nemeckí vojaci sa správali k slovanskému obyvateľstvu ako k odpadu. Boli to pre nich Untermenschi." Áno, na toto netreba zabúdať, keď nejaký Šimečka či iný liberálny rozumbrada s bradou veľmi krátkou bude tliachať nezmysly o tom, že tí, čo sa neklaňajú podľa ich želania Bruselu, sú automaticky fašisti, čo obdivujú Rusov. Tak buď jedno, alebo druhé. Ale skratkovité myslenie u politikov podobného typu nie je ničím nezvyčajným. Nejde o skratku, to je rovno že skrat. Nemci si to dobre spracovali. Áno, operácia Barbarossa bola hlúposťou, ale zároveň nevyhnutnosťou. Šlo o neodvrátiteľný stret dvoch svetonázorov, tak podobných a tak sa navzájom nenávidiacich. Možno bude chýbať niekomu viac dokumentárnej obrazovej vložky, za to sú udalosti bohato a odborne komentované.

Priame pokračovanie Pokladu Aztékov, takže podľa fúza ľahko stále spoznáš darebáka, ale keď má aj pleš, tak je to niečo ako Hawkings. Staré dobré časy, kedy aztécke princezné vyťahovali chudákov rovno zo sopky.

Slabučký dokument. Máme sa síce dostať do hlavy, do myšlienok génia, no najviac si zapamätáme aj tak psychopatické škrekoty polfúza s jedným vajcom.

Tiché a dialógové, pomalé, so závanom alžírskej vojny. Nič pre mainstreamového diváka, ten sa bude nudiť, keďže ide o pretvorenú a rozšírenú adaptáciu Camusa a jeho existencializmus cítiť. Nehostinný púštny western poňatý filozoficky. Koho toto zaujme? Festivaly a možno pár percent divákov.

Posledných 10 rokov je grilovačka s Grillom taká, že sa tešíte na super prepečený steak a nepohrdli by ste od toho hladu ani médium roštenkou, no po príchode s ústnym výrokom sťaby bernardín vám drahí hostitelia oznámia, že ide o grilovačku prudko vegánsku. A nech sa snažíte ako sa snažíte, stále vás ten pocit zo zachraňovania planéty nenasycuje.