Anderton

Stereo si treba vážiť najmä vďaka tomu, že sa tu Cronenberg zaoberal telepatiou a tú využil predsa len o triedu či dve lepšie v Scanners. Možno by ich nenakrútil nebyť práve Sterea. Inak by filmu myslím viac slušala čisto hraná forma so zvukom (postavy by ale mohli byť naďalej nemé), ako mockument pôsobí až príliš chladne, odťažito a vlastne nejde o nič iné než experiment. Ale experiment ako debut jedného z najosobitejších režisérov histórie kinematografie.

Izraelské úrady sú podobne neschopné ako všade na svete, takže pokiaľ vám niekto niekedy oznámi, že... tak si veci radšej sami overte. Po jednoznačnej expozícii však nasleduje výhybka a Maoz nám ukazuje, že dramaturgia jeho filmu je o niečo zložitejšia. Všetko nakoniec do seba zapadne vďaka poslednej scéne s ťavou. Ide síce aj o kritiku miestneho riešenia nepríjemných problémov, v tomto prípade nešťastnej nehody, avšak asi ešte viac išlo Maozovi o až mysteriózne sa zamyslenie nad osudom, ktorý má nad nami takú moc, že pred ním nikam neutečieme. A že je to, beťár jeden, veľký cynik.

Historický film Kena Russella je historický film Kena Russella, takže treba očakávať vysoko štylizovaný autorský film a žiaden naleštený internacionálny akademizmus, nič proti nemu. Russell sa príliš nezdržuje a servíruje násilie, orgie, explicitné zábery mŕtvych tiel či kostier hneď od začiatku. Sympatický tu nie je nikto, Grandier je ale aspoň jeden z mála, kto nie je priamo odporný. Mníšky predstavujú ovplyvniteľnú masu, avšak nič iné im ani neostáva, pokiaľ nechcú prežiť mučenie akému podrobuje režisér viacero svojich postáv. Zaujímalo by ma, či film videl Pasolini a čo naňho povedal. Percentuálne samozrejme nehodnotiteľné.

Objektívne jeden z najzbytočnejších remakeov všetkých čias, čo ale znamená skôr to, že prišiel príliš skoro po origináli a neprináša nič špeciálne nové, než že by bolo všetko zle. Čo ale dobré nie je, je pocit, že v momente, kedy sa Vinník začne rozbiehať, tak zrazu skončí. Osobne by som si celkom rád užil nejaký zásah v horiacom Los Angeles a pozrel by som sa aj na súd. Ale Pizzolatto a Fuqua chceli byť tak iní a verní atmosfére originálu, až im to publikum neakceptovalo. No a tie hviezdne mená v titulkoch sú okrem Gyllenhaala čistý blud. Ak vám samozrejme nestačia ku šťastiu iba ich hlasy. 50%

K tomuto filmu som sa dostal skrz Aronsonovej knihu Scenár pre 21. storočie a vnímať emotívne silný puzzle príbeh aj z hľadiska dramaturgie (kazetová mozaika) mu dodáva ďalšie body navyše. Jediným "záporom" je tak množstvo postáv, v ktorých sa nie je vôbec jednoduché vyznať. Štyri matky, štyri dcéry, niekoľko mužských postáv, rôzne časové línie a ja musím bohužiaľ priznať, že sa mi po čase plietli. Skrátka Klub šťastných žien je film, ktorý vás síce emocionálne zasiahne ihneď, ale pre jeho plné pochopenie ho máte chuť vidieť ihneď znova. Alebo v krátkom časovom období.

Keď po niekoľkých záberoch viete, že film ohodnotíte plným počtom. A to vás v každej minúte prekvapí niečím novým alebo vtipným. A zároveň ide o dôkaz, že každý kvalitný režisér by mal mať toho veľa napozeraného a že každý poctivý divák tiež. Pálfi vytvoril niečo, čo je neopakovateľné a čo by mohol ďalej rozvíjať iba on sám, pretože niekto iný by bol považovaný za plagiátora. Tým myslím, že by takýmto spôsobom mohol nakrútiť napríklad akčný film, sci-fi, či horor, alebo ľubovoľný žáner. Častokrát poteší dokonale vtipná juxtapozícia, ako napríklad v prípade Basic Instinct + Psycho.

To, že ide o koprodukčný film a scenár písali muži z oboch kultúrne rozdielnych svetov bol určite umelecký zámer. Film režíroval Óšima a je dobre, že nenadržiaval svojim a snažil sa byť pomerne objektívny. Možno bol k svojim viac kritický ako by divák očakával. Veselé Vianoce obsahujú niekoľko silných, kvalitne nakrútených a perfektne zahraných scén, len mi tu chýbalo viac tej špinavosti, postavy nemuseli byť skoro vždy oholení na detskú prdelku. Nižšie hodnotenie udeľujem skôr kvôli tomu, že som v poslednej dobe videl napríklad Stalag 17 a niektoré iné filmy z druhej svetovej vojny, ktoré ma bavili o niečo viac. Pokiaľ milujete scény harakiri, tento film si nesmiete nechať ujsť. 70%

London bol špecialistom na televízne filmy a tak asi ani neprekvapí, že jeho snáď najdôležitejší film vyzerá ako regulérne kino s bohatou výpravou a má navyše hviezdne obsadenie. Krásy Ríma obdivujeme v každom druhom zábere a zároveň sledujeme psychologický, ale aj fyzický (ten sprostredkovane napríklad cez najatých zabijakov) súboj dvoch silných a inteligentných mužov. I keď jeden stojí na strane dobra a druhý na strane zla a oboch ich ich postavenie poznamenalo aj na morálnej úrovni. Finále je zamerané na morálnu dilemu, pred ktorú postavil O´Flahertyho Kappler a jeho rozhodnutie ma presvedčilo o štvrtej hviezde.

Vojnová komorná dráma so skupinovým hrdinom, ktorá nemá príliš hutný dej, ale bez problémov si vystačí s otázkou "kto je medzi väzňami krysa". Podozrivých je viac a ako to už chodí, tak sa názory väčšiny menia a spôsob, akým jeden z mužov zistí, kde je pes zakopaný, prekvapí. Ide skôr o sondu do psychiky a chovania mužov v uzavretej skupine, než o film snažiaci sa o vysoké tempo. Komediálny prvok sem prináša Otto Preminger ako veliteľ tábora a do určitej miery poľudšťuje aj druhú stranu. Osobne by som ale privítal väčší fokus na prípravu úteku počas celého sujetu.

Romantická komédia skoro vôbec, skôr dráma o milostnom trojuholníku na pozadí nového začiatku pre porazenú veľmoc s občasnou odľahčenou atmosférou. Od začiatku sme však svedkami záberov na rozbombardovaný Berlín, skôr počujeme ako by sme videli chudobu a hlad, ale nešťastie obyvateľstva cítiť aj bez explicitných a doslovných záberov. Úplne stačí, keď postava Marlene Dietrich začne v náznakoch rozprávať o nepríjemných zážitkoch počas bombardovaní, ale aj pri oslobodzovaní. Všetci dobre vieme, čo mali na svedomí predovšetkým sovietski vojaci. Záver je trochu zbytočne happy, avšak pocit, že Wilderovi a spol. ani zďaleka nešlo len o pobavenie publika, je zrejmý. 70%