M.a.t.t.

Z The Handmaid's Tale mám trochu rozporuplné dojmy. Hoci dystopický svet republiky Gileadu nepôsobí úplne nezmyselne, rozhodne nepôsobí ani uveriteľne. Je to aj vina tvorcov, ktorí dávkujú informácie o fungovaní tohto systému až príliš pozvoľna a miesto toho hrajú prím vnútorné monológy ústrednej postavy a dôraz je kladený na všadeprítomnú depresiu podporenú občasnými drsnejšími scénami. Samotné dianie navyše občas riedi aj zbytočne pomalé tempo a neustále detailné zábery na tvár utrápenej hlavnej hrdinky. Samotná látka je pritom dostatočne silná a zaujímavá, nie som však na sto percent presvedčený, že ide o ideálny spôsob ako spracovať podobný sociálny komentár. 70%

Prvá séria 13 Reasons Why sa dala opísať ako jedinečné dielo. Výborne napísaná, bezchybne zahraná a fantasticky zrežírovaná sonda do života nielen mladých ľudí, ktoré sa musia podieľať so starosťami, akým by sa najradšej vyhol každý z nás. Dokonale podmanivý zážitok bez zbytočného dielu a s unikátnym spôsobom dávkovania informácií, ktorý dokáže budovať napätie šikovnejšie ako poniektoré kriminálky. O viac viac škoda, že nakoniec neostalo iba pri jednej sérii. Pozvoľný pád, ktorý som dlhší čas toleroval, totiž vrcholí nezmyselne vystavanou a poriadne rozháranou záverečnou sériou, ktorú zachraňuje snáď iba úplné finále. Celkovej pachuti sa však zbavuje iba ťažko. 70%

Horor do pohody. Doslova. Vydesiť diváka nedokáže ani jednou scénou a absenciu napätia sa snaží zakrývať aspoň konzistentným tempom a slušnými nápadmi v rámci príbehu. Ale čo z toho, keď ostáva len pri nápadoch a Kruhy sú ako celok zbytočným sequelom, kde je lepšie neriešiť logiku celej zápletky. Nechajte už Samaru spať.

S Shyamalanovym návratom do prvej ligy to rozhodne nie je tak jednoznačné. Split ani zďaleka neťaží zo silného námetu, tak akoby mohol a až na finále mu chýbajú nielen o niečo vyhrotenejšie scény, ale celkovo i väčšia vizuálna atraktivita. Dlho tak v podstate plynie bez výraznejších prekvapení, či naozaj zapamätateľných momentov a to sa týka i prítomnej mysterióznej zložky. Stále ide o pomerne slušnú žánrovku s viacerými plnohodnotnými a dobre zahranými postavami, ktorú však na niečo viac dvíha až vynikajúca a ambiciózne pôsobiaca záverečná dvojminútovka. A i keď sa na prvý pohľad javí samoúčelne, na pokračovanie, respektíve uzavretie trilógie vnadí viac než efektívne. 70%

Hit and miss. Pozerateľná a v najsilnejších momentoch naozaj vtipná komédia, ktorej však zbytočne ubližuje scenáristická snaha oživiť klišovitú zápletku zbytočne vulgárnym humorom. Niekedy to funguje, niekedy vôbec a z viacerých scén je cítiť hlavne dialógová samoúčelnosť a nedostatok kreativity. A že je týchto scén v 110 minútach viac než dosť. Výsledok ako-tak zachraňuje hlavne zábavný koncept, vynikajúci James Franco a tých pár skvelých nápadov typu Justine. Nie je to málo, ale premárnený potenciál je to určite.

Spojenci sú filmom dvoch diametrálne odlišných úsekov. Prvá tretina je rozvážna a necháva diváka skôr nasávať retro atmosféru, napínavý a dramatický zvyšok zase vedie zápletku úplne iným smerom. No to, a ani zjavne úmyselná odťažitosť nakoniec vôbec neprekáža, nakoľko Zemeckis dokáže pravidelne prichádzať s majstrovsky zrežírovanými scénami a osudovým záverom zanechať patričnú silnú stopu. Aspoň u mňa určite a podobne príjemne staromódny film si dám rád kedykoľvek.

Udalosť roku? Ako sa to vezme. Nepopieram, že vo vytýčených mantineloch to funguje tak, ako má, animované vsuvky vedia upútať a emocionálna nálož na konci je tak silná, že vo mne dokázala niečo zanechať. Ako celok však film vnímam ako jemne schematický konštrukt, do ktorého som sa nevedel naplno ponoriť. Na detský film, ktorým by malo byť Volanie netvora v prvom rade, naviac ide o príliš depresívny zážitok, ktorý sa silne míňa so svojou cieľovkou. Finančný neúspech tak, bohužiaľ, nie je vonkoncom prekvapivý.

Mierne spoilery: S tým, že Polednice nie je horor, ale skôr psychologická dráma využívajúca ústredné zlo viac-menej ako metaforu, mám ten najmenší problém. Na české pomery pomerne orignálny koncept podporený slušným audiovizuálom a spoľahlivou Aňou Geisslerovou však zráža nevierohodná dramatická zložka. Tá je povrchná, posúva sa odnikiaľ nikam k pomerne predvídateľnému a skratkovitému finále.. a náhle je koniec. Nebudem teda preklínať strihačov, že sa snažili lákať na iný film, ale na to, že z tohto konceptu sa dalo dostať viac. Oveľa viac. Mladým tvorcom však prajem veľa úspechov do budúcna a snáď sa im podarí zúročiť získané skúsenosti lepšie.

Na jednu stranu spokojnosť s vynikajúco zachytenou dobovou atmosférou, vydarenou technickou stránkou s množstvom zaujímavých vizuálnych nápadov (úvodné titulky) a obstojnými hereckými výkonmi, na druhú stranu únava z jednoduchého, no chaoticky vedeného príbehu, nezvládnutej náväznosti jednotlivých scén, občasnej naivity a chvíľami až príšernej artikulácie niektorých hercov. Červený kapitán mohol byť naozaj kvalitným porevolučným filmom, miesto toho ide skôr o názornú ukážku premárneného potenciálu. Seriálové Mesto tieňov ma pri všetkej jeho rozvláčnosti bavilo o niečo viac. 50%

Unikátny britský experiment, ktorý sa snaží názorne poukazovať na to, akým spôsobom môžu technológie na rôznych miestach a v rôznych časových obdobiach ovplyvňovať ľudský život. A že to väčšinou nie je príjemný pohľad. Seriál sa síce aj po presune na Netflix občas potýka s menšou nevyrovnanosťou jednotlivých epizód, ale i tak sa na neho nemôžem výraznejšie hnevať. San Junipero je navyše jedným z najlepších seriálových dielov, aké som kedy mohol vidieť.