Anderton

Glazer spoločne so svojím kameramanom vytvoril niekoľko pôsobivých obrazových kompozícií, pričom záber na sprchu v záhrade, ktorá sa týči nad komínom za plotom a ešte ho oblúkom takpovediac objíma, je dosť možno najlepšia obrazová metafora v histórii kinematografie o holokauste. Ďalej však už nič podobne dokonalé nezaznamenáme, blížia sa k tomu snáď len detaily kvetín v istej sugestívnej scéne a motív závesov ako interiérového prvku dávajúceho nám možnosť obrazne aj doslovne zastrieť pohľad na realitu vonku. Zóna záujmu najviac zaujme absolútnou absenciou sentimentu, ale aj dejového oblúku, čo osobne považujem v prvom prípade za výrazné plus, v tom druhom za nič, čo by malo narúšať umelecký zážitok. Každopádne ústredný nápad s kontrastom nevideného na jednej a videného na druhej strane s využitím zvukových efektov neznie ako niečo, čo dokáže vyplniť celovečernú stopáž. I keď si uvedomujem, že táto výčitka je čisto subjektívna a Glazer ju zrejme v záujme narušenia monotónnosti v poslednej štvrtine aj opúšťa. Či ide aj o umelecké prirovnanie k nezáujmu väčšiny západného sveta k neustálym "malým" vojnovým konfliktom v súčasnosti v krajinách "mimo nášho priameho záujmu", je asi bez Glazerovho komentára nedokázateľné.

Väčšina sujetu sa odohráva v súdnej sieni a v tejto podobe by film mohol trvať aj štyri hodiny a zainteresovaný divák by si plynutie času ani nevšimol. Avšak nie každý divák bude zainteresovaný. Dôležitejšia je cesta k výsledku než samotný výsledok, ale to pri počúvaní súkromných nahraných hovorov na verejnosti pochopí každý, kto si uvedomí, že výsek z celku nemusí prezentovať aj samotný celok. Ale nemusí ho zároveň ani popierať. Dali by sa nájsť aj niektoré relatívne objektívne námietky, ktoré súvisia priamo s logikou príbehu, tie subjektívne budú u každého zrejme odlišné. Mimochodom polícia a súd úplne zabúda na tretiu variantu, ako sa pád mohol odohrať a podľa mňa ide aj o správne riešenie.

Asi je zbytočné vypisovať subjektívne negatíva pri filme, ktorý bol tak pozitívne globálne prijatý, nehovoriac o nadšení cieľovej kategórie, čo je inteligentnejšia mládež, povedal by som. Za mňa už príliš nefunguje wow efekt prvej časti, všetko je väčšie a komplikovanejšie, až by som výsledok nazval organizovaným chaosom. Ten mi bránil sa viac zamerať na postavy, ako to napríklad robí záverečná štvrtina, dovtedy môj mozog bojoval s nanosekundovými zmenami premyslenej bohatej mizanscény. Ale uvidíme po ďalšej časti, ktorá snáď všetko uzavrie.

Záverečná séria pripravila skvelé vyústenie príbehu viacerých postáv a tak možno ešte upravím hodnotenie na plný počet. Servant je klasický mystery seriál s množstvom tajuplných propriet, ktoré sme už síce niekde a niekedy videli, avšak zápletka s oživujúcou bábkou je skrátka originálna a dokáže bez problémov ťahať celé štyri sezóny. Ide o Basgallopov projekt, avšak cítiť pevnú Shyamalanovskú producentskú a nakoniec aj režisérsku ruku a ide možno o najlepší jeho počin za posledné roky. Skvele do celku zapadá aj réžia ostatných, ako Antala, Shyovej šikovnej dcéry alebo rakúskeho dua. Viac ako o záhadách a zodpovedanie otázok ide o témy, ktoré Servant sebavedomo načrtáva, alebo o nich hovorí nahlas, avšak nie otravne. Dôležitosť materinskej lásky v útlom veku, trauma zo straty, viera verzus rácio, hranica medzi láskou a nenávisťou, nezdravá závislosť na milovaných, manipulácia okolia, náboženský fanatizmus. Servant toho ponúka skutočne veľa a rozhodne ho netreba súdiť iba podľa toho, na koľko položených otázok ponúkne odpovede.

To najlepšie na koniec a keďže sa skoro nikto neodvážil dať plný počet, osobne s tým nemám problém. Druhá polovica série je najintenzívnejšou pasážou celého seriálu, čo dáva z dramaturgického hľadiska pochopiteľne zmysel, avšak ide aj o jeden z najintenzívnejších zážitkov v rámci seriálovej mystery produkcie vôbec. Herecké výkony sú absolútne presné, emócie sú dohnané do extrému snáď pri každej dôležitej postave a všetko smeruje k záveru, ktorý v podstate všetko dôležité vysvetlí a prichádza s myšlienkou, ktorá je rozhodne zaujímavejšia akoby sme tu mali len boj dobra a zla a na konci si mohli povedať, že jedna strana vyhrala.

Ťažko povedať, prečo je finále celého seriálu v modrých číslach, keď predchádzajúce epizódy boli prijaté lepšie a záver celého príbehu je len logickým doklepnutím toho, k čomu všetko smerovalo. A áno, čaká nás ešte aj nejaké to prekvapenie, ktoré sa týka najskôr jednej postavy, ktorá sa tu sem tam objavila a absolútny záver patrí prekvapivo Julianovi, ktorému dôjde, že...

V tejto epizóde sa síce nedozvieme nič nové, avšak podstatnejšie je, že sa všetko dozvie Dorothy a na jej reakciu a herecký výkon Lauren Ambrose sa tešil asi každý od prvej sezóny a je to oveľa lepšie zahrané a nakrútené ako som si dokázal predstaviť. Čisté rodinné psycho, kde sa krásne ukazuje dilema medzi láskou, vierou a ráciom. A keďže si nemôžeme byť stopercentne istí, či má pravdu slúžka, alebo rodina, tak sa o to lepšie dokážeme vcítiť do matkinej kože. To všetko v dokonalej réžii M.N.S.

Tunely je veľmi intenzívna epizóda, ktorá zase všetko obracia hore nohami, až mám dojem, že sme s tým mohli počkať až na samotný záver. Avšak Filadelfia počas storočnej búrky pripomína svet počas apokalypsy a k tomu sledujeme záverečný súboj "členov" tejto podarenej "rodiny" a veľmi dobre sa na to pozerá. Len v tých avizovaných tuneloch sme mohli stráviť viac času a trochu podrobnejšie ich preskúmať, keď už sa tu tá možnosť naskytla.

Tak tvorcovia sa vytiahli a najskôr vyrukovali s verziou číslo jedna, aby ju následne znegovali verziou číslo dva. Obe sa mi páčia ako definitívne vyriešenie celej záhady, avšak myslieť si tri časti pred koncom, že strýkova verzia je stopercentne tá správna, by sa nemuselo vyplatiť. Pretože čo tá cesta? To nám George nevysvetlil...

Podobne intenzívna epizóda ako tá prvá, tentokrát aj s nejakou tou dávkou humoru. No a hádajte ako to dopadne, keď Leanne zbadá kozol... najstrašidelnejšia scéna je pochopiteľne tá s pavúkom, ak sa zaraďujete do klubu arachnofobikov. Menší problém mám s nepozornosťou Leanne pri jednej situácii, tam by som takú naivitu od nej nečakal.