Anderton

Keď po niekoľkých záberoch viete, že film ohodnotíte plným počtom. A to vás v každej minúte prekvapí niečím novým alebo vtipným. A zároveň ide o dôkaz, že každý kvalitný režisér by mal mať toho veľa napozeraného a že každý poctivý divák tiež. Pálfi vytvoril niečo, čo je neopakovateľné a čo by mohol ďalej rozvíjať iba on sám, pretože niekto iný by bol považovaný za plagiátora. Tým myslím, že by takýmto spôsobom mohol nakrútiť napríklad akčný film, sci-fi, či horor, alebo ľubovoľný žáner. Častokrát poteší dokonale vtipná juxtapozícia, ako napríklad v prípade Basic Instinct + Psycho.

To, že ide o koprodukčný film a scenár písali muži z oboch kultúrne rozdielnych svetov bol určite umelecký zámer. Film režíroval Óšima a je dobre, že nenadržiaval svojim a snažil sa byť pomerne objektívny. Možno bol k svojim viac kritický ako by divák očakával. Veselé Vianoce obsahujú niekoľko silných, kvalitne nakrútených a perfektne zahraných scén, len mi tu chýbalo viac tej špinavosti, postavy nemuseli byť skoro vždy oholení na detskú prdelku. Nižšie hodnotenie udeľujem skôr kvôli tomu, že som v poslednej dobe videl napríklad Stalag 17 a niektoré iné filmy z druhej svetovej vojny, ktoré ma bavili o niečo viac. Pokiaľ milujete scény harakiri, tento film si nesmiete nechať ujsť. 70%

London bol špecialistom na televízne filmy a tak asi ani neprekvapí, že jeho snáď najdôležitejší film vyzerá ako regulérne kino s bohatou výpravou a má navyše hviezdne obsadenie. Krásy Ríma obdivujeme v každom druhom zábere a zároveň sledujeme psychologický, ale aj fyzický (ten sprostredkovane napríklad cez najatých zabijakov) súboj dvoch silných a inteligentných mužov. I keď jeden stojí na strane dobra a druhý na strane zla a oboch ich ich postavenie poznamenalo aj na morálnej úrovni. Finále je zamerané na morálnu dilemu, pred ktorú postavil O´Flahertyho Kappler a jeho rozhodnutie ma presvedčilo o štvrtej hviezde.

Vojnová komorná dráma so skupinovým hrdinom, ktorá nemá príliš hutný dej, ale bez problémov si vystačí s otázkou "kto je medzi väzňami krysa". Podozrivých je viac a ako to už chodí, tak sa názory väčšiny menia a spôsob, akým jeden z mužov zistí, kde je pes zakopaný, prekvapí. Ide skôr o sondu do psychiky a chovania mužov v uzavretej skupine, než o film snažiaci sa o vysoké tempo. Komediálny prvok sem prináša Otto Preminger ako veliteľ tábora a do určitej miery poľudšťuje aj druhú stranu. Osobne by som ale privítal väčší fokus na prípravu úteku počas celého sujetu.

Romantická komédia skoro vôbec, skôr dráma o milostnom trojuholníku na pozadí nového začiatku pre porazenú veľmoc s občasnou odľahčenou atmosférou. Od začiatku sme však svedkami záberov na rozbombardovaný Berlín, skôr počujeme ako by sme videli chudobu a hlad, ale nešťastie obyvateľstva cítiť aj bez explicitných a doslovných záberov. Úplne stačí, keď postava Marlene Dietrich začne v náznakoch rozprávať o nepríjemných zážitkoch počas bombardovaní, ale aj pri oslobodzovaní. Všetci dobre vieme, čo mali na svedomí predovšetkým sovietski vojaci. Záver je trochu zbytočne happy, avšak pocit, že Wilderovi a spol. ani zďaleka nešlo len o pobavenie publika, je zrejmý. 70%

Bratia Tavianovci nakrútili veľmi precízny film, ktorý však ráta s tým, že niečo viete o jeho referenčnom pozadí. V tomto smere nie je príliš informačne bohatý, takže vám nikdy polopate nepredkladá, o čo presne v historickom kontexte v tej-ktorej scéne ide. Ale napriek dištancii od diváka ponúka skvelé herecké výkony, nielen pri Mastroiannim cítiť, že svojej postave dobre rozumie a vďaka tomu o chvíľu zabudnete, že sledujete megastar, budete sledovať iba osudy Fulcia - vo svojom jadre veľmi tragickej postavy.  A určite z pamäte dlho nevymažete niektoré silné scény, ako plavba na loďke, neskôr aj plavba na lodi, či pohreb. Objektívne niet čo vyčítať, subjektívne ale určite pod Gepardom, čiže 70%

Je sympatické, že svojim spôsobom feministický film po väčšinu času ukazuje muža a ženu vo všeobecnosti ako niečo, čo k sebe prirodzene patrí, avšak vo svojej progresivite prestane pokračovať v momentoch, kedy zobrazuje ženu snažiacu sa o kariéru ako niekoho, kto nevie ani zapnúť sporák. Komediálne síce podobné scény fungujú, avšak pôsobia ako vytrhnuté z reality a to aj dobovej. Medzi Katharine a Spencerom to parádne iskrí a nie som si istý, či by takto spracovaná látka fungovala aj s inou dvojicou hercov. Dej pôsobí pomerne riedko, vzťahovú linku by určite oživili napríklad problémy v práci, či snaha o dosiahnutie nejakého kariérneho výsledku, prípadne konflikt s členmi rodiny. 70%

Von Trier a Vintenberg sa pohrávajú s westernovými konvenciami a prinášajú moderný western s klasickou záverečnou prestrelkou na námestí a šušľajúceho Billa Pulmana ako typického amerického šerifa v zapadákove, o ktorom nikto nikdy nechyroval. Dáni reflektujú americkú posadnutosť vlastníctvom zbraní a akosi pod prúdom deja a emócií mám dojem, že nie tak úplne chápu celkový problém a tamojšiu mentalitu. Každopádne ide o originálny počin, ktorý stojí za pozretie, ale je asi skôr určený pre milovníkov Dogmy a porušovaniu jej pravidiel, ako aj pre fanúšikov oboch tvorcov.

Pri Otvorených srdciach a ich pomerne otrepanej zápletke rýchlo zabudnete, že sledujete Dogmu a možno si ani nevšimnete prítomnosť nediegetickej hudby v dvoch scénach. Ide o utlmenú melodrámu ako z partesu, takže dôležitejšie je skôr ako, než čo. V podaní Bier neustále sa dokolečka opakujúce vzťahové vzorce známe zo života pôsobia autenticky a postavy, ktoré by nám nemali byť sympatické, sa nám postupne dostávajú pod kožu. Trier by asi nakoniec všetkým predostrel tragický koniec, Vinterberg by asi vytiahol staré traumy z detstva, Bier si vystačí len so súčasnosťou a drámou bez emocionálne vyhroteného konca.

Doceniť kvality tohto filmu po tak dlhom čase nie je vôbec jednoduché. Príbeh je totiž silno zasadený do svojej doby a postavy sa rozprávajú tak rýchlo (vrátanie hláškovania), že všetko stíhať a chápať nie je pomaly v ľudských silách. Je ale patrné, že scenáristi, Capra aj jednotliví herci dali do výsledku všetok svoj um. Problém tak môže byť v tom, nakoľko máte radi takto ladené politické filmy a volebný gýč. Z toho si mimochodom Capra robí svojráznu srandu. Nechýba morálne posolstvo na záver v podobe kandidátovej reči, voči nej ale nemám žiadne námietky. Ani voči Matthewsovmu idealizmu, predsa je len stále na zemi. S tými Spojený štátmi svetovými sa však splietol.